Keď si spomínam na stredoškolské prázdniny, vždy sa vidím pri šijacom stroji, ako si šijem modrotlačové letné šaty. V tom čase to frčalo a krásnu modrú látku s bielymi ornamentálnymi vzormi ste si mohli kúpiť v ktoromkoľvek obchode s látkami. Dnes ju len tak ľahko nezoženiete, a ak, tak je z dovozu. Z Česka alebo Maďarska. Na Slovensku jej výroba zanikla.

Nie je celkom jasné, či je modrotlač slovenský tradičný spôsob úpravy plátna, ale existujú dôkazy z dávnej histórie, že sa u nás modrotlač vyrábala. Najstarším zachovaným kúskom je látka z Kremnice z roku 1783, ale prvé cechové záznamy sú oveľa staršie, ešte z roku 1608. Modrotlač prenikla do ľudového odevu a vzory sa v jednotlivých regiónoch líšili. Bola to veľmi obľúbená metóda, ktorá, žiaľ, takmer zanikla. Posledným výrobcom u nás bol pán Stanislav Trnka z Púchova, ten však v roku 2010 zomrel. Pochádzal z rodu, kde sa modrotlačiarstvo dedilo z pokolenia na pokolenie. Jeho syna obišlo, vybral sa inou cestou. Rodová príslušnosť k tomuto nezvyčajnému remeslu sa však prebudila vo vnukovi Petrovi.

Učí sa sám

Peter vyštudoval umeleckú fotografiu a pokračoval v štúdiu architektúry. Štúdium však prerušil. „Kým dedko žil, všetci sme si hovorili, že by po ňom niekto mal prevziať remeslo. Kým som bol malý, tak som sa síce v dielni okolo dedka často motal, ale nikdy som sa detailne nezaujímal o to, ako to robí. Modrotlač bola pre mňa normálna súčasť života. Keď zomrel, cítil som, že by som sa mal o to viac zaujímať. Už po pár dňoch som zašiel do dielne a zrazu som sa na to všetko díval inými očami,“ hovorí Peter Trnka.

O výrobe modrotlače nevedel veľa, spomínal si, že dedko robil prevažne strojovou technikou. On sa podujal oživiť ručnú výrobu, hoci ju nikdy predtým nevidel. Literatúry na túto tému je veľmi málo, vlastne takmer žiadna. „V dielni sme mali nejaké písomnosti a jednu knihu, ktorá vyšla v päťdesiatych rokoch. Lenže modrotlač sa podľa návodu robiť nedá. Všetko sa deje systémom pokus – omyl. Začiatky boli veľmi biedne, až také, že som to chcel vzdať, a rozlúčil som sa s myšlienkou, že sa výrobe budem venovať,“ priznáva Peter. Našťastie zopár pokusov dopadlo dobre a to mu dalo odvahu pokračovať.

Tajomstvo pap

Ako absolútne neznalú ma zaujíma, ako sa z bieleho plátna stane krásna vzorovaná látka.

„Tento spôsob tlače sa volá negatívny. To znamená, že podklad je na konci tmavší ako vzor. V poučke sa hovorí, že modrotlač je vykrývanie látky pomocou rezervy s dodatočným zafarbením namodro.“ V praxi to vyzerá tak, že na biele plátno sa odtláča forma namočená do špeciálnej kaše. „Volá sa pap a jej zloženie je najväčšie tajomstvo celej výroby. Je to zmes maliarskej hlinky, arabskej gumy a ďalších chemikálií. Ich pomer je dôležitý, pretože od neho závisí kvalita výsledku. Druhým tajomstvom je samotné farbenie. Modrotlač sa farbí za studena v roztoku indiga. Po siedmich hodinách farbenia látku stabilizujem v ďalšom roztoku, ktorý okrem toho, že odstráni pap, fixuje modrú farbu,“ objasňuje.

Petrovi nemá kto poradiť, ako namiešať správny pap, a preto experimentuje a hľadá ideálne zloženie. Ukazuje nám výsledky svojich pokusov, poukazuje na chyby a s radosťou prezentuje vydarené kúsky. Drevené formy, ktoré používa, zdedil po dedkovi a pár kusov mu daroval jeden pán. Niektoré kúsky sú mimoriadne vzácne, sú ešte po pradedovi. „Zopár kúskov prapradedo daroval do Slovenského národného múzea. Chcel som si ich ísť pozrieť, ale nepodarilo sa. Pýtal som sa na ne vrátničky, tá vravela niečo o požiari,“ smutne konštatuje.

Kde to kúpim?

Nostalgia ma dohnala k logickej otázke – kde si môžem výrobok Petra Trnku kúpiť? Odpoveďou ma schladil: „Stále som v štádiu, keď zlepšujem technológiu.“

Pred pár rokmi sa s rodičmi presťahoval z Púchova do Ivanky pri Dunaji. Dedkova dielňa zostala v Púchove, a tak si musel na novej adrese najskôr vybudovať vhodné priestory. „Mám minidielňu, dva roky som pracoval len na jej stavbe. Treba však ešte dodať, že nemôžem robiť celý rok. Keď je vonku chladno, nedá sa farbiť, nízke teploty ovplyvňujú kvalitu farby.“ Do budúcnosti plánuje vyrábať na predaj. Už teraz ho kontaktujú ľudia aj inštitúcie. Je to pochopiteľné, veď ju dlho nikto nevyrábal.

Už sme sa zmienili o tom, že aj vzory nesú regionálne znaky, a preto česká a maďarská modrotlač nie je celkom vhodná napríklad na výrobu slovenských krojov. Správe o Petrových plánoch sa potešili aj folkloristi. Už sa s ním kontaktovali, rovnako ako pracovníci ÚĽUV-u, a od oboch cíti obrovskú podporu.

„Som na to sám, nemám žiadne stroje, takže ak budem raz vyrábať na predaj, určite to nebudú obrovské množstvá. Zatiaľ si nič neplánujem, ktovie, čo bude o päť rokov.“

Nezbohatne

Čaro a výnimočnosť modrotlače sú podľa Petra Trnku práve v procese, akým vzniká. „Celý je zahalený tajomstvom a to ma na tom baví. V tomto štádiu je to aj o prekonávaní prekážok, čo ma motivuje ešte viac. Modrotlač sa vyrába na našom území štyristo rokov a stále rovnako, a to je fascinujúce. Počas druhej svetovej vojny tu bolo okolo päťdesiat aktívnych dielní, vznikom väčších textilných firiem však zanikali.“

Ani v tejto situácii, keď na Slovensku niet výrobcu, to nie je skvelý biznis. „Na modrotlači sa nedá zbohatnúť, dá sa robiť len ako záľuba popri inom zamestnaní. Aj teraz mám iné zamestnanie, aby som mohol výrobu rozbehnúť a dotovať ju. Na jednej strane je to drina, ak to robíte poctivo, na druhej strane vás neuživí,“ vysvetľuje. Ale Peter je pevne odhodlaný dotiahnuť svoj plán až do konca. Preto, že ho to baví, aj pre úctu k rodinnej tradícii.