Tea Harbínyiová 

Boli to pekné časy. Vtedy s&nbsp;priateľom, dnes už s&nbsp;manželom, sme tvorili čerstvo zaľúbený pár, brázdili sme jesenné ulice Bratislavy, rozprávali sme sa, filozofovali, spoznávali sa... Jedného dňa usúdil, že už je čas, aby ma vzal do rodného mesta, nech bližšie spoznám jeho rodinu. Jeho rodičia boli úžasní a&nbsp;sčítaní ľudia. Mali pekný rodinný dom s&nbsp;krásnou záhradou. V&nbsp;nej šantili tri mačiatka. Čierne, sivé a&nbsp;tigrované. Vraj sa raz objavili a&nbsp;už neodišli. A&nbsp;tak sa stali súčasťou ich rodiny. K&nbsp;manželovým rodičom sme chodievali často. V&nbsp;tom čase sme ešte študovali na vysokej škole. Pokoj a&nbsp;ticho, ktoré tam panovali, nám obom pri učení prospievali. A&nbsp;ja som bola čoraz viac naviazaná na tie tri krásne mačacie šidielka. Rástli ako z&nbsp;vody a&nbsp;boli neskutočne šikovné a&nbsp;prítulné. Neskôr sa nám narodili deti a&nbsp;aj tie šantili v&nbsp;záhrade s&nbsp;mačacou trojicou.

Už keď som bola tehotná, často si líhali k&nbsp;môjmu veľkému bruchu a&nbsp;priadli. Žili šťastne približne päť rokov a&nbsp;potom nastal osudný deň. Behali po poli, chytali myši. Bežný deň. No netušili sme, že na poli sa myši rozmnožili natoľko, že ho poľnohospodári museli posypať otravou. Naše mačičky sa otrávili spolu s&nbsp;myškami a&nbsp;všetky zomreli. V&nbsp;dome bolo v&nbsp;ten deň veľa sĺz. Trvalo dlho, kým sme si zvykli na to práz­dno. Prešli tri roky a&nbsp;pred dvomi dňami sa stalo niečo zvláštne. Šli sme navštíviť manželových rodičov. Sedeli sme na terase a&nbsp;pili kávu. Zrazu som uvidela sivé mača. Za ním vykuklo čierne a&nbsp;potom pruhované. Akoby sme sa vrátili v&nbsp;čase. Mačiatka sa tvárili, akoby prišli domov. Začali sa v&nbsp;záhrade hrať, poskakovať na tých istých miestach ako tie niekdajšie. A&nbsp;túlili sa k&nbsp;nám, akoby nás už poznali. A&nbsp;odvtedy odtiaľ neodišli. Náhoda?