Jaroslav Slašťan

Narodil sa pred osemdesiatimi rokmi, 20. novembra 1940 v&nbsp;Nevoľnom pri Kremnici ako najmladší zo šiestich detí. Často spomínal, že život na dedine nebol jednoduchý, ale mal svoje čaro. Po dokončení základnej školskej dochádzky začal študovať na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v&nbsp;Kremnici. Už tam, ako študent, bol pod dohľadom režimu. Dal si síce prihlášku na lekársku fakultu, ale v&nbsp;tom čase už vedel, že chce pokračovať v&nbsp;štúdiu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v&nbsp;Bratislave. A&nbsp;to bola v&nbsp;roku 1956 nielen odvážna, ale pre komunistov aj ťažko stráviteľná myšlienka. Na vtedajšom okresnom národnom výbore študentovi Balážovi venovali nemalú pozornosť. Súdruhovia jeho učiteľov vyzvali, aby mu buď dohovorili, alebo sa postarali o&nbsp;to, že nezmaturuje. Vynikajúci študent Rudolf Baláž ledva zmaturoval, na vysvedčení mu svietili tri trojky a&nbsp;jedna štvorka. Po ukončení kňazského seminára v&nbsp;Bratislave trikrát požiadal o&nbsp;možnosť pokračovať vo vyššom teologickom štúdiu, žiadosť mu trikrát zamietli.

Podľa záznamov v&nbsp;evidenčných pomôckach Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti, Správy Štátnej bezpečnosti v&nbsp;Banskej Bystrici v&nbsp;rokoch 1969 až 1989 pre Rudolfa Baláža zaevidovali a&nbsp;viedli pod jedným registračným číslom štyri zväzky operatívneho rozpracovania. V&nbsp;marci 1974 ho pridali do evidencie nepriateľských osôb v&nbsp;druhej kategórii. Táto evidencia poznala štyri stupne, najnebezpečnejšie osoby boli zaradené do prvého stupňa. A&nbsp;prečo bol kňaz Baláž pre režim nebezpečný? To sa dozvedáme z&nbsp;rozhodnutia o&nbsp;uložení jeho osobného zväzku: „Podieľal sa na rozmnožovaní náboženských materiálov, ktoré sa stavali do konfrontačnej pozície s&nbsp;učením marxizmu a&nbsp;leninizmu.“ Ďalej sa v&nbsp;ňom píše, že v&nbsp;roku 1969 „bol vycestovaný vo Vatikáne“, organizoval „bigbítovú skupinu“ a&nbsp;„svojvoľne vydával obežníky a&nbsp;iné písomnosti“.

Skutočne bol až príliš aktívny. Mládež strhával bigbítovými omšami, dramaticky spracúval a&nbsp;nahrával kazety s&nbsp;námetmi zo Svätého písma, písal články, pomáhal pri tvorbe a&nbsp;vydávaní samizdatov a&nbsp;ukrýval nepovolenú literatúru i&nbsp;zásielky zo zahraničia. Po pôsobiskách v&nbsp;Brezne, Krupine, vo Vrútkach, Vrícku a&nbsp;v&nbsp;Banskej Bystrici ho „upratali“ na faru v&nbsp;Pitelovej. Aj tam sa režim pokúšal kriminalizovať jeho aktivity. Z&nbsp;agentúrnej správy Zboru národnej bezpečnosti Zvolen sa dozvedáme aj to, že rímskokatolícki kapláni sa každú druhú stredu stretávali u&nbsp;bývalého farára Baláža v&nbsp;Pitelovej. V&nbsp;roku 1971 sa ho rozhodli umlčať tým, že mu neumožnili oficiálne vykonávať kňazskú činnosť. Tridsaťjedenročný kňaz Baláž po odobratí štátneho súhlasu najskôr pracoval ako traktorista v&nbsp;JRD v&nbsp;Nevoľnom a&nbsp;neskôr ako vodič nákladného auta v&nbsp;domácich potrebách v&nbsp;Hronskej Dúbrave. Keď sa koncom roku 1977 uskutočnila proti nemu akcia, do ktorej sa zapojili tri útvary Štátnej bezpečnosti, nezľakol sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Postupne sa začlenil do štruktúr tajnej cirkvi, jeho úlohou bolo učiť biblistiku ľudí rôznych profesií, ktorí sa chceli stať kňazmi a&nbsp;ktorých neskôr tajne vysvätili. V&nbsp;rámci ilegálnej činnosti sa R.&nbsp;Baláž zoznámil s&nbsp;predstaviteľmi katolíckeho disentu. V&nbsp;roku 1982 sa po dvanástich rokoch skrytej a&nbsp;neraz nebezpečnej pastorácie vrátil do oficiálnej pastorácie ako správca farnosti Turčiansky Peter. Ešte aj tam ho trinásťkrát navštívili príslušníci ŠtB. Práve na tejto fare „u&nbsp;Baláža“ sa dvakrát do roka v&nbsp;tajnosti konali stretnutia významných kňazov všetkých slovenských diecéz s&nbsp;tajným biskupom Jánom Korcom. Títo kňazi boli súčasťou silnej generácie statočných duchovných na Slovensku a&nbsp;Rudolf Baláž v&nbsp;istom zmysle túto generáciu symbolizoval. Keď 27.&nbsp;marca 1983 ŠtB vykonala raziu proti františkánskej reholi a&nbsp;viacerí z&nbsp;rehoľníkov skončili vo väzení, na Slovensku vznikla prvá otvorená podpisová akcia ako protestný list prezidentovi Gustávovi Husákovi. Medzi 87 podpismi nechýbal podpis Rudolfa Baláža. Keď 15.&nbsp;augusta 1988 napísali viaceré osobnosti zo Slovenska otvorený blahoprajný list ústavu svätého Cyrila a&nbsp;Metoda v&nbsp;Ríme, R.&nbsp;Baláž sa opäť bez strachu podpísal.

Správa o menovaní za diecézneho biskupa zastihla takmer 50-ročného kňaza Rudolfa Baláža na fare v Turčianskom Petre. Za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy ho 19. marca 1990 konsekroval kardinál Tomko. V apríli 1994 ho slovenskí katolícki biskupi zvolili za predsedu biskupskej konferencie. Pred Konferenciou biskupov Slovenska (KBS) stáli v tých časoch neľahké úlohy, jednou z nich bolo vymedzenie práv a kompetencií cirkvi v postkomunistickom zriadení. V tom čase by cirkev asi ťažko bola našla lepšieho a pevnejšieho zástupcu. Do ťažkých zápasov Slovenska o demokraciu sa trvalo zapísal dvoma dokumentmi. Rozruch okolo jeho osoby nastal po tom, keď ako predseda KBS spolu s ďalšími biskupmi napísali a zverejnili list na obranu prezidenta Kováča. Neskôr, v čase, keď vládna koalícia v roku 1997 chcela prijať takzvaný zákon na ochranu republiky, znovu spolu s ďalšími biskupmi podpísal list na protest proti prijatiu tohto zákona.

Slovenská informačná služba (SIS) sa ho v&nbsp;roku 1995 pokúsila zdiskreditovať takzvanou kauzou Triptych. Bola to spravodajská hra proti Biskupskému úradu v&nbsp;Banskej Bystrici a&nbsp;osobne proti biskupovi Balážovi, ktorý v&nbsp;90.&nbsp;rokoch viedol zápas proti Vladimírovi Mečiarovi a&nbsp;zastal sa prezidenta Michala Kováča. Sedemnásteho mája 1995 anonym oznámil, že na banskobystrickom biskupskom úrade vybuchne bomba. Pyrotechnici nič nenašli. O&nbsp;dva mesiace neskôr, 17.&nbsp;júla 1995, vykonala polícia domovú prehliadku v&nbsp;byte biskupa Baláža a&nbsp;v&nbsp;priestoroch biskupského úradu, čo neskutočne pobúrilo a&nbsp;šokovalo slovenskú verejnosť i&nbsp;zahraničie. Štátna moc podobnú prehliadku nevykonala od roku 1951, keď pozatýkala slovenských biskupov.

Predstavitelia polície vysvetľovali, že biskupský úrad sa síce proti svetským zákonom neprevinil, ale proti cirkevným áno, čím chceli vyvolať aspoň zdanie morálneho previnenia. Pritom ako štátne orgány nemali nijaký nárok opierať sa o&nbsp;cirkevné právo. Kauza mala v&nbsp;tých časoch veľký priestor v&nbsp;médiách, ktoré ovládala vládna koalícia. Účelom akcie SIS bolo skompromitovať kritika režimu, biskupa Baláža, a&nbsp;obviniť ho z&nbsp;predaja kultúrnych pamiatok do zahraničia. Vladimír Mečiar si uvedomoval, že najmä na vidieku, kde získaval najväčšiu voličskú podporu, má cirkev obrovský spoločenský vplyv. Preto si prial dobré vzťahy s&nbsp;katolíckou cirkvou. Ale spravodajská hra SIS v&nbsp;kauze Triptych a&nbsp;útok namierený proti významnému predstaviteľovi katolíckej cirkvi a&nbsp;zároveň predsedovi KBS mu ich mimoriadne skomplikovali.

Až po zmene vlády sa postupne ozrejmilo, že predaj obrazu bol len provokáciou, ktorú pripravila SIS. Triptych banskobystrickému biskupskému úradu vrátili 17.&nbsp;novembra 2000 a&nbsp;vláda Mikuláša Dzurindu sa zároveň ospravedlnila za skutky štátnych orgánov. Podrobnosti o&nbsp;tejto kauze, ale aj o&nbsp;politickom zákulisí Rudolf Baláž verejne odkryl vo filmovom dokumente Ivice Kúšikovej s&nbsp;názvom Zápas o&nbsp;Boha – 20 rokov v&nbsp;službe diecézy.

V&nbsp;októbri 2001 biskup pocítil bolesť srdca. Vyšetrenie ukázalo, že má na 90 percent zúžené dve srdcové cievy a&nbsp;hrozí mu infarkt. Lekári mu preto odporučili okamžitú operáciu. Na oddelení kardiológie Fakultnej nemocnice s&nbsp;poliklinikou F. D. Roosevelta v&nbsp;Banskej Bystrici sa mu však ospravedlnili, že mu nemôžu pomôcť, lebo v&nbsp;špeciálnom prístroji im už štyri mesiace chýba lampa a&nbsp;vzhľadom na jej cenu – 1,4 milióna korún – bolo jej získanie v&nbsp;nedohľadne. „Hneď som mobilom informoval premiéra Dzurindu o&nbsp;tom, v&nbsp;akej situácii sa nachádzam nielen ja, ale aj ďalších 50 pacientov. Jeho reakcia bola blesková. Povedal mi, aby som mu dal sedem minút,“ prezradil biskup.

Za krátky čas mu premiér volal naspäť a&nbsp;ponúkol mu prevoz vrtuľníkom do Slovenského ústavu srdcových a&nbsp;cievnych chorôb v&nbsp;Bratislave s&nbsp;tým, že ho budú hneď operovať. „Bol som pri tom, keď mu biskup povedal, že za ponuku operácie i&nbsp;prevozu ďakuje, ale že si počká na novú lampu spolu s&nbsp;ostatnými pacientmi,“ potvrdil kardiológ MUDr. Peter Mečiar. Po biskupovom oznámení, že pre seba nechce žiadne výhody, sa spustil kolotoč bleskových rozhodnutí. „Ešte v&nbsp;ten deň mi oznámili, že nová lampa odchádza z&nbsp;Mníchova, ráno bude na Slovensku a&nbsp;s&nbsp;ňou prídu aj technici, aby ju hneď namontovali. Nie je to na moju chválu, bola to úplná samozrejmosť. Snažím sa o&nbsp;to aj v&nbsp;drobnostiach každodenného života. Keď ide o&nbsp;život, mali by byť v&nbsp;pohotovosti všetci, počnúc ministrom a&nbsp;končiac sestrou,“ uzavrel biskup Baláž.

Jeho pastorácia bola dynamická, zaslúžil sa o&nbsp;vznik rádia Lumen, televízie Lux, Katolíckej univerzity v&nbsp;Ružomberku a&nbsp;mnohých cirkevných základných a&nbsp;stredných škôl. Vybudoval nový kňazský seminár v&nbsp;Badíne a&nbsp;unikátny medicínsky projekt Mammacentrum svätej Agáty. Túto špecializovanú nemocnicu so sociálnym zámerom obzvlášť na pomoc ženám pri liečbe rakoviny prsníka zriadil preto, lebo tento typ rakoviny je najrozšírenejším onkologickým ochorením u&nbsp;žien. Slovensko ročne zaeviduje tritisíc novozistených prípadov a&nbsp;choroba postihuje čoraz mladšie vekové kategórie. Štatút špecializovanej nemocnice centru udelilo rozhodnutie ministerstva zdravotníctva v&nbsp;roku 2009. Keď o&nbsp;rok neskôr Mammacentrum navštívil vtedajší minister zdravotníctva Ivan Uhliarik, na biskupovu adresu povedal: „Vedel som, že biskup je veľmi vzdelaný človek, no aj tak ma prekvapil rozsah jeho odborných vedomostí o&nbsp;tomto type rakoviny a&nbsp;o&nbsp;jeho liečbe. No zvlášť ma prekvapil svojou vytrvalosťou a&nbsp;odhodlaním, s&nbsp;ktorými napriek vyššiemu veku a&nbsp;nie najlepšiemu zdravotnému stavu chcel započaté dielo dokončiť tak, aby slúžilo pacientom, ktorí to najviac potrebujú.“

Ako jeden z&nbsp;prvých bol konfrontovaný s&nbsp;tým, že presadenie pravdy a&nbsp;spravodlivosti si v&nbsp;časoch rodiacej sa demokracie žiada minimálne rovnaký stupeň osobného hrdinstva, ako vyžadovala nádej slobody za totalitného komunistického režimu. Pomenovanie vecí pravým menom, rozlišovanie medzi prospešným a&nbsp;škodlivým pre spoločnosť, to boli mimoriadne znaky jeho osobnosti, ktoré si zachoval aj v&nbsp;najťažších situáciách. Dokázal otvorene vystúpiť proti politikom a&nbsp;nebál sa kritizovať ich konanie. Často zdôrazňoval a&nbsp;žiadal ich, aby mali oči otvorené: „Lebo chudobných budete mať vždy medzi sebou. A&nbsp;kto nevie mať s&nbsp;chudobnými súcit a&nbsp;nechce ich vidieť, ten nechce mať nič spoločné s&nbsp;Kristom.“ Na jednom stretnutí vyhlásil: „Usilujem sa o&nbsp;to, aby ma poznali ako biskupa, ktorému možno veriť, lebo hovorí pravdu a&nbsp;dokáže prijať kritickú pravdu o&nbsp;sebe.“

Vytrvalo všetkých presviedčal, že Boh má úplne inú mieru na úspech. Takú, ktorá sa často vymyká našim predstavám. Posledné verejné vystúpenie biskupa Baláža sa konalo v&nbsp;nedeľu 17.&nbsp;júla 2011 v&nbsp;Hornej Vsi pri Kremnici. Posvätil tam novopostavený Farský kostol blahoslaveného Jána Pavla II. pápeža. Zomrel o&nbsp;desať dní neskôr, 27. júla 2011, po 15.00 hodine v&nbsp;priestoroch svojej pracovne v&nbsp;Banskej Bystrici po náhlej masívnej embolizácii v&nbsp;pľúcach. Pochovaný je podľa svojej vôle na cintoríne v&nbsp;rodnom Nevoľnom. Životný príbeh biskupa Baláža je svedectvom odvahy a&nbsp;statočnosti, ako aj odkazom pre celú spoločnosť, že sloboda a&nbsp;demokracia, pravda a&nbsp;spravodlivosť sú hodnoty, za ktoré sa oplatí angažovať, ktoré treba brániť a&nbsp;ktoré musí každá moc rešpektovať. Jeho náhlym odchodom Slovensko stratilo svedka, ktorého statočnosť vyskúšal oheň.