Trocha histórie

Furmanstvom a povozníctvom sa v našich končinách poddaní sedliaci, ale aj mešťania začali živiť od polovice 13. storočia. V mnohých mestách dokonca zriadili vozárne, prepriahali v nich unavené kone, aj furmani si tam mohli po dlhej ceste-neceste oddýchnuť. Najčastejšie furmanské štreky viedli z Bratislavy cez Sereď do Nitry a ďalej do banských miest, na východe bolo furmanov často vídať na trase medzi Košicami, horským masívom Branisko a spišskými mestami. Furmani dobre zarábali najmä na dlhých trasách – z Košíc do Krakova, zo Žiliny do Vroclavu. Do poľských miest vozili obchodníkom najmä víno a meď, vracali sa s nákladom soli, olova alebo flámskeho súkna, ktoré prevážali v krytých vozoch. Spočiatku do vozov zapriahali voly, na horských priechodoch vrchovato naložené vozy ťahali volské štvorzáprahy. Potraviny furmani prevážali v kramárskych vozoch, v ťažkých, okovaných prevážali meď, železo, olovo, ale aj sudy s pivom a vínom.

Každá stolica mala vlastných furmanov, ktorým zákazníci najviac dôverovali. Na Gemeri mali najlepšiu povesť furmani z Betliara a Gemerskej Polomy, v Šarišskej stolici žili vychýrení povozníci v Tulčíku, Drienove, Drienovskej Novej Vsi, v Lemešanoch, Bretejovciach i v Kurime neďaleko Bardejova. Po kupecký tovar až do Viedne, Pešti a Debrecína chodievali furmani
z Kežmarku aj židovskí povozníci z dnešných Huncoviec. Spišskí furmani z okolia Starej Vsi sa orientovali predovšetkým na prepravu vína z maďarského Miškovca, povozníci z okolia Smolníka rozvážali hlavne drevené uhlie, železo, meď a rudu.

Na posledného tatranského furmana si snami zaspomínala dcéra Viera a vnuk Milan.
Zdroj: Peter Ličák

Nebezpečné furmanky

„Aj tu v podhorí Vysokých Tatier sa mnoho roľníkov dalo na furmančenie, našli si výnosnejšiu robotu než obrábanie polí s neistým výsledkom. Touto cestou sa vydal aj môj dedo, ktorý si navzdory zdravému rozumu trúfol štátne, dedinské či poľné cesty vymeniť za tie najťažšie furmanky v tatranskej Doline Bielej vody, po ktorej takmer každý boží deň zásoboval Brnčalovu a Kežmarskú chatu pri Zelenom plese,“ hovorí vnuk legendárneho tatranského furmana Milan Šefc. Spolu so sestrou vedú v Tatranskej Lomnici rodinný penzión Zora Family, v reštaurácii je na stenách niekoľko fotografií ich deda Alberta Šefca, jeho pejkov i parádne chomúty z najkvalitnejšej kože, ktoré nosili na šiji. Na počesť starého otca, ale aj ostatných tatranských furmanov nesie hotelová reštaurácia pomenovanie Fiaker, furmanstvo pripomína aj jej dizajn, boxy majú podobu pohodlných fiakrov.

Minulý rok začiatkom apríla si rodina Šefcovcov s priateľmi pripomenula pri Chate pri Zelenom plese, bývalej Brnčalovej chate, v nadmorskej výške 1 551 metrov storočnicu Alberta Šefca. Na jeho počesť sa takto stretávajú dvakrát do roka. Vymyslel to jeho syn Milan, pri pamätnej doske na chate položia kytičky poľných kvetov. Akože inak, zanôtia si starú furmanskú hymnu: Ide furman dolinou a zbojníci bučinou – a zbojníci bučinou...

V období, keď pod tatranskými štítmi furmančil Albert Šefc, ostali po zbojníkoch v týchto končinách len nezabudnuté historky, ale bývali časy, keď zbojníci boli pre furmanov častou aj veľkou hrozbou. A nielen na tatranských cestách. Vyššie položené cesty, vedúce aj po horských hrebeňoch, boli pred zbojníkmi bezpečnejšie než tie v hlbokých lesoch. Tam, kde zbojníci najčastejšie prepadávali kupcov i furmanské karavány, dokonca vypaľovali veľké plochy lesov, aby sa zbojníci nemali kde pred prepadom ukryť. Po zbojníkoch ostalo vo Vysokých Tatrách popri povestiach a príbehoch aj názvoslovie: Zbojnícky chodník, Zbojnícke pleso, Zbojnícka veža, Zbojnícke skaly.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia