Nekončiace sa trápenie: Celé generácie rodiny sú odkázané na transplantáciu, čím trpia?

„Keby mi dorástla nová oblička, okamžite by som ju darovala mladšej dcére. Ani zlomok sekundy som neváhala, keď moju obličku potrebovala Mirka. Podobne by som sa zachovala pri mladšej dcére,“ odhodlane nám rozpráva pani Gitka pri našom stretnutí v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach. Na tamojšom gynekologicko-pôrodníckom oddelení pracuje ako staničná sestra neuveriteľných 47 rokov. Dokonca je odhodlaná starať sa o choré pacientky celé polstoročie. Drobná žena s prenikavým pohľadom modrých očí nás zasväcuje do príbehu svojej rodiny. Celé generácie bojujú s genetickým ochorením.

„Môj svokor trpel polycystickým ochorením obličiek. Zomrel, keď mal 58 rokov. V tom čase sme už s manželom boli rodičmi troch našich detí. Keď sme sa brali, nevedeli sme o tomto nešťastí v ich rodine. Aj keby som to bola vedela, nič by to nemenilo na vzťahu k môjmu manželovi. Aj tak by som si s ním založila rodinu. Manželovi začali obličky pre zdedenú chorobu zlyhávať, keď mal 55 rokov. Bol nútený podstupovať dialýzu, zaradili ho aj do zoznamu na transplantáciu. Lenže celkovo sa na ktorékoľvek orgány čaká roky. Manžel bol z roka na rok skeptickejší, keď sa blížili jeho 58. narodeniny, bol presvedčený, že sa s nami navždy rozlúči v takom istom veku ako jeho otec,“ rozpráva pani Gitka. Na rodinu sa usmialo šťastie: predsa len skôr ako otec rodiny oslávil 58 rokov, dočkal sa darovanej obličky. Bolo to v hodine dvanástej. S transplantovaným orgánom žije plnohodnotne už celých desať rokov. Lenže príbeh tejto rodiny sa zďaleka ešte nekončí happyendom. Naopak, sú vystavení tvrdej skúške osudu.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Na našom stretnutí sa rozprávame nielen s pani Gitkou, ale aj s jej staršou dcérou Miriam, ktorá nosí v tele maminu obličku. Obdive zdravotné sestry pôsobia ako silné pragmatické ženy, ktoré neplakávajú v kúte, skôr naopak. S úsmevom nám spomínajú, že aj ich otec niesol svoj údel veľmi statočne a napriek zlyhávajúcim obličkám sa snažil žiť, ako najlepšie vedel. „Podstupoval brušnú dialýzu, ktorú si vedel aplikovať aj sám doma. Nebránilo mu to dokonca cestovať na dovolenku do Chorvátska. Len v aute musel prevážať dvojlitrové vaky potrebné na dialýzu.“ Polycystické ochorenie obličiek je dedičná choroba, bohužiaľ, čierneho Petra v tomto prípade „schytali“ obidve sestry. Ich brat je našťastie zdravý. „Mala som asi dvadsať rokov, keď ma začal trápiť vysoký krvný tlak. Následné vyšetrenia ukázali, že na príčine sú práve moje polycystické obličky,“ spomína Miriam, ako sa to všetko začalo.

Napriek vážnej diagnóze Miriam celé roky užívala „iba“ lieky na vysoký krvný tlak a jej obličky boli pod neustálou lekárskou kontrolou. Miriam viedla normálny život, založila si rodinu, dnes je šťastná mama dvoch takmer dospelých detí. Celé tie roky pracovala a naďalej pracuje ako zdravotná sestra na jednotke intenzívnej starostlivosti II. chirurgickej kliniky UNLP, kde sa ocitajú pacienti a pacientky po náročných operáciách. Osud ju však predsa dobehol nie tak dávno, keď mala 40 rokov. Začali sa jej náhle zhoršovať takzvané obličkové parametre.
„Obličky sa mi pre cysty zväčšili, bránicu som mala vytlačenú smerom nahor, ťažko sa mi dýchalo, zväčšilo sa mi brucho.“ Celá rodina sa pripravovala na to, že ani Miriam sa nevyhne transplantácii. A keďže obličky, hoci to znie vulgárne, ale je to pravda, nerastú len tak na strome, v rodine sa začali rozprávať o tom, kto by bol vhodným darcom. „Najprv mi chcel obličku darovať môj manžel. Lenže prekonal onkologické ochorenie, preto nebol vhodný darca. Ponúkol sa aj môj brat. Má však tri malé deti a nevieme, či takisto nezdedili túto chorobu. Čo ak bude niektoré z jeho detí potrebovať zdravú obličku? Preto voľba padla na mamu,“ spomína Miriam.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Miriam celé roky vedela, že raz bude odkázaná na darovaný orgán, dúfala však, že jej obličky vydržia pracovať do jej dôchodku. Bohužiaľ, choroba naplno prepukla v tom najproduktívnejšom veku. Lekári sa rozhodli, že jedna z obličiek, ktorá už prestala pracovať, musí ísť von. Prognózy zneli, že nejaký ten čas bude pracovať aspoň druhá oblička. Po operácii však nastal dramatický zvrat. Všetko bolo inak – aj druhá oblička zlyhávala. Nasledovala dialýza a odhodlaná mama so zdravou obličkou sa pripravovala na to, že v krátkom čase sa ocitne na operačnom stole vedľa staršej dcéry. „Strach som mala iba o dcéru, či jej telo prijme môj orgán,“ hovorí pani Gitka. Šťastena ich však neopustila, transplantácia dopadla dobre. Práve Univerzitná nemocnica Louisa Pasteura v Košiciach je jedna zo štyroch nemocníc na Slovensku, kde sa realizujú transplantácie obličiek. „V nemocnici, kde pracujeme, dostal novú obličku pred desiatimi rokmi môj manžel a teraz aj moja dcéra. Som nesmierne vďačná tímu lekárov a lekárok, ktorí zachránili mojim blízkym život,“ dodáva pani Gitka.

Transplantácia sa konala vlani v novembri a Miriam po štyroch mesiacoch rekonvalescencie opäť pracovne „zarezáva“ na jednom z najnáročnejších oddelení košickej nemocnice. Cysty síce napadli aj jej pečeň, zatiaľ má však tento orgán dostatok funkčného tkaniva na to, aby filtroval krv v jej tele. No jej mladšia sestra, ktorá vychováva desaťročnú dcéru, je na tom horšie. Jej telo potrebuje nové orgány, aby mohla plnohodnotne žiť. Okrem obličky je to aj pečeň. Na moju zdvorilostnú otázku, ako sa mladšia sestra má, Miriam odpovedá: „Práve je po nočnej.“ Zdraví ľudia žijúci plnohodnotný život bez skľučujúcej bolesti si málokedy uvedomujú význam transplantácie. „Naším príbehom by som chcela motivovať ľudí, aby zvážili darovanie orgánov, keď im v rodine niekto zomrie napríklad pri dopravnej nehode. Tam hore v nebi nebudú svoje orgány potrebovať. Dostanú tam inú odmenu. Tu na zemi sú však ľudia, ktorí v bolesti a trápení čakajú na nový orgán, na novú šancu. Z etických dôvodov nesmieme pátrať, od koho môj manžel dostal obličku. Vždy sa však za toho človeka modlím, ďakujem mu a zapálim za neho sviečku,“ opisuje pani Gitka.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Napriek trápeniu, ktoré ich postihlo, sa rodina pani Gitky teší dobrým medziľudským vzťahom. Traja súrodenci a ich rodičia žijú spolu v jednej dedine v blízkosti Košíc a vzájomne si pomáhajú, ako sa len dá. Hoci ich trápi genetická choroba, neopúšťa ich humor a dobrá nálada. „Keď počujeme sanitku, strieľame si vzájomne so sestrou zo seba, že už nám konečne vezú obličku,“ hovorí Miriam. Pre rastúce cysty sa obidvom sestrám neprirodzene zväčšuje brucho. „Nie raz sa ma ľudia v dedine pýtajú, či sa teším na vnúča. Ľuďom trpezlivo vysvetľujem, že moje dcéry sú choré. Nehnevám sa na nikoho pre otázky, ktoré sa môžu javiť ako necitlivé,“ opisuje pani Gitka. Za svoj hrdinský čin – darovanie obličky dcére, bola ocenená Bielym srdcom. „Bolo pre mňa samozrejmosťou pomôcť dcére. Pre mňa bolo ocenením, že som sa naživo stretla s pani prezidentkou,“ hovorí v závere našej návštevy táto statočná žena.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Článok pokračuje na nasledujúcej strane