Peter Ličák

Aj tieto epizódky tvoria mozaiku životného príbehu legendárneho tatranského furmana Alberta Šefca (†65). Berci báči, ako ho pod tatranskými štítmi volali, sa do histórie Vysokých Tatier zapísal ako posledný tatranský furman. Furmančil pred druhou svetovou vojnou, furmančil cez ňu aj po nej. Vysoké Tatry a kone napĺňali tri desaťročia dni jeho života. V tatranskej doline pri poslednej furmanke aj tragicky zahynul.

„Keby bol otec zomrel doma v posteli, bolo by to doslova čosi neprirodzené, taká pokojná, prirodzená smrť, povedzme na starobu, by sa veľmi priečila jeho náture a spôsobu života. Keby si ľudia mali možnosť vybrať, ako chcú opustiť tento svet, otec by si určite bol prial naposledy sa nadýchnuť vzduchu niekde v Belianskych Tatrách, samozrejme, pri svojich koníkoch. Presne tak aj zo sveta odišiel,“ hovorí dcéra najznámejšieho tatranského furmana, emeritná stredoškolská profesorka Viera Šefcová (68), stále žijúca v rodičovskom dome v Kežmarku.

Tak ako bol a dodnes je považovaný za kráľa profesionálnych tatranských nosičov Ondrej Hudáček (†87) z goralského Lendaku, za kráľa tatranských furmanov sa považuje Albert Šefc. Rodák z Vikartoviec v severovýchodnej časti Nízkych Tatier, povyše ktorých sa v drevenom prístrešku pod Krahulcom rodí Hornád, piata najdlhšia rieka Slovenska. Tatranskí furmani boli zvláštna kasta. Bez nich by bolo bývalo zásobovanie niektorých vysokohorských chát podstatne zložitejšie, profesionálni nosiči mali svoje hranice, všetky obslúžiť nestačili.

„V predchádzajúcich storočiach furmani vyvážali návštevníkov hôr a turistov, približovali ich z vlakových staníc do dedín v podhorí a do tatranských osád. Po zlepšení stavu horských ciest ich vyvážali napríklad k Popradskému plesu, Sliezskemu domu či k Zelenému plesu. Furmani Suchanský, Andráš, Šefc a mnohí ich kolegovia sa v druhej polovici 20. storočia starali o zásobovanie chát v Doline Bielej vody, Sliezsky dom zásobovali furmani z Gerlachova a Mlynice. V lete na vozoch, v zime na saniach vyvážali na chaty stavebný materiál, rôzny tovar, naftu, uhlie, vyvážali a zvážali dole aj turistov, záchranárov,“ načrela do histórie tatranských furmanov vysokoškolská pedagogička Katarína Slobodová Nováková z Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave, ktorá sa dlhodobo venuje aj problematike tradičných spôsobov transportu a dopravy.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Furmanstvom a povozníctvom sa v našich končinách poddaní sedliaci, ale aj mešťania začali živiť od polovice 13. storočia. V mnohých mestách dokonca zriadili vozárne, prepriahali v nich unavené kone, aj furmani si tam mohli po dlhej ceste-neceste oddýchnuť. Najčastejšie furmanské štreky viedli z Bratislavy cez Sereď do Nitry a ďalej do banských miest, na východe bolo furmanov často vídať na trase medzi Košicami, horským masívom Branisko a spišskými mestami. Furmani dobre zarábali najmä na dlhých trasách – z Košíc do Krakova, zo Žiliny do Vroclavu. Do poľských miest vozili obchodníkom najmä víno a meď, vracali sa s nákladom soli, olova alebo flámskeho súkna, ktoré prevážali v krytých vozoch. Spočiatku do vozov zapriahali voly, na horských priechodoch vrchovato naložené vozy ťahali volské štvorzáprahy. Potraviny furmani prevážali v kramárskych vozoch, v ťažkých, okovaných prevážali meď, železo, olovo, ale aj sudy s pivom a vínom.

Každá stolica mala vlastných furmanov, ktorým zákazníci najviac dôverovali. Na Gemeri mali najlepšiu povesť furmani z Betliara a Gemerskej Polomy, v Šarišskej stolici žili vychýrení povozníci v Tulčíku, Drienove, Drienovskej Novej Vsi, v Lemešanoch, Bretejovciach i v Kurime neďaleko Bardejova. Po kupecký tovar až do Viedne, Pešti a Debrecína chodievali furmani z Kežmarku aj židovskí povozníci z dnešných Huncoviec. Spišskí furmani z okolia Starej Vsi sa orientovali predovšetkým na prepravu vína z maďarského Miškovca, povozníci z okolia Smolníka rozvážali hlavne drevené uhlie, železo, meď a rudu.

„Aj tu v podhorí Vysokých Tatier sa mnoho roľníkov dalo na furmančenie, našli si výnosnejšiu robotu než obrábanie polí s neistým výsledkom. Touto cestou sa vydal aj môj dedo, ktorý si navzdory zdravému rozumu trúfol štátne, dedinské či poľné cesty vymeniť za tie najťažšie furmanky v tatranskej Doline Bielej vody, po ktorej takmer každý boží deň zásoboval Brnčalovu a Kežmarskú chatu pri Zelenom plese,“ hovorí vnuk legendárneho tatranského furmana Milan Šefc. Spolu so sestrou vedú v Tatranskej Lomnici rodinný penzión Zora Family, v reštaurácii je na stenách niekoľko fotografií ich deda Alberta Šefca, jeho pejkov i parádne chomúty z najkvalitnejšej kože, ktoré nosili na šiji. Na počesť starého otca, ale aj ostatných tatranských furmanov nesie hotelová reštaurácia pomenovanie Fiaker, furmanstvo pripomína aj jej dizajn, boxy majú podobu pohodlných fiakrov.

Minulý rok začiatkom apríla si rodina Šefcovcov s priateľmi pripomenula pri Chate pri Zelenom plese, bývalej Brnčalovej chate, v nadmorskej výške 1 551 metrov storočnicu Alberta Šefca. Na jeho počesť sa takto stretávajú dvakrát do roka. Vymyslel to jeho syn Milan, pri pamätnej doske na chate položia kytičky poľných kvetov. Akože inak, zanôtia si starú furmanskú hymnu: Ide furman dolinou a zbojníci bučinou – a zbojníci bučinou...

V období, keď pod tatranskými štítmi furmančil Albert Šefc, ostali po zbojníkoch v týchto končinách len nezabudnuté historky, ale bývali časy, keď zbojníci boli pre furmanov častou aj veľkou hrozbou. A nielen na tatranských cestách. Vyššie položené cesty, vedúce aj po horských hrebeňoch, boli pred zbojníkmi bezpečnejšie než tie v hlbokých lesoch. Tam, kde zbojníci najčastejšie prepadávali kupcov i furmanské karavány, dokonca vypaľovali veľké plochy lesov, aby sa zbojníci nemali kde pred prepadom ukryť. Po zbojníkoch ostalo vo Vysokých Tatrách popri povestiach a príbehoch aj názvoslovie: Zbojnícky chodník, Zbojnícke pleso, Zbojnícka veža, Zbojnícke skaly.

Životný príbeh Alberta Šefca sa začal písať vo vikartovskej drevenici dva roky po poslednom výstrele prvej svetovej vojny. Šefcovci boli veľká rodina, rodičom sa prichodilo starať o päť detí. Keď aj na dvere ich drevenice začala pomaly klopať hospodárska kríza, ktorá sa ako pandémia šírila z newyorskej burzy po celom svete, otec šupol do dreveného kufra pár kúskov oblečenia a odplával do Nového sveta – do Kanady. Manželke Žofii i deťom pri rozlúčke sľúbil, že keď zarobí v bani, železiarňach, na stavbe železnice kdesi na severe či v kanadských lesoch na novú chalupu aj väčší kus poľa, vráti sa do rodného kraja pod Kráľovou hoľou. Sľub nesplnil, listy posielal päťdesiat rokov, to hej, aj dostával od ženy a detí odpovede, ale na Slovensko do nízkotatranskej dediny sa nikdy nevrátil.

„Namiesto môjho deda prešla starostlivosť o rodinu na môjho otca, bol ešte len dospievajúci chlapec a už bol hlavou vikartovského gazdovstva. V živej pamäti mám jeho spomínanie na detské roky, ktoré od svitania do hlbokej tmy boli naplnené tvrdou drinou. Mal ešte len deväť rokov, keď prvýkrát kosil lúku nad dedinou. Lenže kosu mal tupú, kosenie bolo veľké trápenie, domov sa vrátil s plačom. Mama zašla za susedom, aby mu kosu poriadne nabrúsil. Spomínal, že naklepanie kosy tak dobre odpozoroval, že onedlho gazdovia chodili už za ním, aby im nabrúsil kosu,“ spomína na otcovo rozprávanie pani Viera.

V stajni mali voly i kone, za mladým Albertom občas prišiel niektorý vikartovský gazda, či by mu čosi nepreviezol. Do Liptovskej Tepličky, do Šuňavy, do Svitu či na popradský trh. Na krátke furmanky brával voly, na dlhšie zapriahal do voza kone. Tovar zakaždým dopravil načas, zanedlho mal povesť spoľahlivého furmana. V mladých rokoch sa mu naskytlo niekoľko možností, kadiaľ a kde by sa mohol uberať jeho ďalší život. V hre bola aj možnosť vybrať sa za otcom do Kanady, pokušeniu skúsiť šťastie za Atlantikom však odolal, nechcel mamu so súrodencami nechať napospas osudu.

„Dedo bol všestranný človek, nevyznal sa len v gazdovaní a furmančení, ale našiel si čas dokonca na ochotnícke divadlo. Jeho kamaráti z javiska spomínali, že bol skvelý komik, taký pántikovský typ. Vraj bez problémov by bol mohol nahradiť pána Pántika v jeho postave svojrázneho gazdu v televíznom seriáli Nepokojná láska. Neviem, ako sa dozvedeli o jeho komediálnom talente až v Bratislave, lebo zo Slovenského národného divadla dostal serióznu ponuku, aby prijal angažmán v jeho činohernom súbore,“ spomína na starého otca Alberta Šefca vnuk Milan.

Keď sa rok po druhej svetovej vojne oženil, s manželkou Annou si povedali, že svet nie sú len Vikartovce, možno by sa im lepšie žilo kdesi inde. Ďaleko sa nepobrali, nový domov si našli v Matejovciach pri Poprade, kde si prenajali deväťhektárovú roľu. Na novom gazdovstve Albert objavil svoj talent na liečenie zvierat. Ak niektorému gazdovi pochorela kravka, začal krívať kôň, prestalo žrať prasa, obrátili sa s prosbou o pomoc na Alberta Šefca.

Po februárovom prevzatí moci v roku 1948 komunisti nahnali roľníkov do jednotných roľníckych družstiev a ich polia i statok zhabali. Gazdovi Šefcovi ponúkli, aby sa na družstve v Matejovciach ujal ako vyhľadávaný odborník funkcie veterinárneho technika. Podmienkou však bolo, aby vstúpil do družstevného spolku. Ponuku odmietol, slúžiť socialistickému systému nechcel. Odplata prišla veľmi rýchlo: rodina Šefcovcov sa musela aj so štyrmi deťmi z Matejoviec vysťahovať.

Usadili sa v Kežmarku, kde si kúpili neveľký kamenný domček, od gazdov, ktorí takisto odmietli vstúpiť do družstva, si prenajali šesť hektárov ornej pôdy. V lete Albert Šefc pracoval na gazdovstve, v zime s koňmi v lese v Podspádoch pri ťažbe dreva. Na prácu v tatranských lesoch sa veľmi tešil, ale hneď prvý deň ho zavalil strom. S ťažkou zlomeninou členka si odležal v kežmarskom špitáli dlhých šesť týždňov, pre rodinu to bolo ťažké obdobie, z peňazí za maródku nebolo ľahké postarať sa o štyri malé deti, manželka si našťastie našla robotu v Tatraľane.

„Po niekoľkých mesiacoch gazdovania v Kežmarku prišiel v roku 1954 za otcom chatár z Kežmarskej chaty pri Zelenom plese Štefan Kovalčík: ‚Berci, poď pomôcť vyvážať tovar na chatu.‘ Pre otca to bola ponuka z ríše snov, nezaváhal ani minútu, od prvej furmanky sa Dolina Bielej vody stala jeho druhým domovom. Na hrboľatých, skalami posiatych cestách trávil celé dni, presnejšie povedané, na tejto štreke z Kežmarku popri Šalviovom prameni ku Kežmarskej a potom aj k Brnčalovej chate prežil so svojimi koníkmi neuveriteľných 31 rokov. Otec zapojil do furmanstva celú rodinu, povedané dnešným jazykom: dal nám na starosť celú logistiku. Koníkom sme museli nachystať seno, ovos, šrot. Bolo toho na nás dosť, otec sa niekedy otočil z Kežmarku k Zelenému plesu aj trikrát denne. Zakaždým na voz naložil okolo 900 kilogramov zásob. K chatám si vyviezol aj krmivo pre kone, cez týždeň nocoval na Brnčalovej chate, domov schádzal len na sobotu a nedeľu. Do vyhorenia Kežmarskej chaty v roku 1974 zásoboval otec aj ju, aj tam vozil najmä suroviny do kuchyne, drevo, koks, sudy s pivom,“ spomína pani Viera.

Berci báči si veľmi zakladal na tom, aby mal tie najlepšie kone, mladé žrebce kupoval až na druhom konci republiky pri Chebe. Na cvičenie koní mal špeciálne postupy, cvičil ich so synmi Milanom a Jánom v náročnom teréne, aby na ceste k Zelenému plesu nezlyhali. Keď išli hore dolinou, Berci báči kráčal popri vrchovato naloženom klasickom gazdovskom voze, pri ceste dole stál, nikdy si na voz nesadol.

„Furmanstvo v podaní nášho otca malo aj veľký spoločenský rozmer. Každému turistovi, ktorého stretol na ceste, sa prihovoril, nevedel okolo človeka prejsť mlčky, nevšímavo. Ak stretol na svojej trase kamarátov a známych, zastavil, ponúkol ich prerastenou slaninou a horským prípitkom. Pri nakrúcaní filmu Noční jazdci v roku 1980 prepravoval filmárom kulisy, Mišo Dočolomanský a Jožko Adamovič s ním v debatách trávili celé hodiny. Raz ho stretol pri Zelenom plese komunistický funkcionár Vasil Biľak, ktorý mal v Tatranskej Javorine chalupu. Prihovoril sa otcovi otázkou, ako sa mu darí. Radšej mal držať jazyk za zubami, lebo otec mu vmietol do tváre nelichotivé slová. Vraj robota s koníkmi nie je zlá, len tie komunistické k...y ho zdierajú, z čoho môžu,“ zaspomínala si na zopár epizód z otcovho života Viera Šefcová.

Albert Šefc považoval za najťažšie obdobie pre furmanov zásobujúcich Brnčalovu a Kežmarskú chatu jar, keď sa topí sneh s ľadom: turistické chodníky i horské cesty sú vtedy najnebezpečnejšie. „Leto je krásne a milé, koníky sa len búrok a bleskov strašne boja,“ zdôveril sa filmárom, ktorí o ňom nakrútili dokument Podkova srdca môjho cvendžiaceho. A práve na vrchole leta, ktoré mal tak rád, v auguste 1985 tragicky zahynul. Pri poslednej furmanke dole dolinou ho pravdepodobne kone stiahli z voza, spadol pod kolesá, ktoré mu zlomili väzy. S odchodom Alberta Šefca sa navždy uzatvorila bohatá história tatranských furmanov.

Posledný tatranský furman: Berci báči dal prednosť koňom pred hereckou kariérou v SND

Peter Ličák

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Posledný tatranský furman: Berci báči dal prednosť koňom pred hereckou kariérou v SND

Peter Ličák

Súvisiace články

Ruskí vojaci odvliekli do sibírskych gulagov trinásť obyvateľov obce MALÝ ŠARIŠ

Smrť s veľkým otáznikom: Tragédia na Hradčanoch je stále opradená tajomstvom

Zlatá Baňa sa stala symbolom zavŕšenia budovania socializmu v Československu

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás