Príbehy

Nevideli sme sa desiatky rokov. Keď sme sa stretli, zmohol sa len na jediné slovo...

6.2. 2022 0:00
Diskusia ()
Ilustračná snímka
Ilustračná snímka
Zdroj: Shutterstock
Príbehy

Nevideli sme sa desiatky rokov. Keď sme sa stretli, zmohol sa len na jediné slovo...

6.2. 2022 0:00
Diskusia ()
Ilustračná snímka
Ilustračná snímka
Zdroj: Shutterstock

Podal mi socialistických päťdesiat korún, ktoré už majú numizmatickú hodnotu, a povedal: Prepáč, nezabudol som.

Neúnavná Valika. Po každej stretávke sa dušuje, že to bolo naposledy. Ale po čase povie, že jej nedá ešte raz nevidieť gymnazistov, s ktorými žila v školských laviciach. Najmä vďaka nej sa zase po štyroch rokoch od stretávky objímame a spomíname. Zaujímavé je, že z tých, ktorí sme niekedy hrávali basketbal, ešte všetky žijeme. Aj keď krívame, kĺby predsa dostali zabrať a niektoré bývalé hráčky ich už majú vymenené. Ale jednohlasne konštatujeme, že to stálo za to. Tie hodiny v telocvični, zápasy, pri ktorých išlo o každý bod a prestíž nášho gymnázia, boli úžasné. Stretávky majú už zaužívaný program. Dnešný mal okoreniť niekto, na koho sme už možno zabudli. Valika ho avizovala ako zlatý klinec stretnutia. K mikrofónu sa postavil starší pán a prihovoril sa zlou slovenčinou. Mali sme hádať, kto to je. Pomôcka: v zahraničí žije takmer päťdesiat rokov a slovenčinu takmer nepoužíva. Pozerala som sa naňho a mala som pocit, že je to Miro. Náš bývalý telocvikár aj tréner, ktorému sme mohli na tréningoch tykať. Dovolil nám to po tom, čo sme vyhrali krajské stredoškolské kolo v basketbale.

Nemýlila som sa, bol to on. Desiatky rokov sme sa nevideli. Naposledy v roku 1968 na Malinom Brde pri Ružomberku. Vybavil nám pobyt na chate, lebo kondičný tréning vo vyšších nadmorských výškach bol vtedy „in“. Makali sme dvojfázovo. A práve v deň, keď sme mali tréning len poobede, sme doobeda išli do mesta. A tam tanky. Áno, bol to ten povestný august 1968. Miro ma vtedy poprosil o 50 korún a vraj hneď po návrate domov mi ich vráti. Mala som. Chodila som totiž tete pomáhať predávať zeleninu a kvety na trhovisko. Vždy mi dala nejaké peniaze. Päťdesiatka bola vtedy veľký peniaz, pre niekoho vo fabrike aj celodenný zárobok. Peniaze mi nestihol vrátiť, medzi prvými emigroval. Po prejave sme sa stretli. Dal mi bonboniéru a obálku. Bola v nej päťdesiatkorunáčka. Povedal len: Prepáč.

Diskusia