Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Nápad nosil v&nbsp;hlave desať rokov. Pred dvoma rokmi sám sebe rozkázal, že sa musí rozhýbať, pretože roky ubiehajú a&nbsp;ženy verné iba sukniam pomaly, ale isto odchádzajú navždy z&nbsp;tohto sveta.

„Sú to všetky ženy nad 80&nbsp;rokov, mladšie som nenašiel. Nemal som v&nbsp;pláne lámať rekord, čo sa týka počtu žien, či hrať sa na detektíva. Išlo mi o&nbsp;to, aby som mal v&nbsp;sérii fotografií zastúpený, ak sa dá, každý región. Hľadal som okrem toho osobnosti so zaujímavým životným príbehom. Každá z&nbsp;nich má iný, vskutku zaujímavý život. Môj projekt ma tak motivoval vycestovať na Myjavu, Záhorie, k&nbsp;Leviciam. Najviac žien v&nbsp;sukniach som však našiel na Spiši, ide napríklad o&nbsp;dediny v&nbsp;Levočských vrchoch. V&nbsp;dedine Torysky som našiel tri takéto ženy. Prekvapilo ma však, že od Prešova smerom na východ som takéto ženy takmer nenašiel. Úspech som mal až pri Vranove nad Topľou. Kým iné ženy nosili upravený kroj, táto pani nosila klasickú sukňu, aké nosia aj súčasníčky. Celkovo, keď to vyhodnotím, ženy, ktoré nenosia nohavice, žijú hlavne v&nbsp;takzvaných koncových dedinách či obciach vzdialených od miest,“ opisuje Oliver Ondráš. V&nbsp;týchto dňoch má v&nbsp;pláne odfotiť poslednú ženu do svojej zbierky, je to obyvateľka goralskej dediny Lendak. Fotografovi z&nbsp;Popradu išlo aj o&nbsp;atmosféru, preto trpezlivo vyčkával na tohtoročnú snehovú nádielku. „Poprosil som ju, aby si obliekla typický lendacký kožúšok, a&nbsp;v&nbsp;pozadí by boli zasnežené Tatry.“

Najstaršia pani zvečnená na Oliverovej fotografii má 93&nbsp;rokov. Ako hovorí Oliver, precestoval krížom-krážom celé Slovensko. Jeho projekt ho tak priviedol celkovo do pätnástich slovenských domácností a&nbsp;pred fotoaparátom mu teda pózovalo pätnásť žien. „Striktnou podmienkou bolo celoživotné nosenie sukní. Povolené boli iba tepláky. Toleroval som aj to, že v&nbsp;detstve ich niekto na chvíľu navliekol do nohavíc. Niektoré z&nbsp;nich sa mi priznali, že nohavice si aj na skúšku obliekli doma, pozvŕtali sa v&nbsp;nich pred zrkadlom, ale nebolo to nič pre ne, tak sa ich dobrovoľne vzdali. V&nbsp;sukniach vykonávali aj svoje povolanie, ktoré bolo fyzický náročné. Navždy si zapamätám pohľad na ich upracované ruky. Pracovali na stavbách, hoci sú to útle, štíhle ženy, alebo vo fabrikách či v&nbsp;poľnohospodárskych družstvách. Sukne nosili aj v&nbsp;zime napriek chladu a&nbsp;mrazu.

Zapôsobili na mňa aj preto, že sú šikovné, sukne si celý život šijú samy. A&nbsp;hoci mali odlišné životné príbehy, jedno mali spoločné. Išlo o&nbsp;panie, ktoré boli v&nbsp;rodine z&nbsp;detí najstaršie, automaticky museli pomáhať v&nbsp;domácnosti, starali sa o&nbsp;statok, pomáhali s&nbsp;výchovou a&nbsp;opaterou mladších súrodencov. Neskôr sa zase starali o&nbsp;svojich rodičov. Z&nbsp;tohto dôvodu im nebolo umožnené, kým boli mladé, študovať. Na porovnanie, ich mladší súrodenci boli aj vysokoškolsky vzdelaní. Z&nbsp;rozhovorov s&nbsp;nimi som však zistil, že sú to napriek tomu inteligentné ženy. Verím tomu, že nejedna by mohla byť učiteľka, lekárka či inžinierka. A&nbsp;čo je hlavné, boli veľmi milé, cítil som z&nbsp;nich takú tú prirodzenú človečinu.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Väčšina zvečnených žien žije vo svojej rodnej dedine. Oliver však s&nbsp;úsmevom spomína na paniu, ktorá precestovala v&nbsp;tak­zvanom polokroji Slovensko, podnikla výlet aj do Prahy. Potom to boli ženy, ktoré cestovali hlavne na sväté púte či už po Slovensku, alebo v zahraničí. „Natrafil som však aj na paniu, ktorej manžel sa hanbil za to, ako sa oblieka. Preto kategoricky odmietal cestovať s&nbsp;ňou ďalej ako do okolia dediny, kde bývali.“ Na otázku, ktorá zo slovenských žien v&nbsp;sukni na neho najviac zapôsobila, fotograf z&nbsp;Popradu hovorí: „Bola to pani z&nbsp;Kysúc. Pracovala ako ‚antlagerka‘ na stavbe a&nbsp;potom ako kurička v&nbsp;miestnej materskej škole. Celé roky&nbsp;lopatou prehadzovala uhlie. Úprimne sa priznám, spočiatku som jej ani neveril, že vykonávala také povolanie. Na ostatných ženách ma fascinovalo, že dokážu od narodenia žiť na jednom mieste, v&nbsp;tom istom dome. Ja som totiž takzvaný vetroplach a&nbsp;veľmi rád cestujem. A&nbsp;takisto že sú verné jednému štýlu obliekania napriek tomu, že sa mení doba a&nbsp;móda. Skrátka že sú verné svojmu prostrediu.“

Oliverovu favoritku Františku Ganderákovú z&nbsp;obce Čierne na Kysuciach sme navštívili v&nbsp;minulosti aj osobne. Z&nbsp;jej rozprávania vyplýva, že keď bola mladá, z&nbsp;Kysúc, ktoré hraničia s&nbsp;Českom, ako mladé dievča každý deň cestovala do českého Třinca za prácou. Vlak odchádzal z&nbsp;dediny o&nbsp;tretej hodine ráno, domov sa vracala popoludní o&nbsp;sedemnástej hodine. „Vo vlaku nás bolo plno mladých ľudí, u&nbsp;nás nebolo žiadnej práce.“ Pani Františka tak ako ostatné mladé ženy cestovala do práce v&nbsp;kroji. V&nbsp;Třinci pracovala hlavne na stavbách, išlo o&nbsp;pomocné, ale fyzicky náročné práce.

Keď sa vydala, Františka Ganderáková bola niekoľko rokov ženou v&nbsp;domácnosti, starala sa o&nbsp;synov a&nbsp;menšie hospodárstvo. „Tri kravy, dve jalovice, kôň,“ vyratúva. Keď deti odrástli, zamestnala sa. Až do dôchodku pracovala ako kurička v&nbsp;miestnej materskej škole. „Aj ďalšia miestna žena pracovala ako kurička, ale v&nbsp;základnej škole. Už je nebohá. Najprv sme však obidve museli zložiť štátne skúšky,“ spomína. Pani Františka sa ujala typickej mužskej práce, pretože muži z&nbsp;Kysúc vtedy cestovali za lepším zárobkom do Česka. Františka Ganderáková nám okrem iného porozprávala, ako lopatou prehadzovala celé tony uhlia. Počas tuhých kysuckých zím sa kúrilo aj cez víkendy. V&nbsp;práci začínala o&nbsp;piatej hodine ráno. Neraz odbehla do škôlky k&nbsp;peci od nedeľného obeda. Sama vymetala komíny. So smiechom hovorí, že na strechu vyšla po rebríku bez problémov, horšie to už bolo so zostupovaním.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Ženské nohavice sa spájajú s&nbsp;menom Amelia Jenks Bloomer. Táto Američanka ako prvá v&nbsp;súvislosti s&nbsp;nohavicami upútala pozornosť širokej verejnosti. V&nbsp;roku 1851 predstavila odev pre ženy s&nbsp;nohavicami v&nbsp;Spojených štátoch, ušlo sa jej však veľkého výsmechu. S&nbsp;kurátorkou zbierky historických textílií a&nbsp;odevov Slovenského národného múzea – Historického múzea so sídlom na Bratislavskom hrade Evou Hasalovou sa rozprávame o&nbsp;tom, ako si nohavice razili cestu na Slovensko. „Modernizácia a&nbsp;nové trendy k&nbsp;nám vtedy prichádzali z&nbsp;veľkých miest v&nbsp;monarchii, a&nbsp;to z&nbsp;Viedne a&nbsp;Budapešti. Dnešná Bratislava nemala vtedy charakter veľkomesta. V&nbsp;malých mestách na dnešnom území Slovenska bolo preto ešte koncom 19.&nbsp;storočia nosenie nohavíc nemožné. Do malomestského slovenského prostredia sa nohavice dostali sprvu ako pracovný odev hlavne v&nbsp;čase prvej svetovej vojny. Nosili ich poštárky a&nbsp;iné ženy, ktoré fyzicky pracovali či zastupovali mužov v&nbsp;ich profesiách. Stále však neboli včlenené do všeobecného odevného dámskeho kánonu. Vývoj nohavíc sa ešte len začínal.“

Druhá oblasť, kde si nohavice vydobyli svoje miesto, bol šport. Tento odevný kúsok si obliekali hlavne lyžiarky. „Všeobecnejšie sa u&nbsp;nás začali nosiť nohavice, najprv krátkeho strihu v&nbsp;20.&nbsp;a&nbsp;30.&nbsp;rokoch minulého storočia. Nosili ich mladé dievčatá, ktoré študovali v&nbsp;mestách, na turistiku alebo ako športový voľnočasový odev. Neobliekali si ich do školy, do kostola či k&nbsp;nedeľnému obedu. Koncom 40.&nbsp;rokov nosili u&nbsp;nás nohavice –&nbsp;širší strih podľa vzoru hollywoodskych hviezd&nbsp;– dievčatá, ktoré boli vzdelané. Progresívne v&nbsp;tomto smere boli napríklad učiteľky telocviku. V&nbsp;50.&nbsp;rokoch bola éra ‚kominárok‘. Išlo o&nbsp;čierne nohavice úzkeho strihu. S&nbsp;obľubou ich nosili dievčatá, ktoré vzdelaním získavali vyšší spoločenský status a&nbsp;chceli byť módne. Stále ich však nenosili do školy, skôr poobede do kina či na prechádzku.“

Mladé dievčatá v&nbsp;60.&nbsp;rokoch chceli nosiť všetko, čo sa podobalo na rifľovinu. „V&nbsp;móde boli krátke nohavice už ako bežný odev. U&nbsp;nás aj na Západe sa vtedy nohavice dostávali do šatníka v&nbsp;niektorých profesiách opatrne. Úradníčky, štátne zamestnankyne stále nenosili nohavice do práce.“ Nohavice si našli miesto postupne aj na slovenskom vidieku. „Dievčatá, ktoré z&nbsp;dedín prišli študovať do mesta, doniesli domov trend nohavíc. Máme z&nbsp;výskumných správ informácie, že napríklad v&nbsp;Topoľčiankach sa ešte v&nbsp;60.&nbsp;rokoch nosili kroje. Ale dievčatá, ktoré sa učili v&nbsp;Calexe v&nbsp;Zlatých Moravciach, nosili nohavice. Doma na tanečnú zábavu sa však nemohli obliecť moderne, miestni chlapci by ich nepozvali do tanca. Na vidieku vládla zásada typu –&nbsp;čo sa tie dievčatá majú čo popanšťovať?“ Ženy, ktoré ostali verné sukniam, majú význam ako udržiavateľky archaickej odevnej tradície. „Nosia už nie kroje, ale polokroje. Sú to naberané sukne so zásterou, blúzka alebo košieľka, kabátik alebo štrikovaný sveter a&nbsp;šatka na hlave. Je to tradičná odevná skladba. Ide o&nbsp;ženy, ktoré pochádzajú z&nbsp;pro­stredia, kde odevnou normou bol kroj a&nbsp;nie móda,“ vysvetľuje Eva Hasalová.

Oliver Ondráš pri príležitosti svojich 50.&nbsp;narodenín vystavoval 50&nbsp;fotografií zo svojho rodného mesta v&nbsp;Artklube Tatranskej galérie v&nbsp;Poprade. Výstava má názov Rok v&nbsp;meste.

Nikdy nemali nohavice: Fotograf z Popradu hľadal ženy, ktoré si celý život obliekali sukne

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Victoria Beckham zverejnila video z osláv príchodu nového roka: Takto sa odviazali s Davidom!

Výber pre vás

Nikdy nemali nohavice: Fotograf z Popradu hľadal ženy, ktoré si celý život obliekali sukne

Erika Szalayová

Súvisiace články

Behala aj v šľapkách: Daniela je talentovaná bežkyňa, v jednoizbovom dome žijú dvadsiati

Na transportér si nesadnem: Novinárka S. HARKOTOVÁ býva v krajine, ktorá sa zmieta vo vojne

Dar pre svokru: Luxusné prezidentské lietadlo prepravujú z Bratislavy na Liptov

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Victoria Beckham zverejnila video z osláv príchodu nového roka: Takto sa odviazali s Davidom!

Výber pre vás