Tea Harbínyiová 

Bol vianočný čas. V&nbsp;meste nám už veľa snehu nezvykne nenapadať, po vianočných sviatkoch sme teda vycestovali na chalupu do Nízkych Tatier, a&nbsp;tam sa nám veru biele vločky ukázali. Urobili nám n­esmiernu radosť. Vidieť kopce v&nbsp;bielom rúchu, guľovať sa, sánkovať, lyžovať. Deti boli v&nbsp;raji. Manžel musel jeden deň pracovať. Vzal si počítač ku kozubu a&nbsp;uvelebil sa vedľa teplého ohňa. Ja som zobrala deti na peknú prechádzku. Na vrch kopca, asi hodinu pešo, kde je milé pohostinstvo v&nbsp;drevenej chalúpke. Celý deň snežilo, brodili sme sa snehovými závejmi, deti sa smiali a&nbsp;tešili a&nbsp;prechádzku sme si nesmierne užívali. No v&nbsp;jednom momente sa synovi podvrtla noha, spadol a&nbsp;začal bolestne plakať. Noha začala modrieť a&nbsp;mne bolo jasné, že má prinajmenšom podvrtnutý členok.

Chcela som zavolať manželovi, no keď som sa pozrela na mobil, zistila som, že sa v&nbsp;tej ukrutnej zime hneď vybil. Prepadla ma panika. Ako odnesiem trojročnú dcérku a&nbsp;desaťročného syna domov? Z&nbsp;vrchu kopca? V&nbsp;snehových závejoch? Vtom som zbadala v&nbsp;diaľke kráčajúcu postavu. Čím bola bližšie, tým zreteľnejšie som videla, že je to manžel. Panebože, moja radosť nepoznala konca. Ako je možné, že prišiel? Neskôr mi prezradil, že vedľa neho z&nbsp;ničoho nič začala hrať detská hračka. Nikto sa jej nedotkol, no ona blikala a&nbsp;hrala. Začal mať nepríjemné tušenie. Niečo sa mu nezdalo. Rozhodol sa, že mi zavolá, no bola som nedostupná. Neváhal, okamžite sa vybral na cestu. Ešteže presne vedel, kam mierime, a&nbsp;my sme nezišli z&nbsp;cestičky!