Tea Harbínyiová 

V&nbsp;činžiaku, kde som vyrastal, sme mali suseda, námorníka. Už ako dieťa som ho obdivoval. Mal doma zbierku námorných čapíc a&nbsp;rozprával úžasné príbehy o&nbsp;moriach. S&nbsp;otvorenými ústami som počúval o&nbsp;veľkých vlnách, veľrybách či žralokoch. Neskôr, keď som bol pubertiak, sa môj obdiv presmeroval inam. Rozprával mi o&nbsp;svojich láskach. Mal som dojem, že v&nbsp;každom prístave ho čakala iná žena. No aj tak sa vo svojich príbehoch vždy vracal k&nbsp;jednej. Pochopil som, že tá je pre neho výnimočná. No je to láska nešťastná. Vydala sa za iného a&nbsp;nechcela sa s&nbsp;ním už viac kontaktovať. Čas plynul, so susedom som sa stretával aj naďalej. Už som mal vlastnú rodinu a&nbsp;deti, no keď sme šli navštíviť mojich rodičov, nenechali sme si ujsť príležitosť stretnúť sa aj s&nbsp;naším námorníkom.

Ten opäť rozprával príbehy, tentoraz mojim deťom, ktoré ho bez dychu počúvali. Na moje prekvapenie som raz u&nbsp;neho zahliadol milú paniu. Bolo to prvýkrát, čo som po jeho boku uvidel ženu. Vždy o&nbsp;nich len rozprával, no žil sám. Zistil som, že je to jeho životná láska, ktorú štyridsať rokov nevidel. Ovdovela. Stretli sa a&nbsp;rozhodli, že to spolu na „staré kolená“ skúsia. Prekypovali šťastím a&nbsp;láskou. Bol to nádherný pohľad. Nevzdali to. Celý život sa milovali a&nbsp;až v&nbsp;starobe sa im konečne podarilo naplniť vzájomnú lásku a&nbsp;žiť spolu. Netrvalo to však dlho. Jeho milovaná žena ochorela a&nbsp;zomrela. O&nbsp;týždeň neskôr aj náš námorník.