Vladimír Kampf

Hovorí, že sa rád učí. Stále. „Zvyčajne vstávam ráno o štvrtej a v tichu niečo študujem. Robím genealógiu našej rodiny. Otec mi zomrel na fronte pár mesiacov pred tým, ako som sa narodil. Mama mala šestnásť a pol roka. Bolo to v ​roku 1945 v obci Tôň. Po mojom narodení odišla do hotela vo Vysokých Tatrách umývať riad, aby si zarobila. Nevedela ani slovo po slovensky.“

Do siedmich rokov ho vychovávali starí rodičia. „Boli to veľmi dobrí ľudia. Keď som mal rok, veštila nám Rómka na jarmoku: vraj si na mňa majú dávať pozor, pretože mi je súdená voda a&nbsp;budem ju mať rád. Odvtedy si na mňa dávali naozaj veľký pozor. Aj v&nbsp;lavóre muselo byť len na dne, aby som sa neutopil,“ spomína so širokým úsmevom legenda medzi slovenskými potápačmi. V&nbsp;dedine vodu nemali, ale za dedinou bol kanál a&nbsp;pri hlavnej ceste zatopená jama.

Keď sa presťahovali do Komárna, Laci to mal zrazu kúsok k&nbsp;Dunaju, k&nbsp;Malému Dunaju, Váhu… „Učil som sa plávať s&nbsp;veľkými chlapcami. Keď som bol školák, mali sme v&nbsp;triede dvoch kajakárov. Jeden z&nbsp;nich ma zavolal do klubu. Nebolo to nič moc, ale začal som s&nbsp;kanoistikou a&nbsp;hladkal som vodu pádlom.“ Neskôr to skúsil medzi potápačmi v&nbsp;klube Poseidon. „Rok som tam trčal a&nbsp;pod vodu ma nevzali. Len som čakal a&nbsp;oni chľastali. Keď som robil v&nbsp;Hydrostave, oslovil som riaditeľa, že chcem zriadiť potápačský klub. Stavali sme Vodné dielo Gabčíkovo a&nbsp;potápačov bolo treba každú chvíľu. Súhlasil. Dostali sme kompletný výstroj pre päť ľudí. Dovtedy som nemal žiadne vážne skúsenosti s&nbsp;potápaním. Čítal som len jednu českú brožúrku. Urobil som si skúšky a&nbsp;začal som verbovať chlapcov.“

Na skúškach pre inštruktorov zažil nepochopenie. „Pýtali sa ma, koľko ponorov som už absolvoval. Skromne som povedal – tisíc. Šéf komisie ma okamžite vyhodil, že toľko mať nemôžem, vraj toľko nemá ani on. Povedal, že som klamár. To som aj bol, pretože som si zdvorilo ubral. Mal som tritisíc ponorov. Pod vodou som bol každý deň, niekedy aj dva razy.“

Lákalo ho ticho a&nbsp;život pod hladinou. Laci pre seba objavil Klátovské rameno Malého Dunaja. Chodieval ho roky čistiť a&nbsp;staral sa oň. Bola to jeho divočina. Prvé podvodné puzdro na fotoaparát si vyrobil sám. Nebolo to ktoviečo. „Bolo treba veľa vecí dotiahnuť. Učil som sa fotografovať. Žiadna veda, triedil som si obrázky na dobré a&nbsp;tie na vyhodenie. Tie dobré som posielal do súťaží. Neskôr som začal aj filmovať.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Chodil po súťažiach a&nbsp;zbieral ceny. „Vtedy som sa zamýšľal, prečo som šťastný pri každom ponore. Profesionálny potápač je predsa každý – celých deväť mesiacov. Vždy, keď sa opätovne dostávame do vodného prostredia, oživia sa nám spomienky na naše počiatky…“

Krásne a&nbsp;nežné vysvetlenie. Po fotografiách a&nbsp;filme o&nbsp;Klátovskom ramene nečakane prišla možnosť pridať sa k&nbsp;tímu svetoznámeho oceánografa Jacqua-Yva Cousteaua. „Nakrúcali dokument o&nbsp;Dunaji. Len mi z&nbsp;ničoho nič zavolali, že idú na týždeň a&nbsp;už sú na hraniciach na druhej strane v&nbsp;Komárome. Vyzeralo to, že si zo mňa niekto robí žarty. Ale boli to naozaj oni. Chceli vidieť život v&nbsp;čistej vode okolo Dunaja. Ukazoval som im svoje obľúbené miesta a&nbsp;oni nevychádzali z&nbsp;údivu. Po týždni odišli a&nbsp;o&nbsp;päť dní nato mi opäť volali z&nbsp;druhej strany, že ich ‚starý‘ vyhnal naspäť na Slovensko. Na výrobu Dunaja mali dva roky, z&nbsp;toho dva a&nbsp;pol mesiaca boli tu. Pôvodne mali nakrútiť dvojdielny dokument, ale nakoniec z&nbsp;toho boli štyri diely aj vďaka tomu, čo som im ukázal. Keď vo filme išla kamera pod vodu kdesi v&nbsp;Rakúsku, zrazu som videl zábery tu od nás…“ spomína Laci.

Film predali 120 televíznym spoločnostiam po celom svete. „Keď už bol tím na odchode, mal som odísť na súťaž v&nbsp;podvodnom fotografovaní do rakúskeho Hallstattu. Hneď sa chceli pridať. Volal som organizátorovi, či si môžem doviesť sedem kamarátov. Povedal, že ich nemá kde ubytovať, lebo je veľký záujem. Ale keď som mu povedal, že je to síce bez kapitána, ale kompletný Cousteauov tím, okamžite miesto našiel.“

Sám Yacques-Yves Cousteau s&nbsp;tímom okolo Dunaja veľa nepobudol. Laci ho videl len kdesi nad sebou v&nbsp;helikoptére. Napriek tomu, že pre vznik filmových záberov Laci urobil veľa, do titulkov sa nedostal. Jedinou jeho odmenou mala byť fotografia s&nbsp;podvodným kameramanom tímu Didierom Noirotom. Tím sa držal v&nbsp;úzadí, nikde sa neukazoval.

„Celá Cousteauova partia smrdela cesnakom. Museli byť po celý nakrúcací rok zdraví. Ráno dostal každý celú hlavičku, ktorú musel v&nbsp;priebehu dňa zjesť, strúčik po strúčiku. Nesmeli ani piť – ale! Na expedičnej lodi Calypso mali antikorové nádrže so zásobami červeného vína. Vraj pre zdravie.“

Laciho film o&nbsp;Klátovskom ramene sa volá Rieka mojich snov. „Bez toho, aby som o&nbsp;tom vedel, ho poslali do Talianska na svetový filmový festival o&nbsp;národných parkoch. Zrazu mi len zavolali, že cestujem do Talianska, lebo mám film v&nbsp;užšom výbere súťaže. Vo finále boli filmy od najvážnejších svetových producentov dokumentárnych filmov a&nbsp;ten môj. Keď všetky ceny rozdali a&nbsp;ja som žiadnu nemal, prišla po prvý raz na rad ešte hlavná cena. A&nbsp;tú som dostal ja. Som z&nbsp;toho dojatý dodnes.“

Laci po dlhom čase opäť dáva dokopy film. Žartom hovorí, že film robí raz za dve desaťročia. Tento je pred ukončením a&nbsp;nakrútil ho v&nbsp;českom potápačskom centre v&nbsp;Egypte, kde pracoval ako inštruktor. „Keď som končil v&nbsp;Egypte, napadlo mi urobiť film Boží rytieri. Cítil som, že so svetom nie je niečo v&nbsp;poriadku a&nbsp;čosi sa radikálne mení. Celý scenár mi napadol v&nbsp;jednom momente. Nakrútil som osem hodín materiálu a&nbsp;odložil som ho do šuplíka. Až po niekoľkých rokoch som ho vybral a&nbsp;začal som na ňom pracovať. Myslím, že som predbehol dobu o&nbsp;dvanásť rokov. Zábery a&nbsp;myšlienka sa museli odležať...“ hovorí.