Za Petrom Synovcom sme vycestovali do obce Marcelová v okrese Komárno. V útulnom dome sme už v predsieni plnej detských topánok a hračiek tušili, že našimi hostiteľmi sú šťastní viacdetní rodičia. Usádzame sa vo veľkej kuchyni, na stene visí nástenka s rozpisom povinností v domácnosti. V rodine s piatimi deťmi je nutná organizácia práce. Počúvame príbeh so šťastným koncom, ktorý znie ako rozprávka, zázrak... Pán Peter a jeho manželka Marta (38) sú silne veriaci ľudia, svoje rozprávanie pretkávajú citátmi z Biblie. Knihu kníh nazývajú návodom na život. Aj to, čo sa udialo v ich rodine s otcom piatich detí, pokladajú za Božiu vôľu.

Pľúca nášho hostiteľa kovid zasiahol tak fatálne, že fungovali len na päť percent. Ušiel však hrobárovi z lopaty a dnes je doma. Domáci nám hovoria, že takto sa prejavila Božia sláva. Pán Peter nám pokojne, s nemiznúcim úsmevom na tvári, ale ešte hlasom zachrípnutým po tracheotómii rozpráva o svojom živote. Lekári mu museli urobiť rez na prednej časti krku, aby tak otvorili priechod do dýchacích ciest.

Domáci pán netají, že má za sebou divokú mladosť, spomína hracie automaty a návykové látky. „Bol som veľmi nepríjemný človek, keby som bol pokračoval v takom životnom štýle, už by som bol mŕtvy. V tom starom živote by mi nikdy ani len nenapadlo, že budem verný jednej žene a založím si početnú rodinu. Dal som sa na správnu životnú cestu vďaka Bohu. Je ťažké vysvetliť, aké vnuknutia mi zoslal Boh. Najradšej by som si odmontoval hlavu a požičal ju iným, takto by to pochopili lepšie.“ Jeho manželka je plachá introvertka. „Keď som ju zbadal prvýkrát, pôsobila na mňa ako veľmi krehká bytosť – útla s veľkými okuliarmi na očiach. Vedel som však, že je to iba optický klam a že predo mnou stojí veľmi silná žena,“ spomína pán Peter.

Odkázaný na manželku

Do svojej domácnosti nás pustili iba týždeň po tom, ako pána Petra prepustili z nemocnice, z jediného dôvodu: chcú povzbudiť všetkých ľudí – či veriacich, alebo ateistov –, aby sa nikdy nevzdávali, nech už ich životnú cestu zahatá akákoľvek prekážka v podobe choroby či iného vážneho problému. Žiť sa oplatí, hoci naše osudové cesty sú popretkávané nemalým trápením. Ku kuchynskému stolu, za ktorým sedíme a rozprávame sa vyše hodiny, sa domáci pán doslova došuchtá. Pomalým, opatrným krokom opúšťa lôžko, prvé dni po dvojmesačnom pobyte v nemocnici je oslabený, nevládze, je odkázaný na manželkinu opateru.

Zatiaľ zvládne len sedieť na stoličke, ale hodina je pre neho rekord. Po dlhom čase prichádza únava spojená s potením. Napriek tomu sedenie s nami zvláda s úsmevom. Popri rozprávaní z času na čas vojdú do kuchyne deti. Najstarší Peter má trinásť rokov, nasledujú dievčatá Marta, Emanuela a Andrea. Najmladší, iba dvojročný Števko sa najlepšie cíti v maminom náručí. Pokojne, bez jediného zaplakania vydrží celý ten čas, čo sme u nich na návšteve. Najmladšieho člena rodiny si podávajú z náručia do náručia ostatní starší súrodenci. Už na prvý pohľad vidieť, že Synovcovci sú naučení držať pokope. Nečudo, že pán Peter na nemocničnom lôžku bojoval ako lev, aby si doma mohol užívať objatia svojich detí.

Článok pokračuje na následujúcej strane.