Roky ubiehali a tie dôchodcovské dostihli aj mňa. Celkom prirodzene som plánovala, že ďalší život prežijem na dedine v maminej blízkosti a uľahčím jej starobu. Veľmi ma to k nej ťahalo. Asi preto, že medzi nami bolo veľmi silné puto. Ani neviem, prečo som ju volala „mamík môj milovaný, na svete najdrahší“. Bolo to niečo medzi nami – pri stretnutí a objatí aj v telefonických hovoroch. Tešila som sa, že už budeme spolu a budem jej to hovoriť častejšie. No tri dni pred plánovaným sťahovaním odišla do večnosti. Pre mňa to bola obrovská strata. Denne som sa modlila a želala som si, aby sa mi nejako pripomenula. Ale nič.

Blížili sa Vianoce. Manžel v kuchyni čítal a ja som si pozerala diár. Mám v ňom ukryté adresy aj najkrajšie dôverné myšlienky. Je tam aj vianočná básnička, ktorú pravnúčatá napísali „starinkej“, ako mamu volali. Prečítala som si ju, skotúľali sa mi slzy a preniesla som sa v myšlienkach do detstva s ňou, keď tu bola a vytvárala nám domov. A zrazu sa do toho ticha ozvalo jemné, ale zreteľné zaklopanie na vonkajšie okno. Nechápala som, prečo niekto klope, keď máme pri dverách zvonček. Poslala som manžela, aby sa išiel pozrieť von. Nikto tam nebol! A na dvore neboli v čerstvom snehu žiadne stopy. Myslím si, že to sa nám mama takto pripomenula. Odvtedy verím, že je niečo medzi nebom a zemou.