Kroniku trampských osád začal robiť v šesťdesiatych rokoch doslova na kolene. Neexistoval internet, a pretože režim vtedy trampom veľmi neprial, bolo to aj dobrodružné. Natrafil na množstvo osudov a spoznal zaujímavých ľudí.

Kamaráti a známi mu už roky nepovedia inak ako Pekelník. Táto prezývka mu prischla ešte v mladosti z úplne jednoduchého dôvodu – rád sa staral o oheň. „Mal som bratrancov, ktorí trampovali a ako dvanásť-, trinásťročného chlapca ma začali brávať so sebou. Bývali sme na Zigelfelde – bratislavskom Tehelnom poli a chodievali sme do karpatských lesov na Ahoj. Vzniklo tam niekoľko trampských kempov. Bolo to asi do rokov 1962 - 1963, pretože potom tam vypukla záhradkárska vášeň, ktorá trampov vytlačila. Našli sme si nové miesto medzi Granadou a Mariankou. Volali sme to Samotárske údolie. Boli tam miesta ako Malagelo – podľa vtedajšieho najlacnejšieho dezertného vína, ktoré sa tam možno ani nikdy nepilo. Ďalšie fleky sa nazývali podľa osád – Kemp Čierneho šípu, Kemp Cíp, Hadí ranč, kde bolo množstvo hadov,“ spomína. Z druhej strany Samotárskeho údolia bola veľká brezová lúka, po pravej strane Malý Slavín a na ľavej Granada a Utahacké chaty.

„V Samotárskom údolí som dostal aj súčasnú prezývku, v partii spolužiakov, s ktorými som vtedy tiež chodieval na tramp, ma totiž predtým volali Šmelo. Z novej prezývky som sa veľmi netešil, spočiatku som sa na to aj hneval a dlhé roky som ju ignoroval, ale prischla mi natrvalo,“ smeje sa Pekelník.

Začínal v Osade netopierov, ktorú založili v roku 1963. Vtedy sa Zelnerovci presťahovali do mesta a 16-ročný Pekelník si našiel novú partiu. „V osade nás bolo tridsaťštyri, chodievali sme na račiansku časť Vydrice. Vtedy prepukol autostop a my sme sa radi túlali v nákladných vlakoch. Na vagónoch boli drevené búdky pre posunovačov a v nich sme sa ukrývali. Železničiari nás tolerovali, vždy len povedali: Nevykúkajte, zložte si veci a seďte. Autostopom a nákladnými vlakmi sme prejazdili celé Československo. Bolo to fantastické, týždňové výlety za dvadsať korún. Dnes je to už iné, ale vtedy bol lístok na vlak do Tatier pre nás pridrahý,“ pokračuje.

Stále fleky mali na Počúvadle, kde sa vtedy ešte mohlo voľne táboriť. Vraví, že to bol raj na zemi. Hladní neboli, z malín si uvarili džem, nachytali raky – čo bolo ešte dovolené – a upiekli ich. Prázdninové vandre robili do Úhornej.

„Asi v šesťdesiatom siedmom som začal chodiť na Dunaj, kamaráti mali kanoe s prívesnými motormi, asi desať, pätnásť rokov sme chodievali na Kormorán. To bol ďalší raj na zemi. Pozorovali sme zver, žilo tam obrovské množstvo vodného vtáctva. Tých sto ramien, kam sa s kanoe dalo celé dni plaviť, to už nikdy nebude. Chodievali sme splavovať aj iné rieky, Lužnicu, Hron – ten som celý splavil dvanásťkrát,“ tvrdí. Vtedy totiž prešiel do osady Hay River, kde je dodnes. Zdôrazňuje, že z Netopiera nikdy nevystúpil, pretože v lete chodieval na Dunaj a v zime do Karpát. V tejto osade boli aj dvaja synovia herca Gustáva Valacha, syn režiséra Vojtecha Andreánskeho či Gusto Dobrovodský...

V šesťdesiatych rokoch začal pracovať na Kronike trampských osád, dával do nej každú slovenskú, o ktorej sa dozvedel. Nebolo to ľahké, množstvo trampov totiž emigrovalo v roku 1948 aj v roku 1968. Korešpondencia so západnými krajinami bola kontrolovaná, takže to nebolo ľahké. „Postupne som zbieral informácie, písal som si s trampmi v zahraničí, staré fotografie som prefocoval fotoaparátom Smena. Dnes by som to už nepozbieral, pretože generácia trampov, od ktorých som získal informácie o prvých osadách, už nie je medzi nami,“ podotýka. Keď si uvedomíme, že prvá slovenská trampská osada Waikiki vznikla už v roku 1928, mal čo robiť.

Mravčiu robotu s trampskou históriou mu veľmi zjednodušili počítače. „Pracoval som v Slovnafte v riadiacom stredisku, odkiaľ bol počítačmi riadený celý podnik. Naučil som sa robiť webové stránky, programovať. Pretože na internete chýbali trampské stránky, prvé som vytvoril pred jedenástimi rokmi. Mojím cieľom nebolo vytvárať stránky a písať články, ale chcel som získať stratené kontakty. Potreboval som obnoviť napojenia, tak som vytvoril Trampnet – trampskú sieť,“ hovorí Pekelník.

Podarilo sa mu to a nadviazal spojenie s Kanadou, Austráliou, so Švajčiarskom, s bývalým západným Nemeckom. Základ napísal, ale ďalšie časti histórie si každá osada potvrdila. „Podopĺňali mi to množstvom dobových fotografií, životopismi jednotlivých trampov, ktorí odišli do sveta. História československého trampingu bola ovplyvňovaná obdobiami, keď trampov režim prenasledoval, inokedy to bolo voľnejšie... Do trampingu totiž politika nepatrí. Keď sa išlo na tramp, zabudlo sa na politický názor či náboženské vyznanie. Dá sa povedať, že aj Žid a bratislavský Nemec boli výbornými kamarátmi a nešli proti sebe ani za slovenského štátu. Možno i preto jednotlivé režimy nemali radi trampov, aj dnes to cítiť od niektorých ľudí v politike, hoci nie tak výrazne ako niekedy,“ zamýšľa sa.

Vo svojej kronike má 1 407 slovenských trampských osád, všetky - aj minulé, aj súčasné. Mnohé z nich už nie sú také aktívne, ako by sme si predstavovali. Členovia niektorých už zomreli, a starí trampi síce nechodia každý víkend na čunder, ale dodržiavajú zvyky a pravidelne sa stretávajú. „Najradšej som mal osadu Utah, pretože chodievali von klasickým trampským spôsobom. Zrub mali na Granade. Vždy, keď som tam prišiel, sedeli okolo ohňa, hrávali na gitarách a mandolínach, mali svoje pôvodné piesne, ktoré sa zachovali dodnes. Trampské piesne sa spievajú desaťročia a mnohé sú staršie než päťdesiat rokov. Česi to nazvali, že tramping je spoločným kultúrnym dedičstvom Čechov a Slovákov. Je za tým obrovské množstvo festivalov a napriek režimu, ktorý nás ťahal na východ, trampské skupiny nás dotiahli inam. Ani v jednej trampskej osade sa nespievali častušky, vždy to boli pesničky, ktoré ospevovali kovbojov, tulákov železnice, prírodu... Tramping nám niečo priniesol a zostane to tak navždy,“ dodáva. Jeho práca začína prinášať osoh aj pre iných. V spolupráci s Albertom Marenčinom by onedlho mala vyjsť kniha o bratislavských trampských osadách.