Tea Harbínyiová 

Cez okno v&nbsp;kancelárii vidím rušnú ulicu ako na dlani. Pred ním nám v&nbsp;rytmoch vetra tancujú tri obrovské vlajky. Často na ne pri rozmýšľaní hľadím. Pomáha mi to pri koncentrácii. Tentoraz to však bolo iné, zvláštne. Bol sychravý a&nbsp;veterný deň. Vlajky sa vykrúcali donekonečna. A&nbsp;odrazu akoby zamrzli. Musela som vstať zo stoličky, aby som sa na vlastné oči presvedčila, či sa mi to iba nezdá. Nezdalo! So zdesením som zistila, že zástavy nie sú to jediné, čo zastalo. Pohľad na rušnú ulicu pod našimi oknami vyzeral, akoby niekto na kamere stlačil tlačidlo pauza. Všetky autá znehybneli. Vtáky prestali lietať. Ľudia zastali. Listy na stromoch skameneli. Všetko až hrobovo stíchlo. A&nbsp;vtom som uvidela na oblohe niečo žiarivo modré, ako letí smerom na zem. Letelo to rýchlo, ani som sa nenazdala a&nbsp;zašlo to za kopec, ktorý sa týči nad naším mestom.

A&nbsp;potom sa opäť všetko pohlo. Všetky autá a&nbsp;ľudia nabrali svoju pôvodnú rýchlosť. Vietor začal silno duť. Všetko vyzeralo ako predtým. Len ja som mala dojem, že nikto netuší, čo sa práve stalo. Bola som to iba ja? Prečo som neznehybnela ako ostatní? Ako je možné, že som sa tomu všetkému prizerala? A&nbsp;čo to bolo? Dozviem sa to? Vlastne ani neviem, či chcem.