Bol vianočný čas. V meste nám už veľa snehu nezvykne nenapadať, po vianočných sviatkoch sme teda vycestovali na chalupu do Nízkych Tatier, a tam sa nám veru biele vločky ukázali. Urobili nám n­esmiernu radosť. Vidieť kopce v bielom rúchu, guľovať sa, sánkovať, lyžovať. Deti boli v raji. Manžel musel jeden deň pracovať. Vzal si počítač ku kozubu a uvelebil sa vedľa teplého ohňa. Ja som zobrala deti na peknú prechádzku. Na vrch kopca, asi hodinu pešo, kde je milé pohostinstvo v drevenej chalúpke. Celý deň snežilo, brodili sme sa snehovými závejmi, deti sa smiali a tešili a prechádzku sme si nesmierne užívali. No v jednom momente sa synovi podvrtla noha, spadol a začal bolestne plakať. Noha začala modrieť a mne bolo jasné, že má prinajmenšom podvrtnutý členok.

Chcela som zavolať manželovi, no keď som sa pozrela na mobil, zistila som, že sa v tej ukrutnej zime hneď vybil. Prepadla ma panika. Ako odnesiem trojročnú dcérku a desaťročného syna domov? Z vrchu kopca? V snehových závejoch? Vtom som zbadala v diaľke kráčajúcu postavu. Čím bola bližšie, tým zreteľnejšie som videla, že je to manžel. Panebože, moja radosť nepoznala konca. Ako je možné, že prišiel? Neskôr mi prezradil, že vedľa neho z ničoho nič začala hrať detská hračka. Nikto sa jej nedotkol, no ona blikala a hrala. Začal mať nepríjemné tušenie. Niečo sa mu nezdalo. Rozhodol sa, že mi zavolá, no bola som nedostupná. Neváhal, okamžite sa vybral na cestu. Ešteže presne vedel, kam mierime, a my sme nezišli z cestičky!