V byte, kde bývam, som najskôr žila s rodičmi a bratom. Rodičia sa neskôr rozhodli postaviť si dom, bratovi sa darilo s podnikaním a kúpil si vlastný apartmán. No a ja? Ostala som v našom byte a prerobila som ho podľa svojich predstáv. Neskôr som sa vydala a manžel sa ku mne prisťahoval, potom sme mali deti. A tak som svoje hniezdo vlastne nikdy neopustila. Som s našou bytovkou spätá. Od detstva pozorujem osudy susedov, videla som, ako sa mnohí odsťahovali, sledujem, ako mnohí noví prišli…

V byte vedľa  nášho bývala veľmi milá manželská dvojica. Boli to výborní kamaráti mojich rodičov a ja s bratom sme ich vnímali ako druhých rodičov. Často sme cez stenu počúvali ich obľúbeného Bacha, keď si púšťali jeho platne. Vždy o siedmej večer sme počuli, ako si zapli televízne správy. Každú nedeľu bola u nich veľká vrava a celá rodina na obede. Po večeroch sme často vnímali, ako sa rozprávajú, no nerozumeli sme o čom. Na balkóne si susedka často spievala, keď polievala kvietky. Jedného dňa sa odsťahovali. Sused dostal lukratívnu ponuku v zahraničí. Nech boli naše vzťahy akokoľvek späté, postupne sa náš kontakt vytrácal. No my sme s bratom aj tak ich hlasy cez stenu počuli. Aj televízne správy či spev na balkóne. A je to tak dodnes. Neviem si vysvetliť, ako je to možné. No cítim, že v tom byte žijú aj dnes. Aj keď viem, že tam býva jedna staručká pani, počujem rozhovory dvoch ľudí. Vnímam rituály, ktoré patrili im. A stále tam vyhráva Bach.