Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Za Petrom Synovcom sme vycestovali do obce Marcelová v&nbsp;okrese Komárno. V&nbsp;útulnom dome sme už v&nbsp;predsieni plnej detských topánok a&nbsp;hračiek tušili, že našimi hostiteľmi sú šťastní viacdetní rodičia. Usádzame sa vo veľkej kuchyni, na stene visí nástenka s&nbsp;rozpisom povinností v&nbsp;domácnosti. V&nbsp;rodine s&nbsp;piatimi deťmi je nutná organizácia práce. Počúvame príbeh so šťastným koncom, ktorý znie ako rozprávka, zázrak... Pán Peter a&nbsp;jeho manželka Marta (38) sú silne veriaci ľudia, svoje rozprávanie pretkávajú citátmi z&nbsp;Biblie. Knihu kníh nazývajú návodom na život. Aj to, čo sa udialo v&nbsp;ich rodine s&nbsp;otcom piatich detí, pokladajú za Božiu vôľu.

Pľúca nášho hostiteľa kovid zasiahol tak fatálne, že fungovali len na päť percent. Ušiel však hrobárovi z&nbsp;lopaty a&nbsp;dnes je doma. Domáci nám hovoria, že takto sa prejavila Božia sláva. Pán Peter nám pokojne, s&nbsp;nemiznúcim úsmevom na tvári, ale ešte hlasom zachrípnutým po tracheotómii rozpráva o&nbsp;svojom živote. Lekári mu museli urobiť rez na prednej časti krku, aby tak otvorili priechod do dýchacích ciest.

Domáci pán netají, že má za sebou divokú mladosť, spomína hracie automaty a&nbsp;návykové látky. „Bol som veľmi nepríjemný človek, keby som bol pokračoval v&nbsp;takom životnom štýle, už by som bol mŕtvy. V&nbsp;tom starom živote by mi nikdy ani len nenapadlo, že budem verný jednej žene a&nbsp;založím si početnú rodinu. Dal som sa na správnu životnú cestu vďaka Bohu. Je ťažké vysvetliť, aké vnuknutia mi zoslal Boh. Najradšej by som si odmontoval hlavu a&nbsp;požičal ju iným, takto by to pochopili lepšie.“ Jeho manželka je plachá introvertka. „Keď som ju zbadal prvýkrát, pôsobila na mňa ako veľmi krehká bytosť – útla s&nbsp;veľkými okuliarmi na očiach. Vedel som však, že je to iba optický klam a&nbsp;že predo mnou stojí veľmi silná žena,“ spomína pán Peter.

Do svojej domácnosti nás pustili iba týždeň po tom, ako pána Petra prepustili z&nbsp;nemocnice, z&nbsp;jediného dôvodu: chcú povzbudiť všetkých ľudí – či veriacich, alebo ateistov –, aby sa nikdy nevzdávali, nech už ich životnú cestu zahatá akákoľvek prekážka v&nbsp;podobe choroby či iného vážneho problému. Žiť sa oplatí, hoci naše osudové cesty sú popretkávané nemalým trápením. Ku kuchynskému stolu, za ktorým sedíme a&nbsp;rozprávame sa vyše hodiny, sa domáci pán doslova došuchtá. Pomalým, opatrným krokom opúšťa lôžko, prvé dni po dvojmesačnom pobyte v&nbsp;nemocnici je oslabený, nevládze, je odkázaný na manželkinu opateru.

Zatiaľ zvládne len sedieť na stoličke, ale hodina je pre neho rekord. Po dlhom čase prichádza únava spojená s&nbsp;potením. Napriek tomu sedenie s&nbsp;nami zvláda s&nbsp;úsmevom. Popri rozprávaní z&nbsp;času na čas vojdú do kuchyne deti. Najstarší Peter má trinásť rokov, nasledujú dievčatá Marta, Emanuela a&nbsp;Andrea. Najmladší, iba dvojročný Števko sa najlepšie cíti v&nbsp;maminom náručí. Pokojne, bez jediného zaplakania vydrží celý ten čas, čo sme u&nbsp;nich na návšteve. Najmladšieho člena rodiny si podávajú z&nbsp;náručia do náručia ostatní starší súrodenci. Už na prvý pohľad vidieť, že Synovcovci sú naučení držať pokope. Nečudo, že pán Peter na nemocničnom lôžku bojoval ako lev, aby si doma mohol užívať objatia svojich detí.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Domáci pán je na otcovskej dovolenke, pani Marta pracuje ako zdravotná sestra v&nbsp;detskom domove. Keď celý svet ochromil nový vírus, pán Peter vedel, že je pre kovid ľahkou korisťou. V&nbsp;detstve pri športovaní utrpel úraz, prišiel o&nbsp;slezinu a&nbsp;práve tento orgán je dôležitý pri boji s&nbsp;vírusmi a&nbsp;baktériami – keď vniknú do krvného obehu. Okrem toho v&nbsp;minulosti prekonal zápal pľúc, nepríjemná choroba sa mu vracia približne v&nbsp;dvojročných intervaloch.

Preto obmedzil spoločenské kontakty, nechodieval do rizikového prostredia. „Doma sme si vytvorili takú vlastnú sociálnu bublinu. Nikam sme nechodievali, manželka iba do práce a&nbsp;na nákup potravín. Dokonca som neabsolvoval ani prvé celoplošné testovanie. Povedal som si, že radšej budem doma v&nbsp;karanténe. Bál som sa, že sa nakazím, keď budem čakať v&nbsp;rade medzi množstvom ľudí.“

Dodnes je preto záhadou, kde vlastne ku kovidu prišiel. Všetko sa začalo zápalom pľúc, choroba mala ťažký priebeh, röntgen ukázal veľké zápalové zmeny. Okamžite ho preto hospitalizovali v&nbsp;komárňanskej nemocnici, bolo to 13.&nbsp;novembra. Antigénový test vykazoval pozitivitu na kovid, zaujímavé však je, že test PCR bol negatívny. Ten opakovali v&nbsp;nemocnici po niekoľkých dňoch, vtedy sa už ukázala pozitivita. Ostatní členovia rodiny vrátane detí boli a&nbsp;sú zdraví, kovid ich našťastie obišiel.

„Najprv som sa ocitol na jednotke intenzívnej starostlivosti. Prvé dni sa dali zvládnuť, bol som slabý, ležal som. Z&nbsp;minulosti som vedel, že takto sa prejavuje zápal pľúc. Dokázal som ešte vstať z&nbsp;postele, umyť sa. Oveľa horšia situácia nastala, keď sa v&nbsp;plnej sile prejavil kovid. Je to predovšetkým zvláštna fyzická slabosť, ktorá nastupuje úplne náhle, akoby zrazu niekto moje telo vypol. Je to úplne iný pocit než pri chrípke.“

Petrov zdravotný stav sa veľmi rýchlo zhoršoval, lekári ho najprv napojili na kyslík. „Cítil som, že je to môj koniec, že zomriem. Dostavil sa vo mne, nazvime to, pocit odchádzania. Nebál som sa smrti, mal som veľký strach o&nbsp;deti, manželku, čo s&nbsp;nimi bude. Psychicky aj fyzicky som bol na tom veľmi zle, celé noci som nespal. Sám som si zložil dole kyslíkový prístroj, zdravotníkom som sa za to ospravedlnil a&nbsp;poprosil som ich, aby ma pustili domov. Chcel som zomrieť doma, pri rodine, nie v&nbsp;cudzom prostredí, v&nbsp;nemocnici. Lekári mali na situáciu iný názor, telefonicky ma prehovorila aj manželka Martuška. Vysvetlila mi, že doma by mi nevedela pomôcť, keby som potreboval kyslík,“ spomína.

Pýtame sa aj pani Marty, ako znášala to, že Peter sa poberal na druhý svet, že nový vírus ju mohol pripraviť o&nbsp;manžela a&nbsp;otca jej piatich detí. Kým iné ženy by si doma od zúfalstva trhali vlasy a&nbsp;„dohodovali sa“ s&nbsp;Bohom, pani Marta náročnú životnú situáciu prijala pokojne, pretože je veriaca. „Na jar sa mi prisnil živý sen. Videla som manželov pohreb. Brala som to tak, že Boh mi vkladá do srdca výzvu, aby som sa dokázala postaviť k&nbsp;takejto tragickej udalosti, keby k&nbsp;nej došlo. Keby si ho pán Boh zobral, cítila by som to tak, že je to správne, hoci viem, že ostatní moje zmýšľanie nepochopia. Zažili sme veľmi veľa zvláštnych udalostí, ktoré nás zmenili a&nbsp;obrátili k&nbsp;viere. Bohu môžeme vždy dôverovať.“

Pán Peter sa teda odovzdal do rúk lekárov, po deviatich dňoch na jednotke intenzívnej starostlivosti ho v&nbsp;Komárne preložili na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie. Lekári jeho manželku v&nbsp;pravidelných intervaloch upozorňovali na to, že situácia je veľmi vážna, až kritická. Dokonca jej dovolili, aby odetá v&nbsp;ochrannom odeve prišla na nemocničné oddelenie, pretože nevedeli, či ho ešte uvidí živého. Chlap veľký ako hora, ktorý sa dovtedy tešil zo života, bol úplne nevládny, choroba ho pripravila o&nbsp;všetky sily a&nbsp;musel sa zmieriť aj s&nbsp;tým, že ho v&nbsp;nemocnici dokonca prebaľovali. Piatim deťom, ktorým otec doma veľmi chýbal, preto pani Marta pravdivo vysvetlila, aká je situácia. Nasledovali detské slzy, plač...

To už bol náš hostiteľ v&nbsp;umelom spánku a&nbsp;na pľúcnej ventilácii, predtým sa však rozhodol, že bude bojovať. „Keď sa Pán rozhodne, že si ma zoberie, nebudem sa s&nbsp;ním hádať, to som si povedal na samom začiatku. Verím totiž, že Boh je dobrý a&nbsp;koná dobro, hoci nám sa to môže javiť úplne inak. Bol som zmierený so smrťou, len ten strach o&nbsp;rodinu ma úplne paralyzoval. Lenže neskôr som od Boha dostal znamenie, že strach nie je od neho. Mám sa strachu zbaviť, pretože ľudí vedie k&nbsp;beznádeji a&nbsp;oberá ich o&nbsp;sily. Buď verný až do konca – stojí v&nbsp;Božom písme. Áno, máme byť verní životu, ktorý je darom od Boha. V&nbsp;nemocnici som videl, že ľudia tam zomierali na kovid, pretože stratili nádej a&nbsp;vieru, vzdali sa. Počul som lekárov, ako hovorili, že už mu nedokážu pomôcť, pretože on nechce bojovať, chce odísť.“

Za Petra sa modlili ľudia známi aj neznámi. Jeho brat Jakub zverejnil na sociálnej sieti príbeh chorého Petra a&nbsp;prosil ľudí o&nbsp;modlitby. „Môj status zdieľalo šesťtisíc ľudí, reagovali ľudia z&nbsp;celého sveta. Písali mi, povzbudzovali ma, radili, núkali praktickú pomoc. Je to nádherné, že hoci sa ľudia vzájomne nepoznajú, dokážu si posielať silu, vieru a&nbsp;nádej na diaľku,“ spomína Jakub Synovec v&nbsp;krátkom telefonickom rozhovore s&nbsp;nami.

Zlepšenie, ktoré naši hostitelia prirovnávajú k&nbsp;zázraku, prišlo krátko pred Vianocami, a&nbsp;to 23.&nbsp;decembra. „Všetkým našim priateľom a&nbsp;príbuzným som poslala správu, aby mali pokojné sviatky. Vianoce sme mali smutné, bez otca a&nbsp;manžela, chýbal nám. Lenže mali sme veľkú nádej,“ spomína pani Marta. Lekári Petra „prebudili“ z&nbsp;umelého spánku, nasledovala podpora dýchania za pomoci kyslíka, vrátil sa na jednotku intenzívnej starostlivosti.

Jeho telo bolo úplne oslabené, s&nbsp;ochabnutými svalmi, schudol viac ako dvadsať kíl. Akoby s&nbsp;novým telom začínal od začiatku, najprv rozhýbaval prsty. S&nbsp;pomocou zdravotníkov rehabilitoval, cvičil, vracal sa do života. Veľmi sa chcel vrátiť domov, chýbala mu rodina. „Naliehal som na pána primára, aby ma pustili domov. Povedal mi, že keď urobím sám tri kroky, môžem ísť domov. Opäť som začal bojovať, až som mal celé telo rozpálené. Hoci som napokon tie tri kroky zvládol, pán primár trval na tom, že je ešte skoro. Dovolil mi iba návštevu Martušky s&nbsp;najstarším synom.“

Konečne po dvoch mesiacoch, presne 12. januára, nastal vytúžený deň, keď opustil nemocnicu. Peter s&nbsp;úsmevom hovorí, že svaly má síce ešte ako malý chlapec, má však veľký cieľ: byť do 1.&nbsp;februára natoľko v&nbsp;poriadku, aby sa mohol postarať o&nbsp;deti a&nbsp;domácnosť. Jeho manželka by sa chcela vrátiť do práce. „Svojmu zamestnávateľovi, najmä hlavnej sestre, som nesmierne vďačná za trpezlivosť a&nbsp;povzbudenie. Naša veľká vďaka patrí hlavne zdravotníkom. S&nbsp;vďakou myslím na všetkých ľudí, ktorí sa za nás modlili a&nbsp;prežívali s&nbsp;nami našu situáciu,“ hovorí pani Marta. Jej manžel bude ešte rok na otcovskej dovolenke, podľa vlastných slov tak využije milosť od Boha, ktorú dostal. Bude s&nbsp;radosťou žiť, starať sa o&nbsp;rodinu, viesť ju k&nbsp;Bohu... Hoci mu v&nbsp;kritickom období zlyhávali obličky aj pečeň, zatiaľ to nevyzerá, že by sa kovid na jeho tele fatálne podpísal. Rodina, ktorá si vybrala život plný viery, verí, že im Boh dovolí ešte dlho sa radovať z&nbsp;prítomnosti otca a&nbsp;manžela.