Tea Harbínyiová 

Vedeli ste, že pastierske psy boli počas druhej svetovej vojny priviazané na reťaziach? Neskôr salašníci pochopili, že je to nezmysel. Psy na reťazi cítia, že nemajú toľko možností poraziť nepriateľa. A&nbsp;tak namiesto toho, aby na neho upozornili, radšej sa schovajú do búdy. Tvária sa, že tam nie sú, aby si ich nevšimol. Keď to pastieri konečne pochopili, vrátili sa k&nbsp;tomu, čo platilo kedysi: psov opäť nechávali pri stáde navoľno. Každý pes vie, akú má pozíciu vo svorke, či inými slovami, čo má robiť. Môj pes je strážny. Nikdy nebol na reťazi a&nbsp;našu nehnuteľnosť chráni dušou aj telom. Šteká iba vtedy, keď zacíti v&nbsp;okolí akékoľvek nebezpečenstvo. Nikdy nie na náhodných okoloidúcich či iných psov. Keď začne štekať, viem, že sa niečo deje. A&nbsp;tak to bolo aj v&nbsp;ten deň…

Tak zrejme ešte nikdy v&nbsp;živote neštekal. Bol ako besný. Vyšiel som pred dom. Prezrel som záhradu aj ulicu pred domom, no nikde nikto nebol. Pozrel som na psa a&nbsp;uvidel som, že hľadí pred naše vchodové dvere. Nikto tam nestál. Nerozumel som tomu. Išiel som späť do domu. Brechot som počul ešte desať minút. Občas som cez okno nakukol, či na záhrade alebo ulici niekoho neuvidím. No všade bolo prázdno a&nbsp;ticho. Keď sa pes konečne utíšil, chcel som ísť za ním a&nbsp;pochváliť ho, že je ticho. No čakalo ma prekvapenie. Pred dverami bolo z&nbsp;kamienkov napísané „Bobo“. Tak ma volal iba jeden jediný človek na tejto planéte. Môj dávno zosnulý dedko.