Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Nedávno sa pri Zvolene zrazil kamión s&nbsp;dodávkou, ktorá prevážala opatrovateľky z&nbsp;rakúskeho Linzu domov na Vianoce. Vodič dodávky totiž zaspal za volantom. Jedna z&nbsp;pasažierok nehodu neprežila. Druhá je ťažko zranená. Nie je to prvýkrát, čo na cestách prišli o&nbsp;život slovenské opatrovateľky. Bibiána Kudziová zastupuje v&nbsp;rámci odborov opatrovateľky pracujúce v&nbsp;Rakúsku, a&nbsp;to na ministerstve, pred politikmi aj pred verejnosťou. Na stretnutí vo Viedni sme sa s&nbsp;ňou rozprávali aj tom, kedy sa zmení legislatíva do takej miery, aby už deti neoplakávali svoje matky, ktoré zomrú na ceste domov, vracajúc sa z&nbsp;pracovného turnusu. Počúvame však aj zaujímavý a&nbsp;zároveň smutný príbeh jej rodiny, ktorá pre moderné vysťahovalectvo prišla o&nbsp;najdrahšiu členku rodiny –&nbsp;mamu.

Koľko opatrovateliek zo zahraničia pracuje v&nbsp;rakúskych domácnostiach?

Približne 60-tisíc. Z&nbsp;toho 15-tisíc žien je zo Slovenska. Najviac je zastúpené Rumunsko. Potom sú to české, maďarské, bulharské a&nbsp;chorvátske opatrovateľky. Rekordérkou v&nbsp;našej agentúre, v&nbsp;ktorej pracujem, je 72-ročná opatrovateľka. Niektoré sú tu rekordných dvadsať rokov. Priemer je však desať rokov. Denná mzda sa pohybuje na úrovni 90&nbsp;až 100&nbsp;eur brutto. Za dva týž­dne mimo domova opatrovateľky zarobia asi 800&nbsp;až 900&nbsp;eur netto. Aktuálne formou petície bojujem za zvýšenie ich honorárov.

Vy sama ste pre vysokú nezamestnanosť v&nbsp;rodnom Stropkove odišli do zahraničia. Aké boli vaše začiatky?

Najprv som pracovala v&nbsp;Nemecku ako opatrovateľka detí. Mama v&nbsp;tom čase prevádzkovala novinový stánok, tak ma na cestu do nového zamestnania obliekla do trička, pulóvra, ktoré mali logá výrobcu cigariet. Keď som zazvonila u&nbsp;rodiny, kde som mala pracovať, domáca pani mi na prahu povedala: „Ďakujeme, nič si neprosíme, my nefajčíme.“ A&nbsp;zatvorila dvere. Bol večer, mobilné telefóny ešte neboli, vo vrecku som mala iba 50&nbsp;mariek. Vyhŕkli mi slzy. Zaklopala som ešte raz a&nbsp;rýchlo som sa predstavila. S&nbsp;rodinou, v&nbsp;ktorej som pracovala, sa celé roky na tejto historke smejeme.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Nemecko ste však vymenili za Rakúsko.

Vďaka mojej mamke. Bola veľká bojovníčka, podobne ako ja. Robila všetko pre to, aby našu rodinu ekonomicky udržala nad vodou. Otec v&nbsp;tom čase pracoval v&nbsp;mestskom podniku doslova za drobné. Mamka najprv v&nbsp;Stropkove prevádzkovala novinový stánok. Lenže konkurencia bola veľká, preto si jedného dňa našla prácu cez agentúru, zbalila ku­for a&nbsp;vycestovala do Rakúska. Doma ostal môj mladší brat, mal dvadsať rokov, a&nbsp;17-ročná sestra. Mama dva týždne pracovala v&nbsp;rakúskej rodine, dva týždne bola doma. Poprosila ma, aby som prišla z&nbsp;Nemecka do Rakúska aj ja. V&nbsp;Stropkove bola v&nbsp;tom čase vysoká nezamestnanosť. Všetci sme boli na tom rovnako, čiže ekonomicky sme sa trápili. Doma sme mali auto, škodovku, otec ma však nepustil za volant. Bál sa, že niečo pokazím, peňazí na opravy nebolo. Teraz jazdím po Viedni a&nbsp;nie raz si poviem:&nbsp; Otec, dávaj na mňa z&nbsp;neba pozor, keď si mi nedovolil naučiť sa poriadne šoférovať v&nbsp;Stropkove.

Vaša mama, bohužiaľ, tak ako niektoré slovenské opatrovateľky zomrela pri dopravnej nehode. Ako si spomínate na ten osudný deň?

Bolo to v&nbsp;roku 2014. Mama sa vracala z&nbsp;domu do Rakúska do práce. V&nbsp;tom období som pracovala pre rakúsku sprostredkovateľskú agentúru. Z&nbsp;jednej z&nbsp;domácností mi hlásili, že opatrovateľka je pod vplyvom alkoholu, riešením problému som strávila podstatnú časť dňa. Poobede som vyzdvihla svojho štvorročného syna z&nbsp;materskej školy. Telefonovala som mamke, ale nedvíhala mi telefón. Zapla som si počítač, čítala som správy, medzi inými aj o&nbsp;dopravnej nehode. Dočítala som sa, že moju mamku už nikdy neuvidím živú. Druhá obeť, vodič auta, bol môj sused. Oni dvaja sedeli vpredu. Vzadu sedeli dve ženy, jedna mala vážne zranenú hlavu. Povedala mi, že posledné, čo si pamätá pred nehodou, je smiech mojej mamy. Druhá ostala po nehode kompletne ochrnutá, vlani zomrela. Dopravnú nehodu spôsobil kamión, ktorý bol preťažený tovarom. Zrazu sa začali valiť telefonáty, volal mi otec, sestra, brat, tety… Do toho plakal môj syn. Nadránom ma majiteľ prepravnej služby odviezol z&nbsp;Viedne do Stropkova, po ceste sme sa zastavili v&nbsp;Ružomberku, kde došlo k&nbsp;dopravnej nehode. Na polícii som videla mamkinu tašku, z&nbsp;ktorej vytŕčali hračky pre môjho syna. Domov sme išli za pohrebným autom. Mama zomrela vo veku 57&nbsp;rokov.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Ako ste žili ďalej? Vy v&nbsp;Rakúsku, zvyšok rodiny v&nbsp;Stropkove…

V&nbsp;Rakúsku sa zamestnali ako opatrovateľky aj moje dve tety. Dodnes sú tu. Po mamkinej smrti sa zhoršil otcov zdravotný stav. Prekonal operáciu srdca, aj on nás v&nbsp;krátkom čase opustil. Krátko nato zomreli aj obidve staré mamy. Nikto z&nbsp;našej rodiny sa celé roky nedokáže preniesť cez túto traumu –&nbsp;náhlu smrť našej mamy. Brat bol navonok veselý človek, ale vo svojom srdci dusil bolesť. Zomrel náhle vo veku 38&nbsp;rokov, príčinou bola pľúcna embólia. Akoby úmrtí nebolo dosť, zomrel aj náš rodinný priateľ, môj sused vo Viedni 70-ročný Pavol, pôvodom z&nbsp;Česka. Pre môjho syna bol ako náhradný starý otec. Skolaboval v&nbsp;našom byte, a&nbsp;keď som ho oživovala, môj vtedy sedemročný syn srdcervúco plakal a&nbsp;kričal: „Mama, zachráň ho, veď my už nikoho nemáme.“

Opatrovateľky sa sťažujú, že agentúry ich nútia využívať nimi určené prepravné služby. Hoci ide o&nbsp;dlhú trasu, vodič je len jeden, unavený, nevyspatý…

Ako zástupkyňu opatrovateliek ma zastrešuje rakúska hospodárska komora WKO. A&nbsp;práve táto téma je jedna z&nbsp;priorít, ktorej sa venujeme. Na sociálnej sieti vediem poradenskú skupinu, školím opatrovateľky, ako si vybrať agentúru. Sú samostatné živnostníčky, preto by si najprv mali pozorne prečítať zmluvu, až potom ju podpísať. Bohužiaľ, niektoré z&nbsp;nich zmluvu podpisujú v&nbsp;aute, niekedy ani nevedia, kam idú. Pracujem pre rakúsku agentúru, naše opatrovateľky si samy vyberajú prepravcu. Sú však povinné predložiť nám faktúru, nechceme podporovať nelegálnych prepravcov.

V&nbsp;roku 2017 zomrelo pri dopravnej nehode šesť opatrovateliek. Aj vtedy unavený vodič zaspal za volantom. Zmenilo sa odvtedy niečo?

Po nehode ma prijal vtedajší minister a&nbsp;jeho tajomník na ministerstve práce a&nbsp;sociálnych vecí. Podarilo sa mi dosiahnuť, aby prepravné spoločnosti boli povinné disponovať koncesiami ako taxikárske služby. Dosiahli sme, aby „aspoň“ autá boli technicky v&nbsp;poriadku. Lenže stáva sa, že niektoré opatrovateľky si v&nbsp;snahe ušetriť vyberú nelegálneho prepravcu, ktorý nemá ani poistenie. Na druhej strane, náklady na prepravu opäť stúpli, legálni prepravcovia si preto nemôžu dovoliť zamestnať na jednu trasu dvoch šoférov. Je to stále začarovaný kruh. Podarilo sa mi okrem toho dosiahnuť, v&nbsp;spolupráci s&nbsp;rakúskou stranou sprísnenie kritérií pre rakúske sprostredkovateľské agentúry. Do praxe sme uviedli štátny certifikát kvality. Bohužiaľ, na Slovensku žiadna legislatíva pre miestne agentúry neexistuje. Chcela som to riešiť v&nbsp;spolupráci s&nbsp;vtedajším rezortným ministrom, stretla som sa s&nbsp;nezáujmom. Aspoň na webovej stránke ministerstva zverejnili môj návod, ako si správne vybrať agentúru.

Niektoré opatrovateľky sa sťažujú na zlé podmienky v&nbsp;rodinách. Aké máte vy osobné skúsenosti?

Prvá rodina, v&nbsp;ktorej som pracovala, mi je dodnes veľmi blízka. Keď som neplánovane otehotnela a&nbsp;rozhodla som sa byť slobodnou matkou, domáca pani, ktorá mala v&nbsp;tom čase 90&nbsp;rokov, mi povedala: „Bibiána, nič lepšie sa ti nemohlo stať.“ Jej dcéra mi zase povedala: „Nebudem ti hľadať muža, ale naučím ťa, ako si zarobiť peniaze, aby si si mohla všetkých mužov kúpiť.“ (Smiech.) Pre môjho syna dokonca vyčlenili izbu. Lenže mala som aj negatívne skúsenosti. V&nbsp;jednej rodine bol pán na invalidnom vozíku, pani bola aktívna, hrala tenis. Raz tento klient poznamenal: „Boli časy, keď sme vás strieľali.“ (Bol fašista.) Ja mu na to: „A&nbsp;teraz si ani zadok nedokážete sám utrieť.“ Jeho manželka trvala na tom, aby som sa z&nbsp;úsporných dôvodov sprchovala iba dvakrát v&nbsp;týždni. Povedala som jej, že pristúpim na jej podmienky, ak mi zaplatí členstvo v&nbsp;tenisovom klube, aby som sa tam sprchovala tak ako ona. Túto rodinu som po krátkom čase opustila, išla som tam, kde si ma viac vážili.

Vy ste sa dokázali postaviť proti nedôstojnému zaobchádzaniu. Nie každý má však v&nbsp;sebe toľko guráže.

Hlavný problém je na Slovensku málo slušne platených pracovných príležitostí pre ženy. Odchádzajú do zahraničia, doma nechávajú malé deti, manželov. Potom je každá tretia slovenská opatrovateľka rozvedená. Už keď sa doma balia, majú strach. Dva týždne sú zavreté v&nbsp;cudzej domácnosti, žijú život cudzieho človeka. Musia sa prispôsobiť jeho návykom, dokonca ešte aj pri stravovaní. Ide o&nbsp;ľudí s&nbsp;náročnými diagnózami, ktorí po nociach nespia, dementní zvyčajne aj kričia. Dokonca aj mne sa stalo, že klientka s&nbsp;demenciou na mňa vytiahla nôž. Po dvoch týždňoch, keď prídu šťastlivo domov, nemajú sa komu vyrozprávať a&nbsp;musia riešiť problémy vo vlastnej domácnosti. Na dôvažok na Slovensku stále trvá stereotyp, že vyhľadať pomoc psychológa, psychologičky je hanba. Druhý náš zlý slovenský zvyk je to, že keď v&nbsp;rakúskej rodine s&nbsp;nami zle zaobchádzajú, radšej sklopíme hlavu a&nbsp;mlčíme. Každá opatrovateľka má moju úctu a&nbsp;obdiv. Dávam im však aj rady typu –&nbsp;ne­idealizujte si rakúske domácnosti v&nbsp;zmysle, že poberajú trojtisícové dôchodky. Z&nbsp;rodín, kde si vás nevážia, choďte preč, nezaslúžia si vaše služby.

Pred Vianocami opäť došlo k&nbsp;dopravnej nehode. Ste so zranenými opatrovateľkami v&nbsp;kontakte?

Áno, pomáhala som im s&nbsp;nahlásením poistnej udalosti. Riešila som aj neobvyklý problém: jednej z&nbsp;nich slovenský lekár odmietol vypísať práceneschopnosť. Vyhodil ju z&nbsp;ordinácie napriek tomu, že pani prežila traumu. Lekár tvrdil, že je európskou poistenkou, a&nbsp;preto jej nemôže pomôcť. Je to nezmysel. Choré opatrovateľky vypíše na maród­ku slovenský lekár, lekárka. Peniaze však poberajú z&nbsp;rakúskej poisťovne. Nie je to prvý prípad. Lekári namiesto toho, aby zdvihli telefón a&nbsp;informovali sa v&nbsp;poisťovni, vyhodia choré opatrovateľky z&nbsp;ambulancie.

Kde pracujete aktuálne?

V&nbsp;rakúskej sprostredkovateľskej agentúre. Som v&nbsp;kancelárii aj v&nbsp;teréne. Navštevujem potencionálnych klientov a&nbsp;klientky. Zisťujem, aký typ opatery potrebujú a či opatrovateľka bude mať u&nbsp;nich dôstojné podmienky. Realizujem aj pohovory s&nbsp;opatrovateľkami. Stále pracujem aj ako opatrovateľka, a&nbsp;to tri hodiny denne. Plus je to spomínaná dobrovoľnícka činnosť vo WKO.

Vás syn je dieťa slovenských rodičov. Uvažujete o&nbsp;jeho budúcnosti? A&nbsp;čo vaša budúcnosť?

Môj syn plynule rozpráva po slovensky, nemecky, anglicky, španielsky. Keď niečo vyvedie, karhám ho po slovensky. Ale on uprednostňuje nemecký jazyk aj preto, že Rakúsko pokladá za svoj domov. Narodil sa tu, má tu kamarátov, spolužiakov. Moja budúcnosť? V&nbsp;prvom rade by som chcela rok stráviť v&nbsp;Indii, oddýchnuť si. Baví ma politika, presadzovať dobré veci, pomáhať ľuďom. Možno týmto smerom sa vyberiem či už v&nbsp;Rakúsku, alebo na Slovensku.

Opatrovateľkina trauma: Mamina smrť spustila ďalšie tragické udalosti

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Victoria Beckham zverejnila video z osláv príchodu nového roka: Takto sa odviazali s Davidom!

Výber pre vás

Opatrovateľkina trauma: Mamina smrť spustila ďalšie tragické udalosti

Erika Szalayová

Súvisiace články

Našiel ho v detskej izbe v kaluži krvi: Policajt R. DRAHOŠ zachraňoval obeť rodinnej tragédie

Herec Marián SLOVÁK o náročnom období, po mŕtvici sa učil znova hovoriť: Ťažké skúšky v živote

Veľká tragédia: Patrícia (†21) neprežila hrôzostrašný náraz! Srdcervúci odkaz od mamy do neba

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Victoria Beckham zverejnila video z osláv príchodu nového roka: Takto sa odviazali s Davidom!

Výber pre vás