Zomrela po ťažkom boji s novým vírusom. EVA ŠUCHTEROVÁ z Galanty je prvá učiteľka na Slovensku, ktorá prehrala boj s kovidom. Mala iba 46 rokov.

Viac ako dvadsať rokov vyučovala matematiku, fyziku a informatiku na Gymnáziu Janka Matúšku v Galante. Od roku 2019 pôsobila aj ako zástupkyňa riaditeľa školy. Bola zanietená pedagogička, svoje pracovné povinnosti nikdy nezanedbávala. Ak odíde takýto človek, pre našu spoločnosť je to v súvislosti so vzdelávaním mládeže veľká strata. Evu Šuchterovú jej životný partner v septembri minulého roka požiadal o ruku.

Miloš Blažek dnes pomedzi slzy spomína, ako si vybrala skromný snubný prsteň približne za 50 eur. „Nepotrpela si na veľké dary, bola šťastná za toto gesto, veľmi túžila nosiť moje meno,“ hovorí pán Miloš. Keď náhodou videli spolu doma v televízii filmové scény, v ktorých vystupovali manželia v seniorskom veku v láskyplnej symbióze, nádejali sa, že jeseň ich života bude navlas rovnaká. Kovid bol však silnejší než všetky optimistické vízie do budúcnosti.

FOTOGRAFIE K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Slávnostné šaty

S galantskou stredoškolskou učiteľkou sa jej blízki navždy rozlúčili 16. februára. Pri rakve mohli byť maximálne šiesti ľudia z rodiny. Študenti a jej kolegovia stáli rozptýlení obďaleč po cintoríne. V ten deň snežilo a mesto svietilo krásnou bielobou. Navlas rovnaké počasie vládlo na juhozápade Slovenska v deň jej smrti. „Takéto počasie som vnímal ako znamenie z nebies aj preto, že Evička zomrela desiateho februára o desiatej hodine a desiatej minúte,“ hovorí jej partner. Pani Eva odišla z tohto sveta v čiernom patologickom vaku, pre nebezpečnú infekčnú chorobu ju nemohli ani obliecť do dôstojných šiat.

Na poslednú cestu jej blízki pripravili oblečenie, ktoré často a rada nosila, boli tam aj slávnostné šaty z poslednej stužkovej. Naposledy vtedy odprevádzala študentov, ktorým bola triedna profesorka. Šaty spolu s fotografiami jej detí uložili k nej do rakvy. „Evička sa vždy bála tmy a samoty, nechcela byť pochovaná do zeme. Okrem toho som si povedal, že nemôže byť uložená bez šiat do zamrznutej zeme. Preto sme sa vedno s deťmi rozhodli pre kremáciu, tak ako si želala. Na kovid dnes zomiera veľa ľudí, pohreb s pochovaním do zeme by nám v tom čase umožnili aj tak až o dva-tri týždne. Nevedel som si predstaviť, že by moja Evička niekde nedôstojne ležala s ostatnými telami tak dlho,“ opisuje pán Miloš realitu týchto dní.

Článok pokračuje na následujúcej strane

Diskusia