Ročný Kubo bol veľký pohoďák. Dala som mu jesť, prebalila ho a on sa mi odmenil za to úsmevom, džavotom a dobrým spánkom. Chválila som sa kamarátkam, akého mám syna, a tie mi tak v tichosti závideli. Lebo tie ich malé poklady často revali a ony sa nemohli vyspať. Prerábali sme starý mlyn. Podlahári navrhli, že prídu sobotu skoro ráno a hneď sa pustia do práce. Súhlasili sme. Piatok hneď poobede sme vyštartovali z domu a smerovali na vidiek. Museli sme vypratať veľkú izbu a zostať v dome aj v noci, aby sme skoro ráno boli k dispozícii. Chceli sme totiž vrátiť mlynu podobné čaro, aké mal, keď v ňom býval pradedo. Prišli sme a pustili sa do práce. Muž zavolal susedov a chlapi makali. Pôvodný nábytok bol totiž z masívneho dreva a teda poriadne ťažký. Rozobrali aj postele, na ktorých sme občas spávali.

Najťažšie kusy skončili v susednej menšej izbe. V nej dominoval starodávny sekretár, nádherný stôl z čerešňového dreva a veľký obraz pôvodného mlyna v masívnom pozlátenom ráme. Pamätám si, že dedo bol naň hrdý. Tvrdil, že jeho otec, teda môj pradedo, ešte viac a maliarovi vraj dobre zaplatil. A pod obrazom bola menšia asi detská posteľ. Večer sme si v izbe rozložili na dlážku epedá, vybalili spacáky a smiali sa, že prenocujeme ako turisti. Len nie pod stanom, ale v izbe. Syna som uložila do postele a hneď zaspal. My tiež. O chvíľu plač. Kubo celkom výdatne reval. Hlavu mal vyvrátenú dozadu, ako keby tam očami niečo hľadal. Upokojil sa až na mojich rukách, no otáčal hlavu k obrazu. Manžel navrhol, že ho zvesí, lebo malému asi prekáža. Len čo sa ho dotkol, priam zletel do postele. Keby v nej ležal Kubo, neviem, ako by skončil...