FRANTIŠEK KRIŠTOF VESELÝ († 1977) je pojem. Uznávaný herec, spevák a režisér. Zakladateľ slovenskej hudobnej scény. A veľký fešák. Takto ho pozná široká verejnosť. Aký bol otec?
„Vynikajúci,“ hovorí jeho jediná dcéra Eva Veselá. Dodnes žije v rodičovskom byte blízko Novej scény, ktorú jej otec po druhej svetovej vojne zakladal.
Miluška, aké máte mäso?
„V tomto byte bolo vždy rušno. Volali ho kaviareň U Veselých,“ usmieva sa nad spomienkou, keď sa v dvoch izbách zišlo až tridsať ľudí. Dva-tri razy do týždňa. U Veselých bolo vždy veselo. Mama Gizela a otec patrili k spoločenským a zábavným ľuďom. „Čo robili? Spievali, debatovali, hral na husliach, ktoré sa pri jednej maľovke rozbili a ostal mu len klavír. Vždy ľutoval, že nevie hrať na gitare, mali sme totiž radi Beatles. A hrali karty. V izbe sme mali dva stoly. Jeden pre kartárov, druhý pre kibicov. Hrávali preferans, neskôr sa stala módnou kanasta, ženy sa venovali ručným prácam.“ Počas hry otec i jeho hereckí priatelia často situačne citovali divadelnú klasiku a dcéra veľakrát až po návšteve divadla zistila, že pri preferanse zaznel citát z Othela.
Podobne to bolo aj s pesničkami
„Otec sa mi venoval. Veľmi rada som počúvala rozprávky, mnohé z nich si vymýšľal, spieval mi uspávanky i piesne z operiet, čo som vtedy, samozrejme, nevedela, učil sa so mnou do školy, veľa sme čítali, počúvali rádio a súťažili, kto určí názov opery, ktorej ária práve znela. A celý život veľmi veľa pracoval.“ Hoci pán Veselý často a rád prijímal spoločnosť, väčšinou netušil ani to, kde majú odložené poháre. „V domácnosti bol užitočný najmä pri nákupoch. Mama ho posielala na Obchodnú do jedného mäsiarstva. Predávajúcej zaspieval – Miluška, aké máte dnes mäso? – a dostal najkrajšie, aké mali. Pri výbere darčekov pre mamu zase najradšej chodil do koženej galantérie na tej istej ulici. Predavačky mu ochotne odprezentovali každý jeden kus.“ „Sám si potrpel na náramkové hodinky. Buď si len tak kúpil nové, alebo ich vymenil, predal, kúpil. V tomto sme boli spojenci. Aby mama nevedela...“
Mama ho manažovala
Okruh priateľov Veselých bol veľký, k blízkym však rozhodne patrili rodiny Janka Blaha a Gejzu Dusíka. „K Dusíkovcom sme chodievali na chatu a Blahovci? S Jankom vymýšľali rôzne pestvá. Raz napríklad pochovávali veveričku. Obliekli sa do čierneho a spievali jej pohrebné piesne. Potom sa trochu pripili a ja som bola tá, čo ho vliekla na stanicu.“ K spoločenskému životu patrili premiéry nových predstavení, návšteva Flóry či Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave. Veselí nechýbali nikde. „Potom však prišlo obdobie skúšania nového kusu. Otec sa učil v jednej izbe, ja v druhej. Pamäť mal dobrú, po šesťdesiatke ho trochu trápila. Bola tu však mama, ktorá mu nahadzovala texty. Pomáhala mu vo všetkom. Čítala scenáre, ak sa jej nepáčili, hneď ich vyradila, prespievavala s ním pesničky. Ona ho vlastne manažovala, hoci vtedy ešte toto povolanie neexistovalo.“
Neverili, že im to vyjde
So subretou Gizkou sa František zoznámil počas pôsobenia v Miškolci. Stačilo, aby medzi rečou prehodila, že nemá na nové čižmy, a galantný herec konal. Založil jedinú rodinnú cennosť, zlatý prsteň, a Gizke čižmy kúpil. Odvtedy sa od seba nepohli. Vzali sa, keď mal 24 rokov, dcéra sa im však narodila až o 16 rokov. „Tým, že otec pôsobil v Maďarsku, v Prahe i v Bratislave, sa naši jedenásťkrát sťahovali. Bývali po rôznych hereckých penziónoch a prenájmoch, takže na založenie rodiny nemali vhodné podmienky.“ Tie sa zmenili, až keď sa usadili v Bratislave. Známi od začiatku nedávali ich vzťahu veľkú šancu. Vraj sú absolútne rozdielni. „Áno, boli rozdielni. Otec vydal všetku energiu v divadle a mama mu ju dobíjala doma, bola dosť energická. A vidíte, keby si otec ešte rok požil, oslávili by 50. výročie sobáša. Úžasne im to klapalo.“ Eva si myslí, že najkrajšie obdobie svojho života prežila práve s rodičmi. Otec občas zo žartu hovorieval, že ak sa doma poharkajú, tak len kvôli dcére. Evu bral všade, kam len mohol, občas aj ako ochranný štít, lebo niektoré slobodné dámy netušili, že aj keby prišiel bez nej, nemajú šancu. „Otec si veľmi vážil rodinné zázemie a to zrejme vyplývalo z toho, čo sám prežil. Jeho biologický otec emigroval do Ameriky a rozviedli ich na diaľku, druhý otec, maďarský podnikateľ Krištof, skrachoval a jeho mamu opustil. Preto tu on bol vždy pre nás dve.“ Harmónia spolužitia Veselých sa naštrbila iba raz. Gizka mala krásny hlas, a keďže podobne ako František prepadla divadlu, jedného dňa bolo volanie tejto múzy silnejšie. Zbalila sa s tým, šie miesto iba Slovensko, kde mu nič nechýbalo. A Tatry! Keby ste vedeli, ako ich miloval!“ Odchod do Maďarska sa nekonal, ale Gizkine pokusy zamestnať sa, stroskotali na manželovi. „On si myslel, že chce pracovať preto, lebo chýbajú peniaze. Radšej robil sám do roztrhania tela. Mama pôsobila istý čas ako externá spolupracovníčka v Slovenskom rozhlase, neskôr uvažovala o tom, že povedie bufet na Novej scéne. Nechcel o tom ani počuť. Takto sme aspoň mali doma každý deň čerstvý obed.“ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že o uznávaného a obletovaného fešáka by sa mala obávať Gizka. Ten kto žiarlil, však nebola ona: „Keď sa u nás chystalo stretnutie, otec priletel domov po predstavení z divadla neodlíčený. Mama bola veľmi zábavná a dlho výborne vyzerala, tak na ňu trochu žiarlil, hoci nemal prečo.“
Stačili by mu tri vety
Eva sa narodila, keď mal otec štyridsať. Na to, ako ho divadelní fanúšikovia nosili na rukách do bratislavského bytu, ani na to, ako pražský policajt zastavil kvôli Veselému dopravu na Václavskom námestí so slovami „Jde kníže!“ si nepamätá. Sama bola talentovaná; chodila na balet k mame Janka Lehotského, výborne hrala na klavíri, ale práve prejavy uznania otcovi ju od umeleckej dráhy odklonili. „Odmalička sa ma všetci vypytovali: aj ty budeš spievať a hrať ako ocko? Hrozne ma to hnevalo. Veď ja som ja a chcem niečo dokázať.“ Medzi rodinných priateľov patrilo aj niekoľko lekárov a vďaka nim pričuchla k medicíne. Zaujala ju. Bolo rozhodnuté: stredná zdravotná škola a po nej vysoká, odbor zubná lekárka. „Zubarine“ je verná dodnes. „Bola som postavená pred fakt, že som dieťa starších rodičov a musím vyštudovať niečo, čo mi zaručí chlieb, pretože keby sa naši nedožili... Našťastie sa obaja dožili aj mojich promócií a ešte pár rôčkov navyše.“ A preto bola aj svedkom toho, ako sa otec po nedobrovoľnom odchode do penzie trápil. Vedenie divadla to zdôvodnilo tým, že potrebujú peniaze pre mladých, ale sľúbili, že ho naďalej budú prizývať na hosťovačky. „Stačili by mu dve-tri vety. Nikdy ho nezavolali, samozrejme, z politických dôvodov.“ A to sa v čase jeho aktívnej kariéry neraz hnevala i ušla z domu. „Otec mal chrlenie krvi a bolo to niečo strašné. Napriek tomu na predstavení či vystúpení nikdy nechýbal. Mala som taký pocit, že si podobne ako jeho hereckí kolegovia prial zomrieť na javisku. To by sa mu páčilo.“ Toto želanie sa mu, žiaľ, nesplnilo. Ochorel na rakovinu. „Keď zistil, čo mu je, povedal lekárom: robte so mnou, čo chcete, viem, že ešte neviete ako na to. Nechal ich prosto pracovať.“ Starostlivá manželka Gizka pripisovala občasné depresívne stavy jeho „slávskemu“ pôvodu. Chcela povedať slovanskému. Hlavná vec, že si rozumeli a vždy sa navzájom podržali.
TAKTO PLYNUL JEHO ČAS
* 12. 4. 1903, Skalica, Rakúsko-Uhorsko
† 13. 3. 1977, Bratislava, Československo
■ Študoval herectvo v Budapešti.
■ Zmluvu so SND podpísal roku 1931.
■ Hrával aj v pražských divadlách Varieté a Švandovo divadlo.
■ V českom filme debutoval roku 1936 v komédii Uličnice.
■ V predvojnových a vojnových časoch hral v 11 filmoch.
■ Po vojne, keď opereta upadla do nemilosti, spoluzakladal Novú scénu a šéfoval súboru Hudobná komédia NS.
■ Miloval operetné melódie slovenských autorov najmä Gejzu Dusíka. Dve z nich RODNÝ MÔJ KRAJ a PIESEŇ O RODNEJ ZEMI sú v hre o HIT STOROČIA.
AKÝ BOL F. K. VESELÝ V PRÁCI?
Na sklonku 50. rokov do divadla Nová scéna nastúpil ako dirigent ZDENĚK MACHÁČEK. Dnes posledný žijúci zo silnej trojice tvorcov (Boris Slovák, Bedřich Kramosil a Zdeněk Macháček), ktorí formovali operetné divadlo na Slovensku, si pre ŽIVOT zaspomínal na Františka Krištofa Veselého. „Keď som prišiel do divadla, F. K. Veselý tam bol zamestnaný ako herec a režisér. Prvé predstavenie, na ktorom sme spolu pracovali, bola Plná poľná lásky, ktorú režíroval. Jeho réžie nikdy neboli moderné. V divadle i v živote vyznával klasické hodnoty. Režíroval tak, ako hral od mladosti až do vysokého veku. Bol verný svojmu štýlu po celý život. Boli sme vo veľmi príjemnom priateľskom vzťahu. Vždy mi hovorieval, že si váži môj spôsob práce s orchestrom. Keď sa stal šéfom spevohry, bol mi vlastne aj nadriadeným. Ako šéf bol veľmi tolerantný a možno práve to, že nedokázal byť dostatočne razantný, sa mu vypomstilo. Súbor to veľmi rýchlo zistil a začali sa po divadle šíriť poznámky o tom, že nie je dobrý šéf, že by ho mali vymeniť. Okrem stretnutí na doskách Novej scény sme spolu chodili po celom Slovensku a robili sme takzvané estrády. Raz sa stalo, že po vystúpení prišiel za ním jeden pán a veľmi priateľsky sa s ním zvítal, akoby boli starí známi. František Krištof ho zjavne nespoznával, ale snažil sa to aspoň predstierať. Spozoroval to aj dotyčný pán a pripomenul sa: ‚Neviete, kto som? Mali ste u nás koncert a moja žena vás pozvala na občerstvenie. Veľmi ste si u nás pochutnali na vtáčom mlieku.‘ A vtedy sa Františkovi Krištofovi okamžite rozjasnila tvár a vykríkol: ‚Už viem! Bolo to v Spišskej Novej Vsi!‘ Všetci sme o ňom vedeli, že je gurmán. Nejedol veľa, ale rád si dobre ‚zapapkal‘, zbožňoval delikatesy od výmyslu sveta. Miesta koncertov si pamätal podľa toho, čo tam jedol. Mal dokonalý prehľad o reštauráciách na Slovensku. Bol vždy a za každých okolností elegán. Keď vošiel do miestnosti, akoby sa tam rozsvietilo. Napriek tomu, že iste aj jeho trápili nejaké problémy, nikdy to na ňom nebolo vidno. Prinášal vždy dobrú náladu. Nikdy nebol zapletený do žiadnych afér, klebiet alebo ohovárania. Bol jedným z mála mužov, o ktorých sa dá povedať, že vedel nosiť frak. To sa traduje medzi opereťákmi dodnes,“ končí svoje spomínanie pán dirigent.