Jana Homolová

Narodila sa 28. mája 1942 v&nbsp;bulharskej Sofii. Po trinástich mesiacoch v&nbsp;roku 1943 sa však jej rodina presťahovala na Slovensko. „Bolo to v&nbsp;období vojny. Išlo v&nbsp;podstate o&nbsp;otcovu tretiu emigráciu,“ zaspomínala si viackrát budúca umelkyňa. Rod jej otca pochádzal z&nbsp;Macedónie. Konkrétne on sám sa narodil blízko Solúna, rovnako ako Cyril a&nbsp;Metod. Bol veľký germanofil, študoval v&nbsp;Berlíne. Ako inžinier architekt vyvinul prefabrikáty, ktoré sa neskôr stali súčasťou socialistickej panelovej výstavby. Herečkina mama, medička, bola zasa Srbka.

„V&nbsp;detstve na mňa doma hovorili tromi jazykmi, ale ja som odpovedala po slovensky. Dovolím si tvrdiť, že som silno integrovaná Slovenka.“ Svoj herecký talent začala kozmopolitná Božidara kresať už od útleho detstva. Vyrastala vo vzdelanej rodine, kde boli vedomosti a&nbsp;dobré spôsoby samozrejmosťou. Škola ju však veľmi nezaujímala. Po príchode domov hodila tašku do kúta a&nbsp;utekala tam, kde ju to najviac bavilo. Ku klavíru, do detskej rozhlasovej družiny alebo do dramatického krúžku do Domu pionierov a&nbsp;mládeže (dnes Prezidentský palác, pozn. red.), kde boli už vtedy jej hereckými partnermi Peter Mikulík, Pavol Mikulík, Stano Dančiak či Július Satinský.

V&nbsp;mladom veku však nad kariérou herečky vôbec neuvažovala. „Brala som to ako zábavu, záujmový krúžok a&nbsp;vôbec som nepremýšľala nad tým, že by to malo byť aj mojím serióznym štúdiom. Vo vyššom veku som chcela študovať na Palackého univerzite dejiny umenia.“ K&nbsp;tejto prihláške sa tiež pridružila druhá na VŠMU. Herectvu dala napokon prednosť. Jej pedagógmi boli Janko Borodáč, Janko Blaho či Hana Meličková.

„Mali sme pred nimi veľký rešpekt, lebo oni sa nám potvrdzovali na javisku. Ich výkony sme chodili do hľadiska študovať. Môj kamarát dramaturg videl jedno predstavenie aj deväťkrát. Dnes mladým ľuďom, čo je len môj súkromný názor, chýba to, čomu sa hovorí herecký fortieľ. Mám pocit, že hercom už môže byť hocikto...“

V roku 1979 získala titul zaslúžila umelkyňa. V roku 2008 dostala od prezidenta Ivana Gašparoviča štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2009 to zas bola Cena Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu. Stala sa prvou dekankou Fakulty dramatických umení v Banskej Bystrici, kde je aj vysokoškolskou profesorkou. V minulosti bola predsedníčkou výboru Art Filmu a je čestnou riaditeľkou medzinárodného filmového festivalu Cinematik Piešťany. 

Ocenenia

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Po škole bola okamžite prijatá do Činohry SND spolu so svojím o&nbsp;štyri roky starším manželom Jozefom Adamovičom (†74). „Boli sme najmladšími členmi, no starší kolegovia nás k&nbsp;sebe úprimne prijali. Pamätám si, ako nás Martinko Gregor či Karolko Matacha pozývali k&nbsp;sebe. Bol to ansámblový život a&nbsp;ten sa rodí na zájazdoch. Vtedy národné divadlo putovalo po Slovensku. To bol jeho hviezdny čas, keď nás pasovali za tretie najlepšie divadlo v&nbsp;Európe.“

Herečka na divadelných doskách pôsobí viac ako 50 rokov. V&nbsp;priebehu tohto času skvostne stvárňovala emancipované a&nbsp;ambiciózne mladé ženy, tragické postavy, na ktorých sa podpísali tvrdé životné podmienky, ako aj šarmantné a&nbsp;komické hrdinky. Keď sa vymenúvajú najvýznamnejšie predstavenia, nezabúda sa na muzikál Na skle maľované či inscenáciu Ženský zákon. Popri divadle sa stíhala usilovne angažovať v&nbsp;rozhlase, dabingu, vyučovať herectvo na VŠMU v&nbsp;Bratislave a&nbsp;neskôr na Akadémii umení v&nbsp;Banskej Bystrici, spoluzakladať&nbsp;filmový festival Art Film a&nbsp;nakrúcať televízne seriály a&nbsp;filmové snímky.

Prvú filmovačku absolvovala ešte ako študentka, keď si zahrala po boku svojho budúceho manžela Jozefa Adamoviča. Zaujímavé je, že film ako žáner najskôr neuznávala. „Náš profesor Borodáč nás tak vychoval. Všetko sa vždy dávalo na oltár umenia a&nbsp;divadla. Môj prvý film Most na tú stranu bol mládežníckou záležitosťou. Vtedy som si veľmi vysoko ctila divadlo a&nbsp;filmovačka mi nevoňala,“ priznala po rokoch. Keď sa stala zárobkovou činnou, mama ju nabádala, aby si začala šetriť na svoju výbavu.

„Budete sa smiať, ale z&nbsp;prvých zarobených peňazí som si kúpila posteľnú bielizeň,“ uviedla v&nbsp;relácii Portrét na TA3 s&nbsp;úsmevom. Urobila to aj napriek tomu, že po svadbe netúžila. V&nbsp;mladosti obdivovala architektov, dobre si však uvedomovala, že muž s&nbsp;pevným pracovným časom ťažko pochopí povolanie manželky, ktorá do práce odchádza večer. Osudným sa jej napokon stal herec európskeho formátu, spomínaný Adamovič. Spočiatku ho však nenávidela.

„Keď mal na sebe oblek a&nbsp;nie texasky, strašne mi pripomínal manekýna. Okrem toho mne sa vždy páčili blondiaci s&nbsp;modrými očami!“ Herec v&nbsp;minulosti priznal, že z&nbsp;jeho strany išlo o&nbsp;lásku na prvý pohľad. Ich vzťah začal naberať na obrátkach po skončení školy. S&nbsp;hercom sa brali na národnom výbore a&nbsp;o&nbsp;tri mesiace už bola umelkyňa tehotná so staršou dcérou, dnes filologičkou Andreou (56).

„Moja mama, ktorá ani nebola katolíčka, povedala, že musíme mať cirkevný sobáš. To však v&nbsp;roku 1963 nebolo možné. Jej sa to napokon podarilo zorganizovať. Brali sme sa v&nbsp;bratislavskom Modrom kostolíku tajne, pred rannou omšou. V&nbsp;kostole svietili iba sviečky, ja som už bola dva týždne pred pôrodom a&nbsp;na organe hrala a&nbsp;spievala skladbu Ave Maria maminka Andyho Krausa, môjho žiaka. Bolo to naozaj nádherné...“

<p>S manželom Jozefom Adamovičom hrala vo svojom prvom filme ešte počas vysokoškolského štúdia. Išlo o nie veľmi úspešnú snímku Most na tú stranu. Už od začiatku kariéry bola považovaná za mimoriadne nadanú divadelnú herečku, ale filmové úlohy sa jej v 60. rokoch skôr vyhýbali. Väčší priestor mala v televízii, kde sa objavovala v mnohých inscenáciách.</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>Zlom nastal v 70. rokoch vďaka spolupráci s filmovým štúdiom Barrandov. V roku 1971 si herečku všimol režisér Jiří Krejčík a ponúkol jej hlavnú ženskú rolu v komédii Hry lásky šálivé. Nasledoval milostný sci-fi príbeh Akce Bororo, kde stvárnila návštevníčku z inej planéty. Václav Vorlíček využil Božidaru Turzonovovú v komédii Bouřlivé víno. Otakar Vávra ju zas obsadil do hlavnej úlohy v historickej dráme Příběh lásky a cti. Úspešné 70. roky uzavrela životnou úlohou speváčky Emy Destinovej v kritikou aj divákmi vysoko oceňovanom filme Božská Ema.</p>
<p>&nbsp;</p>
<p>V 80. rokoch jej spolupráca s českými režisérmi pokračovala. Hrala v dvoch pokračovaniach filmu Bouřlivé víno. V televízii sa objavila v seriáli Život bez konca a tiež v komédii A čo ja, miláčik?. Začiatkom 90. rokov hrala v koprodukčnom filme Jiřího Weissa Marta a já, tiež v snímke Tajomstvo alchymistu Storitza či v Šulíkovom Orbis Pictus. Celkovo sa však počet filmových príležitostí znížil, preto sa zamerala najmä na divadelnú a pedagogickú prácu.</p>

Bohaté filmové obdobie

Desať rokov od prvého pôrodu priviedla na svet druhú dcéru Luciu (46), dnes úspešnú právničku. S&nbsp;manželom boli obaja pracovne veľmi vyťažení, práve preto mali v&nbsp;domácnosti gazdinú, ktorá im pomáhala. „Občas dokonca musela aj na rodičovské združenie,“ uviedla herečka. Jej manželstvo nebolo vždy ideálne. S&nbsp;odstupom času sa pozastavuje nad tým, ako náročné obdobia rodina zvládla a&nbsp;nerozpadla sa.

„Intímny moment obradu a&nbsp;to, čo sme si pred oltárom s&nbsp;manželom sľúbili smerom k&nbsp;Bohu, to ma držalo,“ vyznala sa prednedávnom. Okrem množstva hereckých povinností sa však musela popasovať so situáciami, keď si na jej muža trikrát siahla smrť. Koncom 60. rokov šiel počas búrky autom a&nbsp;spoza nákladného auta sa priamo na neho vyrútilo iné vozidlo. Dôsledkom čelného nárazu mu motor dolámal nohu, odvtedy ju mal kratšiu, volant mu privalil hruď a&nbsp;zrkadlo mu vletelo priamo do úst.

Spomienka na hroznú skúsenosť mu ostala aj na tvári v&nbsp;podobe jazvy. O&nbsp;15 rokov neskôr prežil nehodu s&nbsp;horiacim lietadlom a&nbsp;núdzovým pristátím. Do tretice sa do herca zahryzla rakovina, nad ktorou však zvíťazil tým, že 42 dní nič nejedol, len pil demineralizovanú vodu a&nbsp;neskôr kozie mlieko. Nanešťastie práve to neskôr položilo rodinu finančne na kolená. Päťtisíchektárová farma na Gemeri, kde choval kozy vo veľkom na mlieko, skrachovala. Napriek všetkému sa herečka na ťažké časy aj teraz pozerá s&nbsp;veľkým pochopením.

„Keď Jozef rozbiehal podnikanie, v&nbsp;roku 1989 využil situáciu a&nbsp;odcestoval do Kanady k&nbsp;svojej tete, aby sa o&nbsp;tom dozvedel viac. Okrem toho precestoval Holandsko, Nórsko, celú problematiku dva roky poctivo študoval a&nbsp;riešil ju aj s&nbsp;výskumným ústavom v&nbsp;Nitre. Výhodou bolo, že to bol Adamovič a&nbsp;všade mal dvere otvorené. Podnikanie mu išlo ako po masle. Udialo sa to, žiaľ, v&nbsp;období, keď ešte nebola rozdelená republika, nebolo DPH... Naleteli sme, že je zmena režimu i&nbsp;celej ekonomicko-spoločenskej formácie. Netušili sme, že ľudia sa nezmenili.“

Nepríjemným pozostatkom celého podnikania bola okrem obrovských dlhov aj bývalá zamestnankyňa Miroslava, ktorá hercovi údajne porodila dcéru Jozefínu. Adamovič k&nbsp;tejto téme v&nbsp;minulosti povedal: „Dal som si urobiť testy DNA a&nbsp;tie preukázali, že nie je moja.“ Aj tento fakt ustála Božidara s&nbsp;gráciou. Dokonca si zvykla na časté reči okolia. Raz povedala, že ich s&nbsp;manželom rozvádzajú každý rok a&nbsp;v&nbsp;inom meste, čo berie ako súčasť života.

Problémy manželia prekonali. Keď pár rokov pred smrťou herec pôsobil v&nbsp;Košiciach a&nbsp;Božidara v&nbsp;Bratislave, daný stav pre médiá okomentoval Jozef Adamovič nasledovne: „S&nbsp;manželkou si po toľkých rokoch absolútne dôverujeme. Vždy mi hovorila: ‚Mňa sa už nezbavíš.‘ My máme medzi sebou všetko jasné. Sme si bližší než brat a sestra. Stačí mi na ňu pomyslieť a&nbsp;už mi zvoní telefón a&nbsp;volá mi.“ Jeho smrť prišla, žiaľ, nečakane 2. augusta. Skonal v&nbsp;košickej nemocnici v&nbsp;roku 2013. Mal tam absolvovať bežnú kontrolu, no viac sa už nevrátil. Odvtedy nie je dňa, aby si herečka na svoju životnú lásku nespomenula.

„Moje manželstvo bolo 51-ročné. Obaja sme boli dramatickí umelci, a&nbsp;tak aj naše manželstvo prechádzalo skoro všetkými divadelnými žánrami. Bolo dramatické, tragikomické a&nbsp;občas aj talianske.“ Odhliadnuc od rôznych životných skúšok spolu prežili krásny život, na ktorý má umelkyňa mnoho spomienok. V&nbsp;súkromí vždy kládla na piedestál rodinu a&nbsp;tej sa popri práci naplno venuje. Do povedomia mladšej generácie divákov sa zapísala ako nezabudnuteľná Janka Nitschneiderová zo seriálu Panelák.

Radosť jej robí šesť vnúčat, ale aj stále aktívna herecká profesia. V&nbsp;aktuálnej sezóne SND má v&nbsp;repertoári 8 predstavení, nehovoriac o&nbsp;tom, že popritom ešte vyučuje. Keď sa spätne obzrie a&nbsp;premietne si svoj kariérny život, uznáva, že pre svoje povolanie sa rozhodla správne. „Žila som veľa životov, veľa situácií, veľmi ma to ľudsky obohatilo a&nbsp;som za to vďačná.“

<h3>Martin Huba (76), herec</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Ak na ženách niečo obdivujem, tak je to suverénna plachosť. Je podľa mňa pekné, ak v&nbsp;sebe žena nesie určité percentá tejto plachosti. Na druhej strane je dôležité, aby táto plachosť bola na určitom suverénnom nosiči. Dača je toho príkladom. Je razantná, pôsobí veľmi sebestačne, suverénne, ale za tým všetkým vidíte nevyhnuté percentá ženskej zraniteľnosti. Myslím si, že toto pnutie u&nbsp;Dači je pre mužov veľmi príťažlivé.</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Roman Luknár (54), herec</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Pamätám si ju zo seriálu Vivat Beňovský. Utkvela mi v&nbsp;pamäti ako pekná mladá žena. Potom som ju stretol až na vysokej škole, keď začala učiť po Paľkovi Mikulíkovi, a&nbsp;vídal som ju v&nbsp;divadle. Po 20 rokoch sme sa potom zišli v&nbsp;Paneláku. Pani Turzonovová je veľká herečka, presná, profesionálka a&nbsp;svoju prácu robí bravúrne.</p>
<h3>&nbsp;</h3>
<h3>Andy Kraus (52), herec</h3>
<p>&nbsp;</p>
<p>Bývala na Gajovej ulici, ktorá bola vtedy slepá, a&nbsp;my sme tam s&nbsp;chalanmi hrávali hokej. Keď bežal v&nbsp;televízii Vivat Beňovský, mal som asi desať rokov a&nbsp;do pani Turzonovovej som bol zamilovaný. Zakaždým, keď som ju zbadal, bol som vo vytržení. Poznala sa s&nbsp;mojou mamou a&nbsp;naše, povedzme, súkromné väzby mi trochu pomohli v&nbsp;odvahe osloviť ju do Paneláku. Inak si neviem predstaviť, že by som len tak zavolal herečke jej kvalít a&nbsp;ponúkol jej úlohu v&nbsp;dennom seriáli. Našťastie súhlasila.</p>