Možno som naivná, no mám sen. Túžim pomáhať chorým deťom. Vyštudovala som herectvo, k umeniu mám blízko. A tak som sa rozhodla dať im to, čo dokážem najlepšie. Prezlečiem sa za klauna, prechádzam chodbami nemocníc z izby do izby a snažím sa rozveseliť smutné a ubolené dni chorým detičkám. Úsmev na ich tvárach je pre mňa najväčšia satisfakcia. No peňazí mám málo. Nebudem klamať, sama živorím. Nepotrebujem blahobyt. No sú chvíle, keď som vyčerpaná, hladná a bojím sa, že prídem aj o ten malý byt, ktorý vlastním. Kráčala som ulicou, hlavu som mala v smútku. Pozerala som k nebesám a pýtala som sa, ako je možné, že toľko lásky rozdávam, a pritom sama nemám čo jesť. Ako je možné, že tak veľmi chcem pomáhať chorým a smutným, no sama sa mám tak zle, že čoskoro budem bez domova? A vtom ma zastavil jeden milý pán. Zahľadel sa mi do očí a spýtal sa ma, prečo som taká nešťastná. Vysvetlila som mu, že mám naplňujúci a šťastný život a nič iné ako pomáhať chorým deťom by som v živote robiť nechcela, no mám existenčné problémy. Nepoznal ma, ale veril mi.

Mlčky ma vzal za ruku a ťahal ma. Nevedela som kam, no cítila som, že mu môžem dôverovať. Šla som poslušne s ním, až sme prišli k dverám bytu. Povedal, že oddnes je byt môj. Odmietla som, nemohla som to prijať od cudzieho muža. No mohla som súhlasiť s niečím iným. Pozval ma na kávu a ja som šla. Iskra prebehla rýchlo, mala som pocit, že som našla svoju druhú polovičku. Akoby som doplnila diel, ktorý mi chýbal. Netrvalo dlho, rozhodli sme sa zosobášiť. Bola to láska, akú som nikdy nezažila, a trvá dodnes. Ukázalo sa, že je nesmierne bohatý a financie chce vrážať do zmysluplných investícií. Túži pomáhať iným. Pochopila som, že cíti to, čo ja, má podobné poslanie. Povedal, že nerozumie, prečo ma oslovil a zaviedol do toho bytu. Nikdy nič také neurobil. No pri mne cítil, že môže a chce. Ťahalo ho to. Veril mi. Dodnes mám dojem, že mi ho zoslalo samo nebo.