Mal som dosť času do odletu lietadla a vybral som sa len tak do mesta. A zrazu Ria! Nie živá, iba na plagáte s nejakou kapelou. Ria, moja spolužiačka zo základnej školy aj z gymnázia, ktorú som roky nevidel. Netušil som, čo robí a kde žije. Ria, ktorú som zachránil, a to som mal asi jedenásť rokov. Hneď mi v hlave preletel ten film. Potok po búrke zmenený na rieku. Rýchla voda berie z brehov všetko možné. Odrazu volanie o pomoc. Zídem k poslednému nezatopenému schodíku na brehu a zbadám blížiacu sa hlavu. Ria! Volá o pomoc, rukami plieska okolo seba a voda ju unáša. Našťastie k zachytenému stromu, pri ktorom je ďalšie drevo. Zakričím, aby sa zachytila o konár stromu.

Skočím do vody, vylovím z nej dlhú palicu, a ani neviem ako, dostanem sa k nej bližšie. Podám jej ju, chytí sa, radím jej, aby sa pridŕžala aj stromu, a tak ju dostanem na breh. V škole mi za to dajú diplom… Bol som si istý, že je to ona. Mária, ktorú sme vždy volali Ria. A koncert sa začínal onedlho. Zastavil som mladíka, aby mi poradil, kde koncert bude. Usmial sa, ukázal mi smer a zrýchlil. Kráčal som a zastal som pred halou. Lístky vypredané. Rozprával som usporiadateľom, že mám málo času a chcel by som sa aspoň na chvíľočku stretnúť so speváčkou Riou, ktorú som asi dvadsať rokov nevidel. Krútili hlavou. Vytiahol som vizitku, či by jej ju mohli dať. Jeden z usporiadateľov sa mi rozhodol pomôcť. Rýchlo som na ňu načarbal pozdrav a on odišiel. Čakal som dosť dlho a podarilo sa. Odkázala mi, že sa stretneme, a ten pán ma dostal dnu. Koncert sa začal a po chvíľke sa ukázala Ria. Odspievala dve pesničky a prihovorila sa obecenstvu. Okrem iného spomenula, že v sále je človek, ktorý jej zachránil život, a vďaka tomu teraz môže spievať, a povedala moje meno. Zaznel mohutný aplauz a pozvala ma na pódium. Naliehala, a tak sme sa stretli.