Petra Repku stretávame na sochárskom sympóziu v kaštieli Château Gbeľany. V parku patriacemu k tejto historickej a kultúrnej pamiatke je inštalovaná galéria v prírode, ktorá sa už druhý rok plní dielami známych slovenských výtvarných umelcov.

Peter Repka nás spočiatku nepočuje ani nevidí. Na ušiach má slúchadlá, na tvári ochranné okuliare a oháňa sa motorovou pílou. Z veľkého kusa agátového dreva vyrezáva hrubé obrysy budúceho diela.

Spolu s kolegami, akademickými sochármi Jaroslavom Gaňom a Ondrejom 4. Zimkom počas niekoľkých dní stvárňujú spoločnú tému Hudba a Časová os, ktorá spája všetky tohtoročné a minuloročné diela v parku. V čase našej návštevy Peter Repka pracuje podľa náčrtoch na hrubých obrysoch.

„Dosť improvizujeme, takáto monumentálna socha sa nedá robiť do zásuvky. To by musela byť poriadna zásuvka,“ smeje sa sochár.

„Máme skice, kresby, náčrty, tie si môžeme vytvoriť vopred, ale sochárske sympózium je úžasná možnosť vytvoriť takéto rozmerné dielo počas pár dní. Kolegovia si dali vopred narezať drevo z červeného smreka. Ja som si však vybral drevo z agáta, ktorý priviezol do kaštieľa jeho majiteľ Peter Janíček. Strom sa už nedal zachrániť, takto bude žiť ďalej,“ vysvetľuje sochár.

Napokon počas desiatich dní vytvoril z nepoddajného agáta, ktorý je tvrdý takmer ako kameň, dielo s názvom Na vlne času. Kľukaté čiary znázorňujú cestu životom, ktorá nejde priamočiaro, ale má svoje zákruty a prekvapenia. Guľa znázorňuje, kde sa práve človek v línii svojho času vymedzeného životom nachádza.

Peter Repka má ku kaštieľu v Gbeľanoch zvláštny vzťah, nesie totiž aj jeho rukopis. Manželia Janíčkovci, ktorí Château Gbeľany vlastnia, majú pozitívny vzťah k histórii i k umeniu, hoci obaja sú vyštudovaní stavitelia.

Pred niekoľkými rokmi kúpili schátraný kaštieľ z 18. storočia a zrekonštruovali ho v spolupráci s pamiatkarmi. Všetky zachované časti sa snažili zachrániť. Už vtedy preto oslovili Petra Repku, ktorý rekonštruoval obraz Posledná večera umiestnený v kaplnke.

Po dokončení prác sa zo Château Gbeľany stal dizajnový hotel s historickým dedičstvom. Jeho majitelia získali za citlivú odbornú rekonštrukciu kultúrnej pamiatky viacero medzinárodných ocenení.

Peter Repka sa tam vracia aj dnes, pretože majitelia sa park okolo kaštieľa rozhodli premeniť na galériu v prírode a organizujú v ňom sochárske sympóziá. O vystavené diela, ktoré sú zhotovené najmä z dreva a kovu, sa dobre starajú.

„Je radosť urobiť dielo z dreva, o ktorom viete, že pretrvá,“ hovorí umelec.

Pri pohľade na to, ako opracúva pílou nepoddajný agát, je jasné, že nemá problém s ťažkou fyzickou prácou, ktorú si tvrdý materiál vyžaduje. Kameňosochárstvo a reštaurovanie kameňa, opracovanie tvrdého kameňa a mramoru študoval priamo v Toskánsku, v Carrare, kde sa ťaží chýrny kararský mramor.

Peter Repka sa do slávnej Accademia di Belle Arti di Carrara, ktorá existuje od roku 1769, dostal vďaka programu Erasmus počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde študoval reštaurovanie maľby.

Do európskej kolísky sochárskeho umenia sa mu podarilo dostať s úplne prvou skupinou slovenských študentov. Šesť mesiacov mohli študovať a tvoriť na miestach, kde si vyberal mramor na svoje sochy aj Michelangelo.

„Bol to úžasný zážitok. To miesto má veľmi inšpirujúcu atmosféru. Všade sú tam staré antické štôlne, v ktorých sa ťažil mramor už pred 3 000 rokmi, ťažili ho tam ešte predtým aj Etruskovia. Sú tam tabuľky ukazujúce na miesta, kde si vyberal Michelangelo materiál na svoje slávne sochy a tiež ukazujú pôvodné náleziská toho najčistejšieho, najkvalitnejšieho kararského mramoru, statuario bianco,“ rozpráva sochár.

„Ten sa tam však dnes už takmer neťaží, je náročné sa k nemu dostať. Je ukrytý hlboko v horách a ťažba by bola nerentabilná a neekologická. Samozrejme, aj my sme pracovali s mramorom.

Pamätám si, že som vytvoril ľudskú nohu, úplne realistickú aj so žilami. Michelangelo potreboval na sochu Dávida 18 mesiacov, ja som za pol roka vytvoril aspoň nohu. Ale on sa venoval iba Dávidovi, my sme, samozrejme, robili počas semestra aj iné veci,“ smeje sa sochár.

Peter Repka, ktorý žije a tvorí v Rajeckých Tepliciach, však aj dnes vo svojich sochách a bustách stvárňuje vernú anatomickú podobu ľudských tiel a tvárí zachytávajúcich emócie.

Známa je jeho busta Jozefa Gabčíka, ktorá bola v roku 2014 inštalovaná priamo oproti jeho rodnému domu v Poluvsí. Slovák pôsobiaci v exilovej československej armáde a veliteľ operácie Antropoid, ktorá mala za úlohu zlikvidovať ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha, bol vojakom a vlastencom.

Jozef Gabčík zahynul spolu so svojimi siedmimi spolubojovníkmi v Chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe po boji s presilou približne ôsmich stoviek elitných vojakov Wehrmachtu a SS. Gabčíkova busta v podaní Petra Repku však pôsobí veľmi ľudsky, na jeho tvári vidno jemný úsmev.

„Jozef Gabčík nemá hrob, jeho telo bolo zmasakrované a nikdy sa nenašlo. Bol vojak, hrdina a tí sa v socialistickom realizme zobrazovali prísni, zamračení, s pohľadom upretým do diaľky.

Ale on nebol žiadny vraždiaci stroj. Mal svoju rodinu, priateľov a podľa tých, čo ho poznali, bol veľmi veselý človek. Ako veliteľ operácie Antropoid mal rozkaz zabrániť zlu, hoci vedel, že za to pravdepodobne zaplatí životom,“ hovorí Peter Repka.

„Busta sa díva priamo na miesta, kde Jozef Gabčík prežil detstvo, na dvor, kde sa hrával so súrodencami, s matkou. Chcel som, aby sa jeho tvár usmievala, lebo skutočné hrdinstvo súvisí so životom,“ hovorí Peter Repka.

Je aj autorom salutujúcej sochy výsadkára, ktorý je súčasťou pamätníka <br />v priestoroch 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Je venovaný kapitánovi Edmundovi Makovníkovi a rotmajstrovi Patrikovi Fraštiovi, ktorí zomreli 27. decembra 2013 pri samovražednom útoku na vojenský konvoj v Afganistane.

S iniciatívou zriadiť pamätník prišli samotní výsadkári, pre ktorých padlí vojaci boli aj kamarátmi a kolegami. Peter Repka nechcel, aby pamätník pôsobil militantne, ale ani heroicky či pateticky.

„Tento pamätník je o pozdrave, ktorý svojou jednoduchosťou a univerzálnosťou vyjadruje podstatu vzťahov nielen v armáde. Vyjadruje rešpekt a úctu k padlým a ukazuje vzťah pluku k padlým kamarátom. Každý, kto vojde na plochu pamätníka, sa stáva jeho súčasťou a vyjadrenie úcty sa tak vždy nanovo opakuje,“ povedal Peter Repka.

V minulosti vytvoril podľa dobových fotografií aj bronzovú bustu generála Rudolfa Viesta, hrdinu SNP, ktorou si ho chceli uctiť jeho rodáci z Revúcej, je inštalovaná na tamojšom námestí. Aj táto busta od Petra Repku vyzerá autenticky a pôsobí veľmi prirodzene.

Peter Repka sa pri svojej reštaurátorskej práci dotýka dávnej histórie. Tí, ktorých stvárňuje vo svojich sochách a bustách, žili najmä v nedávnej minulosti. A hoci čas ich života sa nestretol s tým naším, zanechali tu stopu svojím hrdinstvom, umením či prácou.

Boli to najmä ľudia a Peter Repka sa snaží naznačiť ich príbeh. Modeluje ho z hliny, leje do bronzu a vytesáva do kameňa, aby ho mohli vidieť a pochopiť aj tí, ktorí na línii času prídu po nás. Telá a tváre uchované v kameni prečkajú aj storočia. Tak ako Michelangelov Dávid.

Náš Michelangelo: Peter študoval prácu s kameňom na mieste, kde sa zrodila socha Dávida

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás