Hovorí, že sa rád učí. Stále. „Zvyčajne vstávam ráno o štvrtej a v tichu niečo študujem. Robím genealógiu našej rodiny. Otec mi zomrel na fronte pár mesiacov pred tým, ako som sa narodil. Mama mala šestnásť a pol roka. Bolo to v ​roku 1945 v obci Tôň. Po mojom narodení odišla do hotela vo Vysokých Tatrách umývať riad, aby si zarobila. Nevedela ani slovo po slovensky.“

Do siedmich rokov ho vychovávali starí rodičia. „Boli to veľmi dobrí ľudia. Keď som mal rok, veštila nám Rómka na jarmoku: vraj si na mňa majú dávať pozor, pretože mi je súdená voda a budem ju mať rád. Odvtedy si na mňa dávali naozaj veľký pozor. Aj v lavóre muselo byť len na dne, aby som sa neutopil,“ spomína so širokým úsmevom legenda medzi slovenskými potápačmi. V dedine vodu nemali, ale za dedinou bol kanál a pri hlavnej ceste zatopená jama.

Hladkal vodu

Keď sa presťahovali do Komárna, Laci to mal zrazu kúsok k Dunaju, k Malému Dunaju, Váhu… „Učil som sa plávať s veľkými chlapcami. Keď som bol školák, mali sme v triede dvoch kajakárov. Jeden z nich ma zavolal do klubu. Nebolo to nič moc, ale začal som s kanoistikou a hladkal som vodu pádlom.“ Neskôr to skúsil medzi potápačmi v klube Poseidon. „Rok som tam trčal a pod vodu ma nevzali. Len som čakal a oni chľastali. Keď som robil v Hydrostave, oslovil som riaditeľa, že chcem zriadiť potápačský klub. Stavali sme Vodné dielo Gabčíkovo a potápačov bolo treba každú chvíľu. Súhlasil. Dostali sme kompletný výstroj pre päť ľudí. Dovtedy som nemal žiadne vážne skúsenosti s potápaním. Čítal som len jednu českú brožúrku. Urobil som si skúšky a začal som verbovať chlapcov.“

Na skúškach pre inštruktorov zažil nepochopenie. „Pýtali sa ma, koľko ponorov som už absolvoval. Skromne som povedal – tisíc. Šéf komisie ma okamžite vyhodil, že toľko mať nemôžem, vraj toľko nemá ani on. Povedal, že som klamár. To som aj bol, pretože som si zdvorilo ubral. Mal som tritisíc ponorov. Pod vodou som bol každý deň, niekedy aj dva razy.“

Lákalo ho ticho a život pod hladinou. Laci pre seba objavil Klátovské rameno Malého Dunaja. Chodieval ho roky čistiť a staral sa oň. Bola to jeho divočina. Prvé podvodné puzdro na fotoaparát si vyrobil sám. Nebolo to ktoviečo. „Bolo treba veľa vecí dotiahnuť. Učil som sa fotografovať. Žiadna veda, triedil som si obrázky na dobré a tie na vyhodenie. Tie dobré som posielal do súťaží. Neskôr som začal aj filmovať.“

Pokračovanie na ďalšej strane...