Tea Harbínyiová 

<p>Na klavíri hrám od piatich rokov. Považovali ma za zázračné dieťa. Dokázala som svojimi ručičkami vyčariť neskutočné veci. Nie div, že môj život pokračoval umeleckým smerom. Konzervatórium, Vysoká škola múzických umení… Počas štúdia som zožala mnohé koncertné úspechy a hneď po škole som mala isté miesto v dobrom a známom orchestri. V podstate by som sa nemala na čo sťažovať. No mňa to ťahalo ešte ďalej, ku komponovaniu. Veľmi som sa snažila napísať niečo výnimočné. V mojom vnútri bolo toľko toho, čo by som chcela hudbou svetu povedať. No napriek šikovným rukám, ktoré dokázali zahrať to, čo skomponovali iní skvostne, bola každá moja skladba iba priemerná a nedostala sa do povedomia ľudí. Až kým… Kým sa mi nesníval sen.</p>

<p>Sadla som si v&nbsp;ňom za klavír a&nbsp;začala hrať. Tú skladbu som predtým nepoznala a&nbsp;bola asi najkrajšia, akú som kedy počula. Hneď ráno som ju zaznamenala. Bol to obrovský hit, ktorý ihneď každého oslovil. Myslela som si, že som konečne prelomila moju „kompozičnú kliatbu“. Ale nie, každá ďalšia skladba bola opäť slabý priemer. Niekoľko rokov. Až kým som nemala ďalší sen, ktorý priniesol ďalší hit. Pochopila som, že to je asi jediná cesta. Za dvadsať rokov som takto napísala štyri skladby a&nbsp;jedna bola krajšia ako druhá. Neviem si vysvetliť, ako je to možné. Zdá sa, že moje srdce vie najlepšie povedať, čo cíti, keď mozog spí.</p>