Mnohí z tých, ktorí vtedy v nejednom prípade iba o vlások unikli smrti, sa už po pätnástich rokoch k tragédii vracať nechcú. „Nehnevajte sa, ale pochopte, prosím, že ešte aj dnes sa mi o tom ťažko hovorí,“ ospravedlnil sa jeden z mužov, v prípade ktorého možno chýbalo málo, aby na pamätníku pred leopoldovskou väznicou bolo aj jeho meno. V čiernom kameni ich je dnes vyrytých päť. František Sloboda († 37), Milan Černý († 50), Milan Galbavý († 34), Igor Jošt († 28), Marián Zenner († 20). Päť obetí brutálnej vraždy, päť mužov, po ktorých zostalo deväť detí. Keď Andrea Slováková spomína na 23. november 1991, do očí sa jej tisnú slzy a s námahou potláča plač. Jej otec Milan Černý bol jedným z príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí besnenie utekajúcich väzňov neprežili. „Tento deň nám úplne zmenil život. Doteraz sme sa s tým nevyrovnali a najťažšie to znáša mama, ktorá je odvtedy na liekoch,“ hovorí mladá žena, ktorá okolo pamätníka denne prechádza. Miesto, kde jej otec prišiel o život, je totiž dnes aj jej pracoviskom. Váš otec sa už nevráti „Dobre si pamätám na to sychravé a zachmúrené počasie. Boli sme večer s mamou doma, keď v televízii a rozhlase hlásili, že v Leopoldove došlo k brutálnemu činu. Preľakli sme sa, pretože otec bol v službe. Volali sme teda do ústavu a chceli sme vedieť, čo sa stalo. Povedali nám, že nás prídu informovať domov. Celú noc sme nespali. Ráno nám prišli oznámiť, že otec sa už nikdy nevráti, lebo ho zabili,“ spomína so slzami v očiach Andrea Slováková, najmladšia z troch detí, ktorým vrahovia zobrali otca. Ako vraví, prvý rok po tragédii sa dal ako-tak vydržať. Navštevovalo ich totiž veľa ľudí, ktorí s nimi súcitili. Ako však návštevy redli a oni zostávali sami, čoraz častejšie sa vynárali spomienky na minulosť. „Otec bol pre nás všetkým. Starostlivý, ozajstná opora rodiny. Mala som ho veľmi rada, rozumeli sme si a strašne mi chýba,“ hovorí. Milana Černého zavraždil Miloš Uriga, ktorý si v Leopoldove odpykával sedemročný trest za lúpež. „Na to čo sa stalo, sa nedá zabudnúť a nedokážem ani odpustiť. Otec mal v tom roku päťdesiatku a spolu s mamou si plánovali, ako im bude na dôchodku, čo budú robiť. Teraz mama zostala sama a už pätnásť rokov sa umára v žiali. Mohla žiť úplne inak. Dnes takmer vôbec nechodí von, je uzavretá a často mi hovorí, že v ten deň sa pre ňu skončil život,“ vraví Andrea, ktorá prišla do leopoldovského ústavu pracovať štyri roky po tragédii. Aj keď robí v administratívnej budove, ktorá nie je priamo v objekte väznice, na nové pôsobisko si ťažko zvykala. „Bola som bez práce a vyberať som si nemohla. Tie prvé týždne a mesiace boli strašné. Nenávidela som všetkých odsúdených. Viem, že oni za smrť môjho otca nemohli, ale ja som sa nedokázala zbaviť pocitu, že práve jeden z takýchto ľudí ho zabil.“

Ušli len na 20 hodín Tibor Polgári, Miloš Uriga, Ondrej Harvan, Bartolomej Botoš, Dalibor Bajger, Václav Fedák a Vladimír Duda sa na útek z leopoldovskej väznice pripravovali asi mesiac. O tom, že ho boli odhodlaní uskutočniť za každú cenu, svedčí aj to, že si v dielňach, kde pracovali, tajne vyrobili dýky. V sobotu 23. novembra 1991 sa rozhodli plán zrealizovať. O pol siedmej večer po sčítaní väzňov požiadal Polgári dozorcu Františka Slobodu, či mu ešte dovolí ísť hodiť do schránky list. Keď mu otvoril mrežu, napadol ho. K Polgárimu sa vzápätí pridal Uriga, ktorý Františka Slobodu niekoľkokrát bodol nožom a na mieste usmrtil. Pridali sa k nim ďalší komplici a spolu vtrhli do kancelárie, kde postupne zviazali, okradli a brutálne zbili ďalších dozorcov. Zobrali im uniformy a v preoblečení sa dostali k hlavnej bráne, kde zaútočili na stráže. Igora Jošta, Mariána Zennera, Milana Galbavého a Milana Černého na mieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia a jedného si zobrali ako rukojemníka. Vyzbrojili sa ich samopalmi a pištoľami a vrátili sa späť, aby spoza mreží vyslobodili svojho posledného komplica. Do cesty sa im pritom postavil jeden z väzňov, ktorý chcel zviazaným dozorcom pomôcť. Polgári naňho vystrelil. Zopár minút po siedmej večer opustili vzbúrenci bránu väznice. Nasledovalo niekoľkohodinové blúdenie. Na jednom ukradnutom aute sa dostali do Trnavy, kde havarovali a odcudzili ďalšie, pričom jeho majiteľ mohol hovoriť o šťastí, že vôbec prežil. Z Trnavy chceli pokračovať do Bratislavy, zle však odbočili a smerovali na Piešťany. Keď im cestou došiel benzín, ukradli ďalšie auto, s tým však dopadli rovnako. Napokon naskočili na vlak, a keď v najbližšej stanici vystúpili, zistili, že sú opäť v Leopoldove. Všade bolo plno policajtov, na cestách prebiehali prísne kontroly, preto ďalej išli peši. Napokon sa pri obci Žlkovce (už v nekompletnom zložení, keďže dvom z nich sa nepodarilo naskočiť do vlaku) skryli v stohu slamy. Na druhý deň si ich tam všimli zamestnanci družstva, ktorí zalarmovali policajtov. Tí stoh obkľúčili a po krátkej prestrelke sa im o tretej hodine popoludní Polgári, Harvan, Bajger, Fedák a Duda vzdali. Na slobode teda neboli ani 20 hodín. Ich dvaja komplici dokonca ešte kratšie. Uriga bol zadržaný po prestrelke v Piešťanoch už o druhej v noci a Botoša vystopovali o siedmej ráno. Vyšli s rukami nad hlavou „Na takú službu sa nedá zabudnúť,“ spomína po 15 rokoch na tú noc jeden z bývalých ošetrovateľov trnavskej nemocnice, kam sanitky postupne privážali ľudí, ktorých väzni na úteku prepadávali. „Pamätám si na jedného dozorcu, ktorý bol dobodaný a lekári ho na operačnej sále zachraňovali takmer dvanásť hodín. Vodič, ktorému ukradli auto, bol celý dobitý, väzenského vychovávateľa zmlátili tak, že mal dolámané čeľuste a jeden väzeň, ktorý im vraj chcel brániť v úteku, bol, myslím, postrelený do brucha a tiež ho dlho operovali,“ hovorí. Na druhý deň sa napokon stretol zoči-voči aj s vodcom vzbury Tiborom Polgárim. „Priviezla ho tuším štvorčlenná policajná eskorta, ktorá naňho po celý čas mierila samopalmi. Tváril sa sebavedomo, arogantne, a akoby bol hrdý na to, čo spravil. Priznám sa, vtedy ani nám nebolo všetko jedno. Sprevádzali sme ho na röntgen, lebo mal v chrbte projektil. Jedného z policajtov som sa spýtal, či nemôže znovu ujsť alebo tu niekoho napadnúť. On iba posunkom ukázal na samopal a cez zuby precedil: ‚Nech to skúsi. Urobí krok a strieľam.‘ Pri tej predstave mi v žilách stuhla krv. Neskôr mi ten policajt prezradil, že to s nimi chceli skoncovať už pri tom stohu. Väzni však z neho vyšli s rukami nad hlavou a vzdávali sa.“

List na rozlúčku Arogancia a cynizmus Tibora Polgáriho neopustili ani neskôr v súdnej sieni. Drzo tam dokonca vyhlásil, že konal v sebaobrane! „Poviem vám otvorene, ja o trest smrti nežiadam, veď keby som bol ako iní, čo zavraždia malé decko, potom neviem, ako by som sa k tomu staval,“ povedal vo svojej záverečnej reči. Po takmer mesiac trvajúcom pojednávaní vyriekol súd vo februári 1993 nad Polgárim a jeho kumpánmi ortieľ. Najnižším trestom bolo trinásť rokov väzenia, troch vzbúrencov, u ktorých konštatoval nereálnosť možnej prevýchovy, poslal za mreže na doživotie. Jeden z nich, Ondrej Harvan, napísal v máji toho istého roka pre svoju rodinu list, v ktorom všetko ľutoval. Potom sa vo svojej cele obesil. Ako dopadli vrahovia Dvaja aktéri masakry TIBOR POLGÁRI (1961) a MILOŠ URIGA (1969) už z väzenia nikdy nevyjdú, boli odsúdení na doživotie. Obaja si v čase úteku odpykávali trest za lúpež. Polgárimu mal vypršať v roku 1993, Urigovi o štyri roky neskôr. Doživotie vymeral súd aj ONDREJOVI HARVANOVI (1961), pôvodne v roku 1982 odsúdenému za vraždu a lúpež na 23 rokov (teda do roku 2005), ten sa však v roku 1993 v cele obesil. Osemnásťročný trest si k pôvodným desiatim rokom za lúpež a pokus o znásilnenie musel prirátať BARTOLOMEJ BOTOŠ (1965), ktorý by tak mal brány väzenia opustiť v roku 2016. DALIBOR BAJGER (1971), v auguste 1989 odsúdený za lúpež a vraždu na jedenásťročný pobyt za mrežami, dostal ďalších 15 rokov, takže na slobodu by mal vyjsť v roku 2015. Obzvlášť nebezpečný recidivista VLADIMÍR DUDA (1966), ktorého poslal súd vo februári 1991 do väzenia na 8 rokov za krádež, bol za leopoldovský útek „odmenený“ ďalšími 13 rokmi, takže voľný bude v roku 2012. Ako prvý by sa mal spoza mreží dostať VÁCLAV FEDÁK (1970), ktorému k štyrom rokom za krádež pridal súd ešte 15, čo znamená, že na slobode sa ocitne v roku 2009.

Odpustiť sa nedá

Výber pre vás