Tea Harbínyiová 

Pôsobili ako harmonický pár rešpektujúci potreby toho druhého. Nehádali sa, neboli na seba zlí. Ale každý žil svoj vlastný život, netrávili veľa spoločných chvíľ.

Raz bola teta sama doma, jej muž šiel na víkend na chalupu. Vybrala som sa ju navštíviť. No dvere neotvárala. Vytiahla som kľúč a zašla sa pozrieť dnu. Našla som ju v izbe. Sedela na posteli, v ruke držala škatuľku, usmievala sa. No už nedýchala… Kým som čakala na lekára a pohrebnú službu, začala som si obzerať škatuľku. Boli v nej sušené kvietky, pohľadnice, listy, dokonca aj nejaké paličky a kamienky. A jedna fotografia so sympatickým mužom. Vtom niekto zaklopal na dvere.

Myslela som si, že dorazila pohrebná služba. No vo dverách stál muž z fotografie. Plakal. Vraj cíti, že sa jej stalo niečo zlé. Pustila som ho dnu a dozvedela sa srdcervúci príbeh lásky. Nikdy im nebolo dožičené byť spolu, no nikdy nikto z nich nemiloval nikoho iného. Vždy žili jeden pre druhého, no nikdy nie ako pár. Moja teta si odkladala všetko z ich niekoľkých spoločných stretnutí. Nebolo ich veľa, no pre ňu znamenali všetko. Boli to záblesky, ktoré napĺňali jej život. Lebo mohla byť so svojou láskou. Teta zomierala so spomienkami na neho. A on hneď vycítil, že sa s ňou niečo deje.