Jana Homolová

Možno ste sa dočítali, že otec herca Františka Dibarboru bol rodený Talian Giacomo DiBarbara. Ako to bolo naozaj, nám v&nbsp;exkluzívnom rozhovore ešte pred rokmi vysvetlil jeho syn Michal (64). Raz sa totiž niekto zmýlil a&nbsp;všetci po ňom túto informáciu opakovali. Pravda je, že Giacomo bol dedo, nie otec slávneho herca. Rodinná história, ako sa DiBarbara dostal na Slovensko, však nebola Michalovi detailne známa.

„Otcova rodina pochádza z&nbsp;okolia talianskeho Udine, ktoré v&nbsp;tom čase patrilo do Rakúsko-Uhorska. Otcov dedo mal fabriku na výrobu farieb na textil niekde v&nbsp;blízkosti Viedne. Keď vyhorela, presídlil sa na Slovensko. Pokiaľ viem, do Bratislavy. Otec tieto skutočnosti párkrát spomenul, ale ako malý chlapec som im veľkú pozornosť nevenoval. Dnes ľutujem, že som si to niekam nezapísal,“ povedal nám.

František pochádzal z&nbsp;ôsmich detí, tri z&nbsp;nich však zomreli v&nbsp;mladom veku. Spomedzi súrodencov sa venoval umeniu ako jediný. Ostatní inklinovali skôr k&nbsp;technickým odborom. Na herectvo ho vraj upozornil jeho otec Filip, ktorý sa ho po jednej z&nbsp;návštev kina opýtal, či by nechcel byť hercom. František pokrčil plecami a&nbsp;odpovedal: „Prečo nie?“

S&nbsp;otcovou podporou, čo bola v&nbsp;tom čase skôr výnimka, sa prihlásil v&nbsp;roku 1934 na Hudobnú a&nbsp;dramatickú akadémiu, urobil prijímacie skúšky a&nbsp;školu absolvoval pod vedením Janka Borodáča. Ten veľmi skoro zistil, že jeho žiak je obrovský talent. Dal mu príležitosť hrať ešte ako študentovi. Paradoxne, ako prvú divadelnú rolu odohral 80-ročného starca v&nbsp;Nušičovej hre Národný poslanec. Režiséri postupne začali ťažiť z&nbsp;jeho komediálnej povahy, a&nbsp;tak sa dostal k&nbsp;zaujímavým úlohám vo viacerých Shakespearových hrách, ale aj v&nbsp;Stodolových Veľkomožných pánoch či v&nbsp;O’Neillovej Túžbe na farme.

Mladý František Dibarbora sa stal členom Činohry SND v&nbsp;roku 1938. V&nbsp;tom čase bol v&nbsp;súbore jediný rodený Bratislavčan. Všetci ostatní profesionálni slovenskí herci pochádzali z&nbsp;iných častí Slovenska. Od začiatku inklinoval najmä ku komédii, imponoval mu pohyb po scéne, tanec a&nbsp;spev. Divadelný postoj vtedajšej vedúcej osobnosti SND, tradicionalistu Janka Borodáča, bol v&nbsp;rozpore s&nbsp;Dibarborovými názormi. Jeho komediálny potenciál však využil mladý progresívny režisér Ferdinand Hoffmann.

Divadelné pôsobenie: 1938 až 1982 – Činohra SND (s výnimkou rokov 1940 – 1942, keď pôsobil v Opere SND, a rokov 1946 – 1952, keď pôsobil na Novej scéne).
&nbsp;
Najvýznamnejšie inscenácie: Bratia Karamazovovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru, Kým kohút nezaspieva.
&nbsp;
Ocenenia: 1949 – Národná filmová cena za herecký výkon v&nbsp;diele Vlčie diery, 1986 – titul zaslúžilý umelec.

Profil

V&nbsp;jednom rozhovore si slávny herec zaspomínal na začiatky v&nbsp;divadle takto: „Moja výbušná, temperamentná povaha a&nbsp;mladosť mi niekedy v&nbsp;súbore prinášali aj dosť nepríjemností… Keďže som vedel ako rodený Prešporák niekoľko cudzích jazykov, chodil som sa dívať aj trošku ďalej od Bratislavy a&nbsp;svojimi názormi a&nbsp;ich pertraktovaním medzi kolegami v&nbsp;súbore som sa dostal občas do rozporov s&nbsp;vedením súboru... Vzbúril som sa. Rozhodol som sa skúsiť šťastie v&nbsp;inom žánri. V&nbsp;operete.“

Stalo sa to v&nbsp;roku 1940. Prechodom do operety F.&nbsp;Dibarbora aj dosť získal. Musel sa orientovať na syntetické herectvo. Mnohí mu však tento krok vyčítali. Ich výhrady si nevšímal a&nbsp;tvrdil, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať i&nbsp;spievať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Som za to, aby mladí herci prešli takouto školou. Môžu sa uvoľniť, rozohrať, a&nbsp;to s&nbsp;pocitom suverenity. Okrem toho musia uplatniť všestrannosť pohybu, reči, improvizáciu cez tanec, spev, čo je základ hereckej abecedy.“ Hral v&nbsp;Dusíkovej operete Pod cudzou vlajkou, v&nbsp;Lehárovej Cigánskej láske, Nedbalovej Poľskej krvi, v&nbsp;Lehárovej Veselej vdove či v&nbsp;Bellarose Schneidera-Trnavského, ale aj v&nbsp;mnohých iných. Opereta však nebola pre herecké umenie Františka Dibarboru príznačná.

Herec má na svojom konte aj dramatické postavy v&nbsp;tom najširšom žánrovom rozpätí. Nespočetné množstvo postáv vytvoril v&nbsp;televíznych hrách, pásmach, komediálnych či silvestrovských programoch. Rozhlas využíval Dibarboru ako ústrednú postavu vo veseloherných, v&nbsp;komediálnych a&nbsp;estrádnych programoch, za čo si neraz vypočul kritiku. O&nbsp;zmysle hudobno-zábavných programov však nikdy nepochyboval. Bol slovenským priekopníkom toho, čo neskôr s&nbsp;novou vervou prevzali mladší komediálni kolegovia, ako napríklad Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka a&nbsp;mnohí ďalší.

„Ľudia po takomto kumšte prahli, chceli sa zabaviť, zasmiať, chceli, aby k&nbsp;nim niekto prehovoril zo srdca. Zabávať v&nbsp;tých rokoch, keď sa nesmelo myslieť nahlas, to predsa stálo za to,“ vravel F.&nbsp;Dibarbora, ktorý mal jasný názor aj na vtedajšiu politiku. Občas sa ho nebál aj nahlas vysloviť.

„My herci sme boli tak trochu ako v&nbsp;bavlnke, mali sme status akejsi výkladnej skrine komunizmu a&nbsp;zrejme vďaka tomu sme mali zachovanú istú slobodu. Niektorí ju aj značne využívali, pamätám si, že napríklad Ferko Dibarbora si počas nakrúcania v&nbsp;televízii niekedy poriadne zanadával. Hocikedy, keď sa kazili kamery alebo iná technika, vykrikoval: ‚Aj za tieto posrané kamery môžu komunisti!‘ Našťastie, vždy mu to prešlo,“ zaspomínala si so smiechom na kolegu herečka Zuzana Kocúriková. Dušan Jamrich ho zas pre reči o&nbsp;komunizme označil položartom za prognostika. „Jeho snom bolo stáť na peróne a&nbsp;s&nbsp;úsmevom zamávať odchádzajúcej sovietskej armáde.“

Žiaľ, uskutočnenia tohto sna sa už nedožil. V&nbsp;mladosti si pre rebéliu dokonca posedel vo väzení. „Detaily nepoznám, bolo to ešte počas vojny. Spomínal mi len, že ho fašisti na tri dni zavreli. S&nbsp;partiou ľudí, ktorí nesúhlasili s&nbsp;fašizmom, sa schádzali v&nbsp;nejakom byte a&nbsp;o&nbsp;poschodie vyššie sídlilo nemecké komando,“ povedal nám jeho syn Michal.

Herec sa oženil s&nbsp;pôvabnou Aničkou Bottovou, ktorá pochádzala zo zámožnej rodiny. Jej otec bol za prvej republiky senátorom a&nbsp;písal básne pod pseudonymom Ivan Krasko. Keď do súboru SND pribudla nová posila, herec a&nbsp;operný spevák František Zvarík (†87), rodák z&nbsp;Vrútok, nemal na začiatku v&nbsp;Bratislave kde bývať. František Dibarbora mu preto ponúkol dočasné prístrešie. Netrvalo dlho a&nbsp;hercova Anička sa do notoricky známeho záletníka bláznivo zamilovala. Keď sa nevera prevalila, nasledoval rozvod. Podvedený umelec situáciu niesol veľmi ťažko, zachoval sa však ako pravý džentlmen.

Jeho bývalá žena sa za Zvaríka vydala a&nbsp;mali spolu syna. Napriek tomu ju herec a&nbsp;spevák začal neskôr podvádzať. Sklamaná a&nbsp;zúfalá žena celú situáciu psychicky nezvládla a&nbsp;necelé dva roky po svadbe spáchala samovraždu. Mnoho kolegov to Zvaríkovi nedokázalo odpustiť a&nbsp;niektorí s&nbsp;ním dokonca odmietali hrať na jednom javisku. F.&nbsp;Dibarbora sa za krátky čas znovu oženil s&nbsp;hudobnou dramaturgičkou SND Kvetou, vďaka ktorej sa mu splnil veľký sen – dočkal sa syna. František sa na Michala veľmi tešil. V&nbsp;nevyužitej pivnici svojho domu synovi postavil krajinku s&nbsp;vláčikmi. „Môj starý otec bol železničiar. Po ňom zdedil otec lásku k&nbsp;železničným modelom,“ vysvetľuje syn Michal.

Na začiatku veľkej železnice v&nbsp;pivnici bol pingpongový stôl. „Otec mi priniesol z&nbsp;NDR modely vláčikov a&nbsp;rozhodli sme sa, že na pingpongovom stole, ktorý sme kúpili od Jariabkovcov, si postavíme krajinku s&nbsp;vláčikmi. Lenže, kým sa stôl použil na určený účel, hrávali sme na ňom s&nbsp;chlapcami z&nbsp;ulice stolný tenis. Keď som si myslel, že som už ako-tak natrénovaný, vyzval som otca na súboj. My sme už mali moderné rakety, on vzal takú starú, obyčajnú korkovú, a&nbsp;s&nbsp;ňou ma ‚vybúchal‘. Nevedel som, že má majstrovský titul.“

Kým sa totiž nezabudnuteľný slovenský herec rozhodol pre túto profesiu, vyzeralo to, že sa bude venovať športu. Ako futbalový dorastenec hrával v&nbsp;bratislavskom ŠK. V&nbsp;zbierke športových úspechov má dokonca bronzovú medailu z&nbsp;olympiády v&nbsp;Garmischi, kde stál v&nbsp;hokejovej bráne, a&nbsp;majstrovský titul zo spomínaného pingpongu. K&nbsp;športu viedol aj syna. S&nbsp;chlapcami na ulici hrával všetky možné športy.

„Chodievali sme na lyžovačky s&nbsp;Machatovcami a&nbsp;Kronerovcami. Mali sme chatu v&nbsp;Senci, tam sme chodievali plávať,“ prezradil Michal. Šport jeho otca zaujímal aj ako diváka. Často sa stávalo, že pozeral v&nbsp;televízii nejaký prenos, napríklad hokej.

„Lenže pri uchu mal tranzistor a&nbsp;tam počúval futbal. Koľkokrát si pri tom pospal!“ František Dibarbora bol herec, ktorý dokázal rozosmiať, rozplakať, ale aj komentovať šport. Napríklad v&nbsp;deň finálového stretnutia Pohára víťazov medzi Slovanom CHZJD Bratislava a&nbsp;FC Barcelona 21. mája 1969 sa s&nbsp;ním redaktori rozhlasu dvakrát spojili, aby sa ho opýtali na jeho prognózy a&nbsp;potom aj na pocit z&nbsp;priebehu zápasu. Keďže sám bol v&nbsp;mladosti aktívny futbalista, jeho postrehy boli výstižné a&nbsp;poslucháčom sa predstavil v&nbsp;novej sympatickej polohe. Ľudia si o&nbsp;Michalovom otcovi často mysleli, že ako komik doma stále žartuje. Pravda však bola iná.

„Otec bol normálny človek ako každý iný. Nikdy nevyrábal žiadne kanadské žartíky,“ ozrejmil. František Dibarbora dokonca nemal ani snahu viesť syna k&nbsp;herectvu. Ten so smiechom skonštatoval, že by sa rýchlo zistilo, ako ďaleko padlo jablko od stromu.

„Dlho bol osamelým bežcom. Spontánny komik, uväznený dobovou predpojatosťou, spútaný Prometeus zábavy, za ktorú nemohol získať oficiálne ocenenia, ktoré by mu v skutočnosti patrili. Myslíme teraz na oficiálne uznania, pretože cenu najvyššiu, lásku svojho publika, dostával po celý tvorivý život plným priehrštím.“ Miloš MISTRÍK, divadelný vedec
&nbsp;
„Dibarbora mal blízko k dobromyseľnému, žičlivému humoru, nie k jedovatému výsmechu, k trpkej satire či sardonickému ponižujúcemu pokoreniu človeka. Nevedel, čo je divadlo krutosti a odcudzenia.“ Ladislav ČAVOJSKÝ, divadelný kritik a historik  Citácie sú vybrané z monografického zborníka František Dibarbora – herec noblesy, komédie i tragiky. Knihu z cyklu Galéria osobností slovenského divadla vydal Kabinet divadla a filmu SAV v roku 2002.

Napísali o ňom

Pri príležitosti 70. narodenín si František s&nbsp;kamarátom Karolom Machatom (†88) spoločne zahrali v jeho poslednom predstavení – v&nbsp;satirickej komédii Jordana Radičkova Pokus o&nbsp;lietanie. Krátko pred koncom však museli predstavenie prerušiť, pretože toľko ovácií Dibarborovo choré srdce skoro neunieslo. O&nbsp;necelý rok neskôr sa mu stala osudnou jeho celoživotná láska k&nbsp;autám. Miloval ich a&nbsp;rád na nich aj jazdil. „To prvé, na ktorom nás vozil, nemalo sedadlá,“ povedal v&nbsp;jednom rozhovore Karol Machata.

Keď v&nbsp;roku 1987 otvárali monštruózny Prístavný most, zaslúžilý umelec neodolal pokušeniu a&nbsp;išiel ho ihneď otestovať. Jazda v&nbsp;obľúbenom aute sa mu stala osudnou. Na mieste, kde sú kolízie na dennom poriadku dodnes, nedal prednosť v&nbsp;jazde. A&nbsp;to ho stálo život. Napriek veľkému boju s&nbsp;pomliaždeným hrudníkom o&nbsp;niekoľko dní, 4. septembra 1987, v&nbsp;bratislavskej nemocnici zraneniu podľahol. Najväčšie noviny tých čias Dibarborovej smrti nevenovali takmer žiadnu pozornosť. V&nbsp;malých stĺpčekoch bola len stručná informácia o&nbsp;jeho odchode, mieste a&nbsp;čase poslednej rozlúčky.

„Otec mal ako bývalý fajčiar a&nbsp;diabetik problémy so srdcom, prekonal aj infarkt. Lekárov poslúchal, ale vždy sa nejaký drobný hriech našiel,“ spomína syn Michal. Rodina vedela, že s&nbsp;jeho srdcom je to dosť zlé. Lekári ich upozornili, že koniec môže prísť každú chvíľu. Zaskočilo ich len to, ako sa to stalo. Na to pripravení neboli. „Zranenia, ktoré pri dopravnej nehode utrpel, neboli veľmi vážne, keby bol mal zdravé srdce, bez problémov by sa z&nbsp;nich bol vyliečil,“ uviedol Michal Dibarbora.

Keď sa zvesť o&nbsp;hercovej tragickej smrti rozšírila, v&nbsp;hlavnom meste sa začalo nahlas hovoriť: „S&nbsp;Ferkom odchádza aj kus Bratislavy...“

Pre rebéliu vo väzení! Čo dohnalo zbožňovaného herca Dibarboru za mreže?

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Pre rebéliu vo väzení! Čo dohnalo zbožňovaného herca Dibarboru za mreže?

Jana Homolová

Súvisiace články

Pavol König prežil koncentračný tábor, dnes zbiera vzácne odznaky. Má ich vyše 20-tisíc

Zvarík miloval ženy, čím si ho Krížiková k sebe pripútala?

Nevinný vo väzení! Pre svoju vieru sedel deväť rokov za mrežami s vrahmi

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás