Možno ste sa dočítali, že otec herca Františka Dibarboru bol rodený Talian Giacomo DiBarbara. Ako to bolo naozaj, nám v exkluzívnom rozhovore ešte pred rokmi vysvetlil jeho syn Michal (64). Raz sa totiž niekto zmýlil a všetci po ňom túto informáciu opakovali. Pravda je, že Giacomo bol dedo, nie otec slávneho herca. Rodinná história, ako sa DiBarbara dostal na Slovensko, však nebola Michalovi detailne známa.

„Otcova rodina pochádza z okolia talianskeho Udine, ktoré v tom čase patrilo do Rakúsko-Uhorska. Otcov dedo mal fabriku na výrobu farieb na textil niekde v blízkosti Viedne. Keď vyhorela, presídlil sa na Slovensko. Pokiaľ viem, do Bratislavy. Otec tieto skutočnosti párkrát spomenul, ale ako malý chlapec som im veľkú pozornosť nevenoval. Dnes ľutujem, že som si to niekam nezapísal,“ povedal nám.

František pochádzal z ôsmich detí, tri z nich však zomreli v mladom veku. Spomedzi súrodencov sa venoval umeniu ako jediný. Ostatní inklinovali skôr k technickým odborom. Na herectvo ho vraj upozornil jeho otec Filip, ktorý sa ho po jednej z návštev kina opýtal, či by nechcel byť hercom. František pokrčil plecami a odpovedal: „Prečo nie?“

Veľký umelec

S otcovou podporou, čo bola v tom čase skôr výnimka, sa prihlásil v roku 1934 na Hudobnú a dramatickú akadémiu, urobil prijímacie skúšky a školu absolvoval pod vedením Janka Borodáča. Ten veľmi skoro zistil, že jeho žiak je obrovský talent. Dal mu príležitosť hrať ešte ako študentovi. Paradoxne, ako prvú divadelnú rolu odohral 80-ročného starca v Nušičovej hre Národný poslanec. Režiséri postupne začali ťažiť z jeho komediálnej povahy, a tak sa dostal k zaujímavým úlohám vo viacerých Shakespearových hrách, ale aj v Stodolových Veľkomožných pánoch či v O’Neillovej Túžbe na farme.

Mladý František Dibarbora sa stal členom Činohry SND v roku 1938. V tom čase bol v súbore jediný rodený Bratislavčan. Všetci ostatní profesionálni slovenskí herci pochádzali z iných častí Slovenska. Od začiatku inklinoval najmä ku komédii, imponoval mu pohyb po scéne, tanec a spev. Divadelný postoj vtedajšej vedúcej osobnosti SND, tradicionalistu Janka Borodáča, bol v rozpore s Dibarborovými názormi. Jeho komediálny potenciál však využil mladý progresívny režisér Ferdinand Hoffmann.

Profil

Divadelné pôsobenie: 1938 až 1982 – Činohra SND (s výnimkou rokov 1940 – 1942, keď pôsobil v Opere SND, a rokov 1946 – 1952, keď pôsobil na Novej scéne).

 

Najvýznamnejšie inscenácie: Bratia Karamazovovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru, Kým kohút nezaspieva.

 

Ocenenia: 1949 – Národná filmová cena za herecký výkon v diele Vlčie diery, 1986 – titul zaslúžilý umelec.

V jednom rozhovore si slávny herec zaspomínal na začiatky v divadle takto: „Moja výbušná, temperamentná povaha a mladosť mi niekedy v súbore prinášali aj dosť nepríjemností… Keďže som vedel ako rodený Prešporák niekoľko cudzích jazykov, chodil som sa dívať aj trošku ďalej od Bratislavy a svojimi názormi a ich pertraktovaním medzi kolegami v súbore som sa dostal občas do rozporov s vedením súboru... Vzbúril som sa. Rozhodol som sa skúsiť šťastie v inom žánri. V operete.“

Stalo sa to v roku 1940. Prechodom do operety F. Dibarbora aj dosť získal. Musel sa orientovať na syntetické herectvo. Mnohí mu však tento krok vyčítali. Ich výhrady si nevšímal a tvrdil, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať i spievať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.