V činžiaku, kde som vyrastal, sme mali suseda, námorníka. Už ako dieťa som ho obdivoval. Mal doma zbierku námorných čapíc a rozprával úžasné príbehy o moriach. S otvorenými ústami som počúval o veľkých vlnách, veľrybách či žralokoch. Neskôr, keď som bol pubertiak, sa môj obdiv presmeroval inam. Rozprával mi o svojich láskach. Mal som dojem, že v každom prístave ho čakala iná žena. No aj tak sa vo svojich príbehoch vždy vracal k jednej. Pochopil som, že tá je pre neho výnimočná. No je to láska nešťastná. Vydala sa za iného a nechcela sa s ním už viac kontaktovať. Čas plynul, so susedom som sa stretával aj naďalej. Už som mal vlastnú rodinu a deti, no keď sme šli navštíviť mojich rodičov, nenechali sme si ujsť príležitosť stretnúť sa aj s naším námorníkom.

Ten opäť rozprával príbehy, tentoraz mojim deťom, ktoré ho bez dychu počúvali. Na moje prekvapenie som raz u neho zahliadol milú paniu. Bolo to prvýkrát, čo som po jeho boku uvidel ženu. Vždy o nich len rozprával, no žil sám. Zistil som, že je to jeho životná láska, ktorú štyridsať rokov nevidel. Ovdovela. Stretli sa a rozhodli, že to spolu na „staré kolená“ skúsia. Prekypovali šťastím a láskou. Bol to nádherný pohľad. Nevzdali to. Celý život sa milovali a až v starobe sa im konečne podarilo naplniť vzájomnú lásku a žiť spolu. Netrvalo to však dlho. Jeho milovaná žena ochorela a zomrela. O týždeň neskôr aj náš námorník.