Podľa štatistík dnes nosia klobúky už len tri percentá ľudí na planéte. Fajnšmekri si ich dávajú vyrobiť na mieru napríklad v jednej z mála exkluzívnych manufaktúr v Regensburgu.

Zrodenie jedného ručne vyrobeného klobúka zaberie tri dni, počas ktorých doň výrobca vloží približne päť hodín čistej práce. Andreas Nuslan z Regensburgu v Nemecku je jeden z posledných výrobcov klobúkov po starom – ručne.

Klobúky na mieru už robil všelikomu. Pápežovi Benediktovi XVI. či Johnnymu Deppovi do filmu Alica v krajine zázrakov. Andreas je naozajstný majster remesla, ktoré už takmer zaniklo.

V minulosti s ním pracoval aj brat Robert. Ten predával nielen ich výrobky v obchode s klobúkmi rovno pri regensburskej katedrále. Do výroby sa príliš nehrnul. Robert odišiel do penzie. „Užíva si to. Nikdy sa od práce nepretrhol, takže vyzerá mlado aj ako dôchodca,“ žartuje Andreas na bratov účet.

Remeslo v krvi

Nuslanovci majú klobučníctvo v krvi, sú už piata generácia majstrov. Bratia sa odmalička hrávali v dielni a s klobúkmi rástli. Že by mali robiť niečo iné, im ani nenapadlo. S pokračovaním rodinnej tradície to však majú ťažké. Možno dielňu nebude mať kto prevziať.

Odraz regensburskej katedrály vo výklade obchodu s klobúkmi.
Odraz regensburskej katedrály vo výklade obchodu s klobúkmi.
Zdroj: Vladimír Kampf

Možno sa nakoniec výroby ujme Robertova dcéra Bettina, ale ani to nie je isté. Prinajhoršom bude v tradícii klobučníkov z Regensburgu pokračovať nová šikovná učnica mimo rodiny a možno sa objaví niekto zo školy v Mníchove. Tento rok v nej skončili dvaja klobučníci.

„Lenže kto chce len tak bez ničoho začať s týmto povolaním, má to ťažké. Je to skoro nemožné. Nestačí len ovládať remeslo a mať peniaze na začiatok. Potrebuje aj kvalitný materiál a najmä formy. Na každý jeden model a na každú jednu veľkosť treba vlastnú formu a to nie je len tak, vyrobiť ich na mieru,“ upozorňuje majster Andreas.

„Ani dobré stužky na klobúky sa dnes už len tak nedajú zohnať. My používame staré, aj storočné materiály. Tie boli kvalitné. Nové čínske stužky robia faldy, a keď zmoknú, sú vhodné iba ak na vyhodenie, nech sa ich snažia vyrobiť akokoľvek dobre,“ dodáva.

Andreas verí, že ich remeslo nezanikne, kým budú ľudia ochotní platiť za kvalitu a eleganciu. V takom prípade bude mať aj sedemnásť ľudí v ich firme naďalej prácu s klobúkmi. Sedem ich v súčasnosti pracuje v manufaktúre a desať v obchode.

V dielni každý rok vyrobia 3-tisíc až 5-tisíc klobúkov. To však nie je všetko: ďalšie hotové klobúky iného výrobcu dozdobujú a dotvárajú priamo v obchode podľa želania zákazníkov a najmä zákazníčok. U Nuslanovcov sa začína od piky. Každý nový zamestnanec sa postupne priúča novým veciam, až kým ich perfektne neovláda.

Počas výrobného procesu má Andreas každý klobúk v rukách päť hodín.
Počas výrobného procesu má Andreas každý klobúk v rukách päť hodín.
Zdroj: Vladimír Kampf

Narástli nám hlavy

V 60. a 70. rokoch minulého storočia klobučnícky priemysel v Európe úplne skrachoval. Odvtedy nikto nevyrába stroje na výrobu klobúkov.

Keď ešte pred zmenou režimu v socialistických krajinách krachovali obrovské fabriky, dedo bratov Nuslanovcov kupoval, čo sa dalo. Vozil stroje nielen z krajín bývalej Juhoslávie, ale aj z Česka. Bral všetko do radu, čo sa ukázalo ako prozreteľné.

Pivnica rodinného domu, nad ktorou dnes stojí manufaktúra, nie je plná vína, ale plstených základov klobúkov. Ani tie už v súčasnosti nestoja za veľa. Číňania ich nedokážu vyrobiť v takej kvalite ako kedysi. Ešte austrálska produkcia je vraj celkom použiteľná, ale starej poctivej robote sa dnešná rýchlovýroba aj tak nevyrovná.

„Kusy kvalitného materiálu na klobúky nazhromaždil ešte náš dedo a otec. Je ich toľko, že aj keby sme už nikde nové dobré materiály nezohnali, firma môže bez obáv vyrábať ešte niekoľko rokov,“ pochvaľuje si Andreas.

Napriek tomu Robert Nuslan ešte v čase, keď sa staral o obchod a marketing, lietal za kvalitnými materiálmi po celom svete.

Šťastím Nuslanovcov bolo aj to, že Regensburg počas druhej svetovej vojny nezbombardovali. Možno by boli prišli o vzácne materiály a najmä o staré formy. Tie sú veľká vzácnosť. Kráľ klobúkov ich má v policiach naukladaných približne 10-tisíc. Sú z dobrého lipového dreva.

Každý klobúk treba vytvarovať na takejto drevenej forme. Preto klobučník potrebuje formy rôznych veľkostí zvlášť na mužské a zvlášť na ženské hlavy. Tie najstaršie formy sú však dnes už takmer nepoužiteľné. Ľudia sú mohutnejší a vyšší. Narástli nám hlavy a staré klobúky by nám boli smiešne malé.

Robert Nuslan v klobúku 
z filmu Alica v krajine zázrakov.
Robert Nuslan v klobúku 
z filmu Alica v krajine zázrakov.
Zdroj: Vladimír Kampf

Zlá obchodná politika

Zvláštne je, že stroje, na ktorých vznikajú jedinečné ozdoby hláv, vyrába regensburský klobučník na „starých šunkách“. Tie stále spoľahlivo fungujú a nové už nikto nevyrába. Klobučnícke remeslo má na mále. Na pohľad zo smiešneho základu zo zajačej srsti vzniká na starých mašinách elegantný doplnok oblečenia.

Rodinnú manufaktúru Hutkönig založil v roku 1875 praprapraotec bratov Nuslanovcov. V tom čase bolo všade veľa klobučníkov.

„Bola to profesia ako napríklad pekár alebo mäsiar, lebo každý nosil klobúk,“ vysvetľuje Andreas. „V tom čase mal klobúk mimoriadny význam, pretože chránil svojho majiteľa. Musel zadržať dážď aj sneh, chrániť pred slnečnými lúčmi, zohrievať v chlade. Zároveň bol dôležitým módnym doplnkom, nie iba nejakou pokrývkou hlavy.“

Zákazníci mali k dispozícii pestrú paletu farieb a štýlov. Tvar klobúka dotváral postavu. Dokázal dokonca ovplyvniť vzhľad človeka tak, že tučný vyzeral štíhlejší, vychudnutý mohutnejší, nižší vyšší a vyšší nižší... Správne zvolený klobúk postavu opticky predlžoval i zoštíhľoval.

Časy sa však menili, ľudia prestali klobúky kupovať alebo nakupujú lacné výrobky na chvíľu. V čase automobilov, zastrešených nákupných centier a strojov so strechou nad hlavou a s klimatizovanými kabínami už nikto nepotrebuje, aby jeho pokrývka hlavy vydržala a slúžila čo najdlhšie. Už je to väčšinou len módny doplnok, ochrana pred chladom v zime a pred úpalom na pláži. Na to stačí pletená čiapka a šiltovka.

Staré formy z lipového dreva sú nevyhnutný základ.
Staré formy z lipového dreva sú nevyhnutný základ.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Držať kvalitu je v dnešných časoch zlá obchodná politika a nezmysel,“ ťažká si Andreas. „Naši zákazníci si prichádzajú po nový tovar až po troch desaťročiach. Toľko klobúky od nás vydržia. Musíme sa spoľahnúť na to, že ten, kto si od nás kúpi klobúk, je naozaj spokojný a pošle k nám ďalších zákazníkov. Čakáme, že prídu jeho deti a aspoň štyria-piati kamaráti.“

Našťastie sú zákazníci, ktorí pravidelne cestujú do Regensburgu zo všetkých kútov sveta, aby si zadovážili nový klobúk na mieru. Mať kvalitný klobúk v šatníku chcú mať aj noví zákazníci.

Klobučnícky biznis je dnes spojený aj s tým, ako dobre sa zákazníci majú. Keby mali hlbšie do vrecka, prvé, čo by si odpustili, by bol drahý klobúk.

Vyrobiť celý klobúk ručne je kumšt. Andreas Nuslan s tým nemá problém. Klobúk pre Johnnyho Deppa, ktorý nosí na hlave vo filme Alica v krajine zázrakov, bol však ešte väčší kumšt.

„Robili sme na ňom niekoľko týždňov,“ hovorí Andreas. V obchode uprostred Regensburgu majú vystavené jeho dvojča. Robili naraz dva, keby niečo... Filmári zaň zaplatili 1 200 eur.

Druhý najdrahší klobúk dostal bývalý pápež Benedikt XVI. na osemdesiate narodeniny. Materiál priviezli priamo z Ríma. Pri oficiálnom pápežskom klobúku musel Andreas svoju fantáziu krotiť. Nemohol si ktovieako vymýšľať, musel zachovať výrazne červené vnútro a čierny povrch. Pápežský klobúk stál 950 eur.

Za menej ako 100 eur sa už dnes kvalitnejší ručne vyrobený klobúk kúpiť nedá. Skôr si naň treba pripraviť niekoľko stoviek. Stále sú ľudia, ktorí si potrpia na kvalitu.

Dôležitou súčasťou každého klobúka je jeho výzdoba.
Dôležitou súčasťou každého klobúka je jeho výzdoba.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Vyrábame vo väčšom aj pre divadlá a rôzne poľovnícke združenia či záujmové spolky. To je podstatná časť našej práce. Najmä klobúky pre tanečníkov musia naozaj sadnúť ako detský zadoček na šerblík, aby pri tanci nepadali. Garantujem, že výrobky so značkou Hutkönig vydržia 30 rokov a stále budú zadržiavať sneh a dážď, aj keď viem, že takto svoju prácu vo veľkom predávať nemôžem,“ kýva hlavou Andreas.

Je mu smutno, že čínske klobúky svet priam zaplavili. „Za svoje výrobky som ochotný strčiť ruku do ohňa,“ dodáva rázne súčasný kráľ klobúkov a klobučníkov.

V dvojposchodovej predajni majú vraj až 15-tisíc klobúkov. Predavačky sa snažia vysvetliť zákazníkom, ako má klobúk na hlave sedieť, aký strih komu najviac pristane. Andreas a Robert majú svoje vlastné klobúky a nosia ich takmer stále.

„Je to naša povinnosť,“ usmieva sa majster. „Ten, ktorý mám teraz, som si vyrobil, keď ma fotografovali pre časopis Playboy. Je to môj jediný klobúk a hodí sa ku všetkému. Má univerzálny dizajn. Také majú zákazníci najradšej. Dávam si ho, hneď ako sa zobudím, a skladám ho až večer v posteli,“ smeje sa Andreas.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Kráľovná nešetrí len na personále.

Legendy o skúpej Alžbete II.: Hladným sa do paláca chodiť nevypláca, takto hostia návštevy!

S víťazom Tour de France 2019 Eganom Bernalom.

Netradičná záľuba šoféra z Nitry: Juraj si dopisuje s cyklistickými tímami z celého sveta

Čipsy sa prvýkrát  v obchodoch začali predávať v roku 1895 v Clevelande.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Lenka Beňová priznala, že po Robovej smrti sa borila nielen so stratou milovaného muža, ale aj so zdravotnými problémami, ktoré sa objavili po strese.

Spoveď partnerky moderátora a politika Beňa: Čo je na živote bez Roba najťažšie?

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia