Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Premáhala ju chrípka, preto vlani v&nbsp;deň, keď oslavujeme Mikuláša, ostala doma. Možno išla hľadať svoje múzy, možno ju z&nbsp;bytu „vyhnali“ anjeli strážni. Prešovská výtvarníčka sa totiž doobeda vybrala na prechádzku. K domu na Mukačevskej ulici sa vrátila vo chvíli, keď vybuchol plyn. Stojac pri horiacom dome pozerala, ako z&nbsp;jej bytu na desiatom poschodí tlaková vlna vymrštila izbové kvety, knihy... V&nbsp;byte boli aj jej dve mačky Žabka a&nbsp;Muška, jedna mala u&nbsp;nej domov iba dva týždne. Ivana Pančáková sa v&nbsp;duchu modlila, aby zomreli rýchlo a&nbsp;bezbolestne. Po roku nás jedna z&nbsp;99 Prešovčanov a&nbsp;Prešovčaniek, ktorých výbuch pripravil o&nbsp;strechu nad hlavou, privítala vo svojom novom domove.

Stojíme pred malým domom či skôr domčúrikom, už len perníky na streche a&nbsp;sme ako v&nbsp;rozprávke. Pred chalúpkou, ktorej <a href="https://www.housepro.sk/sk/nasa-ponuka/umyvanie-fasad/" target="_blank" rel="noopener">fasáda dýcha novotou</a>, si domáca pani založila na malom pozemku miniatúrnu zeleninovú záhradku. Do Prešova za Ivanou Pančákovou sme sa vybrali aj preto, aby sme sa rozprávali o&nbsp;pamätnej tabuli. V&nbsp;budúcnosti bude pripomínať Prešovčanom aj návštevníkom mesta tragédiu, pri ktorej zahynulo osem ľudí. Prešovská pedagogička, výtvarníčka a&nbsp;zároveň jedna z&nbsp;obyvateliek dnes už neexistujúceho domu vytvorila výtvarný návrh. „Pri našom činžiaku stála krásna veľká breza. Chránila nás pred severným vetrom. Boli sme s&nbsp;ňou v&nbsp;dennodennom kontakte, a&nbsp;to doslova. Mala totiž ovísajúce konáre, a&nbsp;keď som z&nbsp;parkoviska išla domov, nedalo sa nedotknúť sa ich, viseli meter a&nbsp;pol nad zemou. Tento strom bol symbolom pre nás všetkých, ktorí sme tam bývali, a&nbsp;rovnako bol obeťou tragédie. Keď som si sadla nad papier, intuitívne som kreslila práve brezu. Skicu som ukázala susedom, ohlasy boli pozitívne. Pamätná tabuľa je však tímová práca. Oslovila som výtvarníka, umeleckého kováča Juraja Novotného, ktorý dal môjmu výtvarnému návrhu hmotnú podobu, tabuľu potom odlievali v&nbsp;Kremnici.“

V&nbsp;budúcnosti by ju mali umiestniť na dome, ktorý postavia na mieste výbuchu, prípadne tam osadia kameň, na ktorý ju inštalujú. Breza nie je jediný symbol, o&nbsp;ktorom v&nbsp;čase našej návštevy umelkyňa hovorí. Keď sa na mieste výbuchu presne po roku konala pietna spomienka a&nbsp;svätenie tabule, Ivane Pančákovej skĺzol zrak na mačku, ktorá sa vynorila zo základov bývalého paneláka. Myslieť si, že ide o&nbsp;jednu z&nbsp;mačiek, ktoré s&nbsp;ňou bývali na desiatom poschodí, by bolo sci-fi. Výtvarníčka však tento zjav vnímala ako zvláštnu náhodu. „Zrejme tam táto pouličná mačka lovila myši. Pre istotu som sa však pýtala okolostojacich, či aj oni vidia to isté, čo ja,“ opisuje s&nbsp;úsmevom.

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Pamätná tabuľa s motívom brezy však nie je jediné umelecké dielo, pomocou ktorého Ivana Pančáková spomína na smutnú udalosť. U nej v ateliéri obdivujeme stvárnenie boriaceho sa domu na Mukačevskej ulici – dielo má podobu mýtického vtáka fénixa, ktorý vstáva z popola. Obraz má jasný odkaz: treba ísť ďalej. Nečudo preto, že domáca pani, u ktorej sme na návšteve, hovorí o budúcnosti s optimistickým úsmevom, hoci jej rozprávanie z času na čas pretkajú smutné, nostalgické spomienky a priznáva, že boli aj slzy.

„V kuchyni som mala notebook, v ktorom bolo množstvo mojich projektov. Nie raz som si povzdychla – keby sa aspoň hard disk našiel. Veľmi rada cestujem, doma som mala z ciest pre mňa vzácne suveníry, fotoknihy, ktoré som sama tvorila. Sú preč. Výbuch zničil aj mojich päťdesiat obrazov. Pomáham ľuďom arteterapiou, obrazy na tento účel, som našťastie nemala doma. Ale nič to, mám šikovné ruky, namaľujem nové, iné.“

Pani Ivana nemá zo svojho predošlého domova nič hmotné, tak ako nikto z&nbsp;jej susedov. Patrila však medzi tých šťastlivcov, ktorí mali pri sebe v&nbsp;čase výbuchu aspoň doklady a&nbsp;peňaženku. A&nbsp;keďže na potulky mestom sa vybrala v&nbsp;osudný deň autom, šoférovala iba v&nbsp;poltopánkach.

„Keď sme večer s&nbsp;priateľom išli kúpiť zimné topánky, až vtedy akoby nám došlo, že som o&nbsp;všetko prišla. Ľudia sa však zomkli a&nbsp;začali pomáhať. Vďaka nim som prvé noci spala v&nbsp;zariadenom jednoizbovom byte, majiteľka bola odcestovaná. Potom za mnou prišla kamarátka, ponúkla mi na bývanie na dlhší čas jednoizbový byt. Nechýbajú mi veci, ale vzťahy. Keď je už reč o&nbsp;veciach, predsa len – donedávna som nemala ani jednu snímku zo svojho života pred výbuchom. Opäť sa ukázalo, ako niektorí ľudia dokážu byť empatickí. Začínali sa mi ozývať kamarátky z&nbsp;detstva a&nbsp;podelili sa so mnou o&nbsp;svoje snímky z&nbsp;rodinných albumov, na ktorých som aj ja. Napríklad jedna z&nbsp;nich mi hovorí – pozri sa, tu nás fotil môj otec, keď sme boli ešte škôlkarky. Darujem ti túto snímku. Podobne moja sestra sa so mnou podelila o&nbsp;naše rodinné fotografie a&nbsp;do zháňania sa zapojila aj moja mama, ktorá mi na tento účel založila nádherný fotoalbum.“

Ivane Pančákovej pomohla vyrovnať sa so smutnou udalosťou, ako inak, tvorba. „Tento rok bol pre všetkých z&nbsp;nášho niekdajšieho domu náročný. Myslím si, že sa z&nbsp;tejto tragédie nikdy nespamätáme, je to naša životná skúsenosť. Tento zážitok sa dá len harmonizovať, nepotláčať ho, brať ho ako súčasť života. Paradoxne mi pomohla prvá vlna pandémie. Zavretá v&nbsp;cudzom byte, nezžitá s&nbsp;prostredím, som mohla robiť iba jediné – tvoriť a&nbsp;znova tvoriť.“ Pani Ivana dnes už býva vo svojom, vidno, že malý a&nbsp;útulný dom rekonštruovala a&nbsp;zariaďovala umelecká duša.

„Dôležité pre mňa bolo nájsť pokoj, som totiž introvertka, hoci nemám problém vystupovať pred ľuďmi. Mám rada prírodu, byliny, stromy, ale vedela som, že z&nbsp;peňazí, ktoré sme my všetci z&nbsp;domu dostali vďaka zbierke dobrých ľudí z&nbsp;celého Slovenska, si dom v&nbsp;Prešove asi nebudem môcť dovoliť.“ Pani Ivana v&nbsp;osudnom činžiaku bývala celých pätnásť rokov, iba štyri dni pred výbuchom sa však stala oficiálnou majiteľkou bytu aj s&nbsp;listom vlastníctva. Byt si nestihla dať poistiť. Pri hľadaní nového domova sa preto mohla spoľahnúť iba na finančnú pomoc od nezištných Slovákov.

„Motivoval ma bývalý spolužiak Janko z&nbsp;Michaloviec. Vysvetľoval mi, že jeho rodina prežila požiar v&nbsp;bytovom dome, nedokázali sa však vrátiť do podobného typu bývania. Radšej si zobrali úver a&nbsp;kúpili si dom. Išla som tou istou cestou. Na vidiek som sa však nemohla odsťahovať pre prácu. Začala som pátrať po vhodnom bývaní pre seba priamo v&nbsp;Prešove aj za cenu kompromisov.“ A&nbsp;veruže sú to kompromisy, aké by hocikto neurobil. Po prvé, hoci dom pôsobí doslova ľúbivo, je veľmi malý. Potom je tu kompromis v&nbsp;podobe úveru.

„Okrem toho dom bol vo veľmi zlom stave, bola nutná veľmi rozsiahla rekonštrukcia. Mám okolo seba veľa dobrých priateľov, preto som si na to trúfla. Jeden mi pomohol s&nbsp;kúrením, ďalší s&nbsp;podlahami. Práve v&nbsp;týchto dňoch, keď ste u&nbsp;mňa na návšteve, kúrim pomocou piecky. Budú mi izolovať strechu. Bol u&nbsp;mňa na obhliadke pán, ktorý to bude robiť. Keď mi povedal cenu, bola som schopná reagovať len – uf! Potom mi telefonoval, že sa s&nbsp;manželkou dohodli, ich firma mi bude účtovať iba časť tejto sumy. Zaplatím vlastne len za materiál. Aj po roku sú ľudia empatickí, nájdu sa takí, ktorí majú srdce na správnom mieste a&nbsp;povedia si – mám, podelím sa. Vlastne všetci títo ľudia, ktorí nám Prešovčanom z&nbsp;vybuchnutého domu akokoľvek pomohli, sú naši anjeli strážni. Po tragédii som veľa uvažovala, premýšľala o koncepte, čo je dom a&nbsp;čo je domov. Stoličku si kúpim novú, ale už to nie je tá, na ktorej sedel milovaný človek. Aj preto je dnes môj životný štýl plný jednoduchosti, minimalizmu. Keď som Juraja Novotného v&nbsp;nedeľu, keď sa konala pietna spomienka, pozývala k&nbsp;sebe domov na obed, uvedomila som si, že mám len dve <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.wgo.sk/polievkove-misky-a-viecka-papierove">misky na polievku</a>. Ale vynašla som sa. Keď som prežila výbuch a&nbsp;náročný rok, vyriešim aj tento problém – toto si hovorím pred každou prekážkou. Patrím totiž medzi tých, ktorí môžu poďakovať za každé budúce narodeniny.“

Zvlášť tohtoročné Vianoce priniesli Prešovčanke, ktorá v&nbsp;čase výbuchu akoby zázrakom nebola doma, výnimočného ducha. „S&nbsp;humorom hovorím, že vlani som absolvovala vianočné ‚turné‘. Na Štedrý deň som bola u&nbsp;svojej mamy, u&nbsp;priateľovej mamy i&nbsp;u&nbsp;sestry. Minulý rok som si nemohla pripraviť Vianoce podľa svojich predstáv. Bolo to pár dní po výbuchu, ešte som bývala v&nbsp;tom prvom byte nakrátko, nemala som ani materiál a&nbsp;vlastne ani chuť. V&nbsp;tomto roku som už s&nbsp;predstihom mala stromček a&nbsp;s&nbsp;radosťou som si doma varila vlastnú kapustnicu vo vlastnom hrnci.“

A&nbsp;ešte bodka na záver: pani Ivana má vo svojom novom domove opäť dve mačky. Jedna sa volá Čiarka – ako túlavé mača jej ju doniesli jej žiaci. Kocúr Karbón, čierny ako uhlie, si ju za majiteľku vybral sám.

Už neplačem, hovorí výtvarníčka z vybuchnutého činžiaku, ktorá navrhla pamätnú tabuľu

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Výber pre vás

Už neplačem, hovorí výtvarníčka z vybuchnutého činžiaku, ktorá navrhla pamätnú tabuľu

Erika Szalayová

Súvisiace články

Smrť syna neprebolí: Hviezdnu kariéru ZDENY GRUBEROVEJ ukončila tragédia

Smutná dohra prešovskej tragédie: Na prehľadávanie sutín si brúsia zuby bezdomovci

Výbuch paneláka v Prešove: Ľudia po roku hľadajú cennosti v sutinách

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Novoročný pozdrav od našej prvej miss Ivany Christovej.

Meghan, manželka princa Harryho, hlási veľkolepý návrat.

Výber pre vás