Monika Macháčková

Všetko sa začalo, keď bola Beáta Ďorková Pagáčová malé dievča. „Prázdniny aj všetky víkendy sme trávili u&nbsp;mojich milovaných starých rodičov v&nbsp;Lubine pri Starej Turej. Krásni boli nielen obaja starí rodičia, ale aj príroda, v&nbsp;ktorej sa ich dom nachádzal. Tam som prvýkrát objavila úžasnú vôňu dreva, pretože dedko vyrábal drevené veci, ktoré predával na jarmokoch.

Tieto výrobky sme zdobili takzvanou vypaľovačkou do dreva. Už vtedy som chcela, aby boli krásne, keďže už v&nbsp;tom čase bola ponuka podobných vecičiek veľká a&nbsp;väčšinou sa mi nepáčili. Pokúsila som sa vytvoriť akýsi vlastný rukopis podobný rukopisu môjho otca, keďže on ma to spolu s&nbsp;dedkom naučil. Obom som za to vďačná.“

Ornamenty vedela bez najmenších problémov dokonale nakresliť už v&nbsp;útlom detstve. Spolužiačkam v&nbsp;škole zdobila čitateľské denníky, kreslila do pamätníčkov. A&nbsp;potom na dlhé roky tento jej talent zaspal. Rodina, deti, práca, každodenný zhon. Až kým jej dospelá dcéra Andrea nevnukla myšlienku, aby svoje schopnosti znova oprášila.

„Začalo sa to vlastne tým, že som pracovala v&nbsp;jednom obchodíku s&nbsp;handmade výrobkami. V&nbsp;sortimente boli výrobky s&nbsp;ručne maľovanými ornamentmi. Veľmi sa mi to páčilo a&nbsp;chcela som si to vyskúšať, ale až vďaka dcérinej podpore som sa do toho naozaj pustila.“ Na začiatku netušila, aké farby a&nbsp;štetce použiť. Zo širokej ponuky si vybrala intuitívne a&nbsp;trafila.

Farby, ktoré používa, jej maximálne vyhovujú. Teplom hotovú maľbu zafixuje a&nbsp;textílie sa dajú šetrne prať bez rizika, že sa maľba poškodí. „Ak to nie sú ploché predmety, tak sa farby dajú zafixovať horúcim vzduchom z&nbsp;fénu. Teplo spôsobí, že sa farba vpije do podkladu. Oveľa dôležitejšie je však mať správny štetec. Často sa ma ľudia pýtajú, keď vidia na internete videá, akým perom to maľujem. Takže kvalitný štetec a&nbsp;dobrá technika je základ,“ hovorí skromne a&nbsp;vysvetľuje, že práve to, čo dokáže v&nbsp;maľbe urobiť štetcom, jej dodáva jedinečnosť.

Začala najskôr nenápadne, maľovala na kúsky odevu zo svojho šatníka. Keď to na nej kamarátky videli – napríklad vysoké zamatové čierne čižmy si vyzdobila bielym motívom –, chceli tiež niečo také. A&nbsp;pani Beáta im rada vyhovela. Najčastejšie jej nosili rifle. Lenže nerobila kópie, každý kúsok je originálny. Priatelia a&nbsp;známi jej stále nosia svoje veci a&nbsp;chcú, aby im ich skrášlila.

„Chcem sa stále posúvať ďalej a&nbsp;zlepšovať. Oslovujú ma už aj ľudia zo širšieho okolia, ktorí niekde videli moju prácu a&nbsp;tiež by niečo odo mňa chceli. Aj preto si zisťujem, ako založiť živnosť alebo nejakým iným spôsobom zoficiálniť moju tvorbu. Bude to nutné, aby som mohla vyhovieť veľkému dopytu. Budem môcť potom robiť pre širšiu skupinu klientov, nie iba ako kamarátsku pozornosť pre mojich blízkych.“

Aby to urobila, ju nahovára okolie už dlhšie, ale chcela si byť istá, že keď podstúpi všetky „papierovačky“ na úradoch, bude o&nbsp;jej tvorbu záujem a&nbsp;azda ju aj uživí. Preto si najskôr urobila prieskum. Trval rok a&nbsp;ukázal, že o&nbsp;takéto produkty je neuveriteľný záujem. Zažívame momentálne obrovský boom, návrat k&nbsp;folklóru a&nbsp;aj mnoho renomovaných tvorcov a&nbsp;módnych návrhárov či šperkárov používa vo svojej tvorbe ľudové motívy.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

To, čo robí pani Beáta, má aj pridanú hodnotu. Motívy, ktoré maľuje, vychádzajú z&nbsp;ornamentiky podjavorinského kraja, ale sú obohatené jej vlastným autorským prínosom. Tvorí zásadne bez predkreslenia a&nbsp;spamäti. Žiadne šablóny ani predlohy nepoužíva. Základ tvoria ornamenty, ktoré pred rokmi vypaľovala do dreva. To bolo oveľa jednoduchšie, rozžeravený drôt nedával toľko kreatívnych možností, ako jej teraz dáva štetec.

Preto aj motívy sú trochu iné. Keď si sadá k&nbsp;jednofarebnej veci, ešte nevie, ako bude vyzerať výsledok. Ten sa rodí postupne, začína od stredu, rozťahuje do strán, až kým neusúdi, že už dosť. „Mám aj jednu pomocnú techniku. Predmet si odfotím a&nbsp;na fotografii hneď vidím, či je ornament súmerný, či sa niekde niečo ešte žiada,“ vysvetľuje.

Za uplynulý rok už maľovala na predmety od výmyslu sveta. Čižmy, vankúše, zástery, šiltovky, rifle, puzdrá na okuliare, peňaženky, diáre, obaly na knihy, tenisky, rifľové bundy, večerné šaty... Dokáže vyzdobiť vlastne čokoľvek. Najväčšou výzvou bolo, keď ju oslovila organizátorka svadobnej výstavy, aby pomaľovala svadobné šaty.

„Mala som pred tým obrovský rešpekt. Predsa len, šaty neboli najlacnejšie a&nbsp;obávala som sa, že ich zničím. Dovtedy som nebola zvyknutá na prácu s&nbsp;takým druhom materiálu, bol to hladký hodváb a&nbsp;každý nesprávny pohyb mohol znehodnotiť nielen moju prácu, ale i&nbsp;celé šaty. Našťastie sa nič také nestalo a&nbsp;ohlasy na šaty boli vynikajúce.“ Maliarka má priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Výzvou na najbližší rok je začať tvoriť oficiálne.

Ešte nevie, akou formou to urobí, všetko je zatiaľ v&nbsp;štádiu zisťovania a&nbsp;študovania legislatívy. Uvedomuje si, že otvárať biznis nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale maľovanie ju baví. Určite si však neplánuje otvoriť obchod. „Najpravdepodobnejšia je verzia, že budem maľovať na objednávku. Samozrejme, nie na hocičo. Moja práca má svoju hodnotu a&nbsp;neznížim ju sama tým, že budem maľovať na päťeurový nekvalitný predmet, preferujem kvalitu aj v&nbsp;tom.“

Aby bol príbeh kompletný, treba ešte spomenúť jednu okolnosť. A&nbsp;to je jej zdravotný stav. Hovorí, že keď si sadne so štetcom v&nbsp;ruke k&nbsp;maľovaniu, prestáva vnímať čas. Neje, nepije, nevníma okolie. „Som veľká detailistka. To, čo by mohlo byť hotové za dve hodiny, cibrím oveľa dlhšie. Maľbu pustím z&nbsp;ruky až vtedy, keď som s&nbsp;ňou spokojná na sto percent.“

Pri maľovaní zabúda aj na bolesť, od tínedžerských čias trpí reumou a&nbsp;má veľké problémy s&nbsp;chrbticou. „Ale maľovanie je pre mňa terapia. Hoci takmer každé ráno vstávam s&nbsp;obrovskými bolesťami, stačí, aby som si začala chystať štetce a&nbsp;farby, už som v&nbsp;inom svete, kde moje zdravotné problémy nemajú prístup. Nechávam ich v&nbsp;tomto svete a&nbsp;ja odletím do inej dimenzie.“

Príbeh Beáty je ďalším dôkazom, že aj v&nbsp;strednom veku môžeme znova začínať. Stačilo oprášiť staré zručnosti, počúvnuť motivačný príhovor dcéry a&nbsp;jej život nabral úplne novú kvalitu. „Bude to znieť ako klišé, ale treba to skúsiť. Možno nie každý má pri sebe osobu, ktorá mu dokáže dodať odvahu, ako to bolo u&nbsp;mňa. Život je skutočne krátky a&nbsp;každý sa musí aspoň pokúsiť, aby objavil, v&nbsp;čom je dobrý a&nbsp;do čoho vie dať srdce.“

Beátina dcéra Andrea žije už dlhšie v&nbsp;zahraničí a&nbsp;možno aj jej túžba po domove a&nbsp;po veciach, ktoré poznala z&nbsp;domu, bola silným hnacím motorom. Aj ona dokáže maľovať ako mama, ale stále cíti obrovský rešpekt. Chce sa ešte zdokonaľovať, zatiaľ je ochotná pomáhať s&nbsp;marketingom. A&nbsp;už vlastne aj začala, vymyslela pre budúcu firmu značku. Autorská maľba Beáty Ďorkovej Pagáčovej nesie označenie srdcomrobené.

„Rozmýšľali sme nad tým dlho. Mnohí si volia pre svoje produkty anglické názvy alebo rôzne skratky s&nbsp;jediným cieľom – aby upútali. Keď sme sa rozprávali o&nbsp;tom, z&nbsp;čoho moja tvorba pochádza, aký mám k&nbsp;nej vzťah, bolo rozhodnuté.“ Nehľadali nič zložité, iba dali na papier, čo cíti. Lebo v&nbsp;jej maľbách je predovšetkým srdce.