Muž dokázal z lásky k milovanej bytosti vyhĺbiť aj studňu do hrubej skaly. Aspoň podľa najkrajšej a najstaršej slovenskej povesti. Veľká láska dvoch milujúcich sa bytostí sa odohrala v období, keď na Trenčianskom hrade žil palatín Štefan Zápoľský. Po víťaznom boji proti Turkom si domov priviezol nielen zlato, ale aj zajatcov. A ešte jednu skúsenosť: aby sa jeho hrad stal skutočne nedobytným a aby vydržal akékoľvek obliehanie nepriateľmi, potrebuje studňu. Jeho poddaní sa roky snažili získať z hradného brala vodu, ale nedarilo sa im na ňu natrafiť. Po poslednom príchode Štefana Zápoľského z bojiska si jeho manželka Hedviga Tešínska chcela spomedzi tureckých zajatkýň vybrať dievčinu, ktorá by sa stala jej dvornou dámou.

Upútala ju krásna Fatima, ubytovala ju v komnatách na hrade a tešila sa z jej spoločnosti. Lenže zakrátko si kňažná všimla, že Fatima je stále smutná a nikdy sa neusmieva. Keď sa jej spýtala, čo ju trápi, Fatima sa rozplakala a porozprávala jej o svojej nešťastnej láske. Doma sa zaľúbila do pašu Omara, on jej lásku opätoval a požiadal ju o ruku. Rodičia súhlasili a mala sa konať svadba. Lenže medzitým sa Fatima ocitla v zajatí, no dúfala, že Omar ju nájde a vyslobodí. Myslela naňho denne, milovala ho azda ešte viac než na slobode a v duši cítila, že jeho láska je rovnako silná. Onedlho zavítal na Trenčiansky hrad mladý Turek so svojou družinou a palatínovi oznámil, že chce vykúpiť tureckých zajatcov. Štefan Zápoľský nenamietal a zajatcov mu vydal.

Ale tá, pre ktorú vykonal tú dlhú cestu, medzi nimi nebola. Hradný pán si všimol, že mladý veliteľ zosmutnel, a spýtal sa ho na príčinu. „Dúfal som, že tu nájdem svoju Fatimu,“ odpovedal Turek. Pán hradu mu oznámil, že jeho cesta nebola zbytočná, snúbenica je na hrade medzi manželkinými dvornými dámami. „Aké výkupné za ňu chceš?“ spýtal sa Omar. „Chýba mi voda,“ oznámil mu pán hradu. Omar a tristo mužov jeho sprievodu sa pustili do práce, v hradnej skale začali hĺbiť studňu. Podľa legendy tam kopali tri roky, no v ťažkých podmienkach väčšina mužov z Omarovej družiny zahynula. Na štvrtý rok z nedobytnej skaly predsa len vytryskol prameň. Vtedy Omar údajne podal Štefanovi Zápoľskému pohár vzácnej tekutiny so slovami: „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie.“

Vzápätí šťastní zaľúbenci sadli na kone a ponáhľali sa z hradu. Keď prechádzali okolo šípového kríka v zákrute pod hradom, Fatime sa oň zachytil závoj. Hostinec, ktorý na tom mieste postavili asi v 16. storočí, nazvali Závoj, dnes je známy pod menom Fatima. Ako to bolo so studňou naozaj, uvádzajú historické záznamy. Kopali ju miestni ľudia a vojaci hradnej posádky. Trvalo im štyri­dsať rokov, kým sa dostali asi osemdesiat metrov pod povrch skaly. Na prameň nenarazili, ale v umelom rezervoári je dažďová voda, ktorá steká zo skaly. Dojímavý príbeh o Omarovi a Fatime je aj dnes lákadlom Trenčianskeho hradu a nejednému návštevníkovi sa nad ich nehynúcou láskou zaleskne slza v oku. Zamilovaní si zasa pri hradnej studni sľubujú večnú lásku.