Od detstva som mala rada búrky. Malé deti zvyčajne plačú, keď hrmí a blýska sa, ja nie. Rada som sa pozerala cez okno na ulicu, kde si blesky vyberali svoje ciele. Raz udrelo aj do košatého orecha neďaleko nášho domu a to bol zážitok! Videla som, ako sa začalo zo stromu dymiť, kus odpadol, koruna sa zmenila, ale strom ešte zostal žiť. Búrky som milovala aj v dospelosti. Môj prvý frajer mi povedal, že som šibnutá. Chcela som totiž, aby sme stáli na ulici pod dáždnikom, keď sa začala búrka. Chcela som si to užiť, no on povedal, že ešte nechce zomrieť, lebo blesky udierajú aj do dáždnikov. Povedala som mu, že je zbabelec a on mne, že som šibnutá. Rozišli sme sa. Ale nielen pre tú búrku. Raz som sa vybrala so susedou Hanou na našu vidiecku chalupu. Je architektka a rada reštauruje staré objekty.

Hovorila som jej o našej starej rumpálovej studni na dvore. Pôvodnú striešku nad ňou zdobila pekná vyrezávaná veža. Navrhol ju jeden rezbár a tvrdil, že studňa si to zaslúži, že je z nej rarita. Suseda sa potešila. Vopred sme si naplánovali túry a tešili sa na zážitky. Meteorológovia sľubovali pekné počasie prerušované občas búrkami. Hneď prvý deň nám vyšiel. Vyštartovali sme skoro ráno lebo poobede už mali byť búrky. Vrátili sme sa na chalupu, keď sa tmavé mraky na oblohe začali zhlukovať. V diaľke sa ozývalo hrmenie, blížila sa búrka. Nestihla som dopiť kávu a už dážď bičoval okná. Bola to celkom slušná bubnovačka s pozadím ohňostroja bleskov. Fascinovalo ma to. Chcela som si búrku užiť naživo a poprosila som Hanu, aby ma z okna odfotila v tom daždi pri studni. Vybehla som von a chvíľu som pri nej pózovala. Len čo som odbehla pod strechu, rana ako z dela. Obzrela som sa. Blesk si vežičku vybral ako terč. Ako dobre, že som bola rýchlejšia...