Jozef Murgaš z Tajova v Amerike vynašiel BEZDRÔTOVÝ PRENOS HLASU, rybársky navijak, zaregistrovali mu ďalších desať patentov, bol známy v celom svete.

Jeho najbližšia rodina dodnes žije na Slovensku. V Bratislave.

Jozef Murgaš deti nemal, celý život bol kňazom. Mal však brata Jána. V Banskej Bystrici pracoval Ján Murgaš na lesnej správe a pri dome mal dielňu, v ktorej robil rezbárske modely. „Celé dni som sedávala pri ňom. Dielňa bola z jednej strany presklená, aby na modely dobre videl. Mala som malé prsty, tak som mu pomáhala lepiť, pridržiavať a všetko, čo bolo treba. Popritom mi rozprával o svojom detstve a svojom bratovi Jozefovi Murgašovi,“ spomína Blanka Kolibiarová (85), vnučka Jána Murgaša a praneter vynálezcu Jozefa Murgaša.

Ty si jeho rodina?

Býva neďaleko centra Bratislavy. Doma má už len zopár predmetov po prastrýkovi. Veľa zostalo v Amerike, niektoré po jeho smrti rozkradli z fary vo Wilkes Barre, prípadne sú v pamätnom dome v Tajove, pár kilometrov od Banskej Bystrice. Na Slovensku ostali viaceré Murgašove obrazy, najmä v kostoloch. Blanka Kolibiarová je matematička, 42 rokov učila na stavebnej fakulte, okolie však nevedelo, že je najbližšou príbuznou slávneho Murgaša. „Ani keď som bola malá, o tom spolužiaci nevedeli. Pred dvoma rokmi odhaľovali pamätnú tabuľu Jozefovi Murgašovi na Hlavnej pošte v Bratislave, bol tam aj Jozef Mikloško, s ktorým sme boli roky kolegovia. Keď sa tam dozvedel, že som Murgašova praneter, prišiel ku mne: No teda! Toľké roky sme boli kolegovia a ja som to nevedel!“

Keď Jozef Murgaš v roku 1929 zomrel na svojej fare vo Wilkes Barre, Blanka Kolibiarová mala päť rokov. „Dodnes sa pamätám, ako doma všetci plakali.

Nevedela som prečo, iba všetci hovorili - Jožko zomrel. Prišiel telegram, že zomrel na zlyhanie srdca. Večer si robil nejaké poznámky, vraj na kázeň. Nedokončil ich, asi ich chcel dopísať ráno. Ľahol si a už sa nezobudil. K fare prišla suseda, ktorá mu zvykla pripravovať raňajky. Neotváral, tak zavolala chlapov, tí dvere vypáčili a našli ho v posteli mŕtveho. O niekoľko dní sme dostali ešte list, že je im to veľmi ľúto, ale faru vykradli, zmizli Murgašove zbierky hmyzu, dokumenty a záznamy z laboratória,“ hovorí Blanka Kolibiarová.

Doma bol nepochopený

Odvtedy jej starý otec Ján, o štyri roky mladší vynálezcov brat, často o Jozefovi Murgašovi rozprával. „Jozef bol vraj veľmi tvrdohlavý, ťažko robil kompromisy. Bývali na kraji Tajova, neďaleko bol kamenný zráz a z neho vyrastali borovice. Jozefovi napadlo, že sa budú na boroviciach hojdať. Keď išiel ich otec do lesa, nesmel ich vidieť, asi by dostali.“

Mladý Jozef Murgaš pekne kreslil, na gymnáziu mu výborne šla fyzika. Učiteľ mu povolil vstup do laboratória, domov si nosieval rôzne súčiastky a skladal. Pokusy robil aj doma, napríklad pripevnil na kľučku elektrický zdroj. Keď niekto vošiel dnu, potriaslo ho. „Môj starý otec od detstva vyrezával drevené lyžice a misky. Preto bol v rodine obľúbenejší než Jozef. Tomu, naopak, dávali za príklad brata. Ich otec hovorieval: A ten Jožko, tiež by mohol voľačo takéto robiť. Ale čo on? Obrázky maľuje. To je pekné, ale z toho nevyžijeme, a ešte k tomu, že voľáka fyzika. Nó, teda...“

Jozefa neskôr prijal maliar oltárnych obrazov Božetech Klemens, ten ho predstavil Dominikovi Skuteckému. Keď sa Murgaš doma chválil, s akými maliarmi sa stretáva, mama sa len pomodlila a otec: Ach jaj. No, veď popri druhej robote nech sa teda zabáva. „Lebo ich rodičia boli maloroľníci. mali to, čo si sami dopestovali, vede nerozumeli,“ vysvetľuje Blanka Kolibiarová.

Za more

Neskôr išiel mladý vynálezca za kňaza. Aj ako kňaz mal problémy, schádzal sa s ľuďmi, ktorí z národnostných dôvodov neboli žiaduci. "Dopadlo to tak, že bol nechcený. Prekladali ho z jednej fary na druhú. Venoval sa mládeži. Upozorňovali ho, že to nesedí, aby sa chlapci zišli večer na fare a robili pokusy, pri ktorých sa iskrí. Lenže on si nedal povedať," hovorí pani Kolibiarová.

Keď v časopise čítal, že v USA v slovenskej baníckej osade Wilkes Barre v Pensylvánii hľadajú kňaza Slováka, prihlásil sa. Na biskupstve to veľmi radi prijali, že sa, chvalabohu, stratí.

Mama plakala, že už sa asi neuvidia, a mala pravdu. „O tom sa nehovorilo ani nepísalo, ale starý otec mi rozprával, že Jozef Murgaš prišiel v noci za ním. Potreboval peniaze na lodný lístok a za to dal bratovi cenné husle. Starý otec si hneď ráno požičal v robote v Lesnej správe od kolegov peniaze a dal ich Jozefovi. Ten okamžite odišiel. O dva dni k starému otcovi prišli žandári, že kde je Murgaš József, musíme ho vziať so sebou. Starý otec iba pokrčil ramenami, vraj je neskoro, už odišiel do Ameriky, ale nevedno kam,“ spomína Blanka Kolibiarová na rozprávanie svojho starého otca.

Z Ameriky Jozef Murgaš istý čas nemohol posielať listy na domácu adresu brata Jána. Ten však onedlho odišiel na niekoľko mesiacov robiť do múzea v Budapešti, tak mu listy posielal na adresu miestneho vrátnika.

„Bohužiaľ, listy z tých čias nemáme. Nezachovali sa, lebo starý otec ich po prečítaní zlikvidoval. Takže iba z rozprávania starých rodičov viem, že písaval o patentoch, o tom, že postavil školu pre deti a kostol, sám na stavbe pracoval v montérkach a vymaľoval ho. Pri kostole si urobil elektrotechnické laboratórium. Zbieral hmyz, deťom dával desať centov za motýľa, takže ich mal neúrekom,“ hovorí Blanka Kolibiarová.

Časť jedného vyše storočného listu však predsa len doma má. Pravdepodobne je to ten najvzácnejší, v ktorom vynálezca písal svojmu bratovi, že práve idú odskúšať patent. Ak vyjde, dostane desiatky tisíc zlatiek na ďalší výskum. Písmo je ťažšie čitateľné, ale zjavne sa z neho dá pochopiť nadšenie, s akým ho písal. Bol to Murgašov rok 1905, ktorý je opísaný v každej významnejšej encyklopédii. Finišoval na vynáleze bezdrôtového prenosu hlasu, ktorý neskôr ľudstvu priniesol napríklad rozhlasové vysielanie.

Najväčší vynález

Navštívil ho aj prezident USA Theodore Roosevelt, čo vyvolalo pozornosť. Vynález menom TON System odkúpila spoločnosť Universal Telegraph Company z Filadelfie a zaplatila realizáciu patentov, postavila stožiare a kúpila techniku. Murgaša veľmi podporoval aj Jankola, kňaz slovenského pôvodu.

Prišiel 23. november 1905 a pri prístrojoch boli okrem Murgaša starostovia miest Wilkes Barre a Scranton, vzdialených od seba asi 30 míľ. Murgaš začal pokus a starostovia sa ako prví v histórii ľudstva mohli rozprávať pomocou bezdrôtového prenosu. Ich signál zachytila aj loď na mori v systéme, ktorým vysielala morzeovku.

„V Amerike vraj boli veľké oslavy, články v novinách. Po Jozefovi Murgašovi neskôr pomenovali vojenskú loď.“

Murgaš sa stal v Amerike významným človekom. Keď sa o niekoľko rokov pripravovala Pittsburská dohoda, na ktorej je aj Murgašov podpis, sedel vedľa budúceho prezidenta Československa Tomáša G. Masaryka. Ten Murgašovi povedal, že po vzniku Československa by sa mal vrátiť domov a venovať sa vede v novom štáte a učiť mladých ľudí v školách.

Sklamanie

Blanka Kolibiarová si z rozprávania starých rodičov spomína, že návrat jej prastrýka bol trochu smutný: „Masaryk mu povedal, aby sa pri návrate určite zastavil uňho. Keď Jozef Murgaš prišiel v roku 1920 do Československa, u prezidenta mu dali termín návštevy. Lenže prišiel do Prahy a v prezidentskej kancelárii mu povedali, že Masaryk ho krásne pozdravuje, ale je veľmi zaneprázdnený a ospravedlňuje sa, nemôže ho prijať. Išiel teda dohadovať na ministerstvá založenie elektrotechnickej školy a laboratória, v ktorom by mládež učil, ako to Masaryk chcel. Podobnú elektrotechnickú odbornú školu založil vo Wilkes Barre. Na ministerstve školstva v Prahe mu však vrátili všetky žiadosti, že ‚nelze vyhověti‛, lebo patenty nestačia, nemá pedagogické vzdelanie, preto nemôže učiť mládež v laboratóriu. V Banskej Bystrici sa hlásil na biskupskom úrade, ale tajomník úradu Ján Havran mu povedal: Nemám pre teba miesto.“

Murgaš sa vrátil do Ameriky. Podľa Blanky Kolibiarovej veľmi presviedčal jej mamu, aby išla s ním, ale ona nechcela, bola už zadaná. V Amerike chodieval na rybačky s kamarátmi, vymyslel nový patent na rybársky navijak. Pôsobil ďalej ako farár, učil deti, zbieral motýle.

„Ale všetko, čo o ňom viem, som počula od svojich starých rodičov. Naživo som ho nikdy nevidela. Keď som sa narodila, on už na Slovensku nebol,“ hovorí praneter.

Gény slávneho vynálezcu sa objavili aj u nej, odmalička mala rada fyziku, ale neskôr sa venovala matematike. Jej deti Danica Rosinová a Milan Kolibiar pracovali alebo pracujú v oblasti fyziky a elektrotechniky. Pani Rosinová skončila v roku 1985 Elektrotechnickú fakultu SVŠT a dnes je docentkou kybernetiky. Jej brat odmalička vymýšľal elektrotechnické hračky, zostrojoval si rádio.

Diskusia