Šťastie? Možno. Čo by iné ženy za to dali?! Aj deti sa nám narodili v poradí, ako sme si želali – dcéra a syn. A zdravé. Boli sme šťastní a ani sme nepredpokladali, že by sa to mohlo zmeniť. Všetko nám vychádzalo, darilo sa nám v podnikaní a mohli sme si dovoliť aj takzvané úlety. Napríklad odskočiť si cez víkend do Paríža. Len my dvaja. O deti sa postarala babka.

V tom rýchlom tempe som aj zabudla na nepríjemnú udalosť spred rokov, keď som mala konflikt s kamoškinou babkou. Vyzerala ako zlá čarodejnica z rozprávkových kníh. Ešte sme s Jurajom neboli svoji, nebol rozvedený a patril inej žene, mojej kamarátke. Jej babka ma raz na ulici zastavila a prosila, aby som ho nechala. Vysmiala som ju. Jej tvár sa vtedy zmenila, oči sa jej zúžili a cez zovreté pery mi chrstla do tváre slová: „Od vekov platí, že za zlo príde zlo. Nájde si ťa! Nebudeš šťastná!“

Hodila som to za hlavu. Vzali sme sa a rútili sa dopredu. Zastavil nás až kolotoč. Úžasná dovolenka, perfektné more a deti si užívali. Raz podvečer sme išli na prechádzku a dcéra Mirka si vybrala kolotoč, na ktorom sa chcela previezť. Kúpili sme si zmrzlinu a pozerali sa, ako si to užíva. Potom to bolo ako vo filme. Rameno, na ktorom bola upevnená reťaz so sedadlom, sa zlomilo a Mirka vyletela. Dopad bol tvrdý a prognóza lekárov zlá. Po dvoch dňoch v nemocnici sa naplnila.

V krematóriu som nechápavo hľadela na rakvu a pýtala sa, čo tu robím. To predsa nie je pravda! Ako sa nám to mohlo stať? Prečo? V tej bolesti, keď v mozgu rezonuje prečo bez odpovede, sa na povrch vyplavilo to dávne stretnutie. Len neviem, či ma vtedy babka prekliala, alebo sa „len“ splnila stará odveká pravda, o ktorej hovorila.