Jana Homolová

Narodil sa 25. marca 1942 v&nbsp;spišskej obci Nedeca (po poľsky Niedzica, pozn. red.), teda na mieste s&nbsp;pohnutou históriou. Dedina bola kedysi súčasťou Uhorska a&nbsp;žili v&nbsp;nej výlučne Slováci. Po prvej svetovej vojne, v&nbsp;roku 1920 pripadla Poľsku, počas vojnového Slovenského štátu, od roku 1939 do roku 1945 bola súčasťou nášho územia a&nbsp;po vojne ju znovu pričlenili k&nbsp;Poľsku. Michalov otec Rudolf bol učiteľ a&nbsp;svoju druhú ženu, o&nbsp;16 rokov mladšiu Floriannu, si našiel v&nbsp;Sedmohradsku, kde kedysi učil.

Bola to Rumunka s&nbsp;čiernymi očami a&nbsp;havraními vlasmi. Rudolf bol zas elegán a&nbsp;inteligentný človek so vzťahom k&nbsp;ochotníckemu divadlu. Na základe toho je jasné, po kom budúci herec zdedil vzhľad, eleganciu, ale aj umelecké vlohy. Keď Michal prišiel na svet, Nedeca bola jednou z&nbsp;mnohých spišských dedín. Po vojne však opäť prešla pod poľskú správu a&nbsp;rodina Dočolomanských sa rozhodla odsťahovať. Spočiatku žili v&nbsp;obci Mlynčeky (v&nbsp;okrese Kežmarok, pozn. red.), potom odišli do obce Nebojsa (dnes časť Galanty, pozn. red.), kde otec dostal miesto riaditeľa a&nbsp;učiteľa na základnej škole. Po jeho nečakanej smrti sa matka Florianna s&nbsp;10 deťmi presťahovala do Svätého Jura.

Domácnosť aj deti ostali len na jej pleciach. „Mama sa musela veľmi oháňať, aby nás uživila, samozrejme, museli sme pomáhať aj my,“ zaspomínal si na svoje detstvo uznávaný herec, ktorého už v&nbsp;mladom veku pohltil svet javiska. Vo Svätom Jure totiž v&nbsp;roku 1955 pôsobil ochotnícky súbor Jozefa Gregora Tajovského a&nbsp;bol na vynikajúcej úrovni.

„Mal som trinásť, keď ma prehovoril miestny režisér, aby som hral v&nbsp;rozprávke. Prijal som, ale bolo to pre mňa veľké utrpenie. Postupom času mi to však zachutilo. Viete, ten potlesk publika na konci, to je balzam na dušu! Každý herec je exhibicionista a&nbsp;ja nie som výnimka,“ povedal. Michal si vtedy zahral postavu Kaia v&nbsp;Snehovej kráľovnej. Bol veľmi hanblivý a&nbsp;celé predstavenie vraj odohral so sklonenou hlavou.

Po krátkom čase sa osmelil a&nbsp;o&nbsp;jeho hereckom nadaní viac nebolo pochýb. Napriek tomu sa predsa len rozhodol vyučiť v&nbsp;Česku za automechanika. „Bola to obrovská škola života. Naučil som sa disciplíne a&nbsp;vyznal som sa v&nbsp;autách,“ hovoril. Ale hlavne chcel finančne pomáhať mame, pretože doma mal ešte štyroch mladších súrodencov. Láska k&nbsp;divadlu však z&nbsp;neho nikdy nevyprchala. Rok pracoval ako automechanik v&nbsp;Západoslovenskom veľkoobchode, popri tom robil športovú gymnastiku, keď do jeho života prišla veľká šanca.

„Keby divadelná fakulta nevypísala konkurz na nové talenty, do ktorého sa mohli prihlásiť aj ľudia bez maturity, nikdy by som sa hercom nestal,“ opakoval v&nbsp;mnohých rozhovoroch. Na konkurz sa prihlásil tajne, aby v&nbsp;dedine nebola hanba, keby ho nevzali. Profesor Karol Zachar však vytušil v&nbsp;pohľadnom mladíkovi mimoriadny talent. A&nbsp;nemýlil sa. Michalova matka, ktorá sa síce na synovu pomoc spoliehala, ho v&nbsp;štúdiu veľkoryso podporila. Povedala, že sa uskromní a&nbsp;on musí študovať, aby to raz neoľutoval.

„Keď som prišiel na VŠMU, tak ma opäť prepadol herecký ostych, ako sa mi to stávalo u&nbsp;ochotníkov... Nedokázal som dokončiť žiadnu etudu. Cítil som, že to robím zle, všetci sa na mňa dívali, nebol som schopný otvoriť sa a&nbsp;sústreďovať. Napokon prišiel dialóg a&nbsp;toho som sa chytil... A&nbsp;skončil som s&nbsp;červeným diplomom,“ priznal. Navyše, už ako študent hral v&nbsp;Slovenskom národnom divadle. Po ukončení štúdia tam nastúpil a&nbsp;na jeho doskách prežil 44 rokov. Odohral približne 100 komediálnych aj tragických postáv. Nezabudnuteľné ostanú jeho úlohy v&nbsp;muzikáli Pozor na Leona, v&nbsp;Ibsenovej dráme Peer Gynt, zažiaril ako Mortimer v&nbsp;komédii Brooklynská noc a&nbsp;v mnohých ďalších.

„Divadlo je tímová záležitosť. Uspokojí ma viac, keď budem hrať v&nbsp;dobre urobenej hre, ktorá má úspech a&nbsp;má čo povedať dnešnému človeku. Väčší pocit uspokojenia budem mať z&nbsp;tejto hry, aj keby som mal malú postavu, než keby som hral v&nbsp;nie dobre realizovanej hre postavu svetového repertoáru,“ prízvukoval, a&nbsp;tak to aj bolo. Mladší kolega Robo Roth si zaspomínal na to, ako si Miša doberal, pretože mal v&nbsp;jednom predstavení „len“ 4 vety.

„Ale ja som vďačný za tie štyri vety,“ odpovedal blahosklonne. Popritom si uvedomoval, že do divadla nastúpil v&nbsp;tom najlepšom období. „Patrím k&nbsp;šťastnej generácii. Už tým, že sme sa na prvej činohernej scéne dostali medzi takých vynikajúcich hercov, ako boli Machata, Chudík, Dibarbora, Gregor, Filčík... Túžili sme robiť s&nbsp;nimi divadlo, túžili sme si zaslúžiť tú výsadu, hrať vedľa nich na scéne, v&nbsp;televízii, vo filme, v&nbsp;rozhlase,“ uviedol.

Michal sa chopil každej príležitosti, a&nbsp;tak išiel z&nbsp;jednej úlohy do druhej. Najviac však ostane v&nbsp;pamäti divákov v&nbsp;úlohe Jánošíka v&nbsp;najreprízovanejšom muzikáli Na skle maľované od poľských autorov Ernesta Brylla a&nbsp;Katarzyny Gärtnerovej. Za 30 rokov odohral všetkých vyše 640 repríz. Pri päťstej si zaspomínal na najkrajší zážitok spojený s&nbsp;týmto predstavením takto: „Hádam taký najkrajší bol, keď sme hrali vo Východnej. Bolo tam asi 15-tisíc divákov a&nbsp;ja som sa cítil ako Freddie Mercury. Musel som pridávať pesničky, bolo to úžasné. Nedá sa to ani slovami opísať, to sa musí jednoducho zažiť,“ povedal.

Rozmer Michalovej popularity bol nevídaný a&nbsp;už vtedy ho pred davmi museli chrániť policajti. Osobnú skúsenosť s&nbsp;hercovou slávou mal aj spomínaný herec Robert Roth. Dočko, ako ho kolegovia zvykli oslovovať, cestou z&nbsp;nitrianskeho predstavenia pozval mladého kolegu do podniku v&nbsp;Seredi. „Bola tam stará, preplnená krčma. Ako sme vošli dovnútra, objednávali si, prítomní postupne tíchli, ale až tak, že už nebolo počuť ani štrnganie pohárov. Do toho sa Michal k&nbsp;všetkým otočil a&nbsp;povedal: ‚Áno, som to ja!‘ A&nbsp;objednal všetkým rundu. Vtedy som si hovoril, tak toto je hviezda, to sa mi páči.“

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Keď sa zjavil na scéne, bol ako úkaz. Nielenže mal hereckého talentu na rozdávanie, ale bol to aj skvelý zabávač a&nbsp;fešák, ktorý pobláznil hlavu nejednej diváčke. Vedelo sa však, že talentovaný umelec nie je voľný. Bol zosobášený so svojou vysokoškolskou láskou Martou. V&nbsp;manželstve sa im narodili syn Michal (51), ktorý je muzikant, hrá v&nbsp;skupine Belasí, a&nbsp;dcéra Marta (49), ktorá žila v&nbsp;zahraničí, no už je opäť niekoľko rokov na Slovensku. Herec o&nbsp;svojom súkromí nerozprával, len občas spravil výnimku. V&nbsp;jednom zo svojich prvých rozhovoroch v&nbsp;roku 1970 priznal, čo má na svete najradšej.

„Zo spisovateľov Jacka Londona, z&nbsp;režisérov Federica Felliniho, zo spevákov Toma Jonesa, z&nbsp;krajín Slovensko, z&nbsp;jedál sviečkovú po anglicky, z&nbsp;nápojov čistú pramenitú vodu a&nbsp;hlavne svoju ženu a&nbsp;svoje deti.“ V&nbsp;roku 2001 zasa na margo detí doplnil: „Vychoval som ich tak, aby už odmalička boli právoplatnými členmi rodiny. Snažil som sa, aby žili s&nbsp;nami a&nbsp;nie vedľa nás. Tiež som ich nikdy nenútil, aby robili to, čo chcem ja, ale to, čo chcú ony. Teší ma, že každý vo svojej práci obstál.“

Spomienky na detstvo sa synovi Michalovi spájajú najmä s chalupou na Záhorí, kde jeho otec stále niečo prerábal. Bol totiž mimoriadne manuálne zručný. „Veľa vecí však urobil aj takých, ktorým sme hovorili ‚na jeden furt‘, lebo keď to zostrojil, tak mal potom problém demontovať to, keď bolo treba,“ povedal nám so smiechom. Otcovo povolanie a humbuk okolo neho niesol v detstve ťažšie. „Keď som sa niekde predstavil, každý na mňa pozeral ako na ufóna. Prestalo mi to prekážať, až keď prišla puberta,“ priznal úprimne.

Rovnako ako jeho otec, aj on sa vydal umeleckým smerom. Stal sa z neho profesionálny gitarista a spevák. „Hudobný sluch som zdedil po mame. Hrávala na klavíri podľa nôt. Keď sme niekedy v nedeľu chodili na obed k našej babinke, občas sme ako deti mamu presvedčili, aby niečo zahrala. Bola skvelá.“ Jeho otec bol mimoriadne úspešný spevák, no bol to vraj ten typ umelca, ktorý keď niečo neuspieval, vždy to zachránil herectvom.

„Raz cvičil jednu komplikovanú pasáž a púšťal si ju na starom ,kotučáku‘, ktorý sme doma mali. Nešlo mu to. Šiel som okolo neho, zanôtil som si danú melódiu a vtedy mi povedal: ,Choď preč! Ja tu driem a ty si len tak ideš okolo a už to vieš!‘“ Podobných vtipných historiek má Michal Dočolomanský mladší v talóne mnoho. Zhrnul ich aj v kuchárskej knihe S chuťou sme jedli a s chuťou žili, ktorá je spomienkou na milovaného otca. Paradoxne, napriek nespornému hudobnému talentu, v mladosti po gymnáziu študoval telovýchovu a šport.

Skončil však len jeden semester, pretože ho úplne pohltila muzika, ktorej sa dodnes venuje. Okrem umeleckej profesie ho s otcom spojila aj zdravotná stránka. „My skrátka žijeme nezdravo. Aj otec napriek zdravotným problémom začínal každý deň kávičkou a cigaretou, čo nie je tajomstvo,“ uviedol muzikant s tým, že on sám rovnako ako obľúbený herec prekonal pred časom infarkt. Našťastie, choroba mala ľahší priebeh a rýchlo sa z toho dostal.

„Nebolo to nič dedičné. Otec mal tiež problémy so srdcom, ale úplne iného charakteru. Aktuálne sa cítim dobre. Stále sa naplno venujem hudbe a okrem skupiny Belasí spolupracujem s fenomenálnym 16-ročným hráčom na bicie Mattiom Müllerom a jeho otcom, gitaristom Martinom Müllerom, s ktorými chystám svoj sólový album. Zatiaľ je však len v prípravnej fáze,“ priblížil nám svoje plány do budúcnosti. Hoci sa manželstvo Michalových rodičov po 20 rokoch rozpadlo, jeho otec a mama si udržali pekný vzťah.

„Samozrejme, každý rozvod v rodine je vždy bolestivý. Ako pre jedného, tak aj pre druhého a u nás to bolo tiež tak. Musím povedať, že pre mňa to bolo veľmi ťažké, ale postupom času, keď sa veci upokojili, ľady sa začali lámať, až sme na tom tak, že aj kolegovia sú prekvapení, ako dobre si spolu vychádzame,“ povedal po rokoch herec v médiách.

Na svojom profesionálnom vrchole prežil aj najväčšiu krízu. Formuloval si zásadné otázky, ktoré v&nbsp;istej chvíli nedokázal zodpovedať. Život ho však prinútil hľadať odpovede, no napriek tomu všetkému nestratiť samého seba. Nebolo to vôbec jednoduché. Krízovú situáciu zvládal najskôr zle. Dokonca sa na istý čas stratil z&nbsp;divadla, nikto netušil kam ani prečo a&nbsp;niektorí tvrdili, že si chcel siahnuť na život. „Videl som, že sa veľmi trápi, ale nepovedal o&nbsp;tom nikomu, ani najlepším kamarátom, ani mne sa nikdy nezdôveril. Vycítil som, že niečo nie je v&nbsp;poriadku,“ povedal jeho kolega a&nbsp;kamarát z&nbsp;divadla Dušan Tarageľ.

„Mal to ťažké, lebo bojoval s&nbsp;niečím, s&nbsp;čím nemohol vyhrať boj a&nbsp;teraz nehovorím o&nbsp;chorobe. Keď videl, že to nemá zmysel, chcel to riešiť radikálne, našťastie sa to radikálne neskončilo a&nbsp;životu sa prispôsobil. Myslím si, že to bolo správne,“ doplnila herecká kolegyňa a&nbsp;tiež dobrá priateľka Kamila Magálová.

Na javisku sa ako Jánošík objavil 648-krát. Túto postavu hral veľmi rád a s láskou, lebo každé predstavenie bolo vypredané. Účinkoval aj v jednom z najznámejších titulov broadwayských muzikálov všetkých čias Hello, Dolly!, ktorý bol uvedený na Slovensku. Zahral si vo viac ako 40 filmoch a televíznych seriáloch a v archíve Slovenskej televízie je približne 1 400 relácií, v ktorých účinkoval. V roku 1982 dostal Michal Dočolomanský titul zaslúžilý umelec a v roku 1984 sa stal držiteľom ceny Zlatý krokodíl. V januári 2004 mu udelili cenu v kategórii herec v diváckej ankete Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) za rok 2003. Prezident SR Ivan Gašparovič mu 1. septembra 2007 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry a divadelného umenia a v tom istom roku získal aj cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu.

Dielo

S&nbsp;odstupom času si na najťažšie životné chvíle zaspomínal samotný herec nasledovne: „Bol som na dne, nemohol som ísť ďalej a&nbsp;naozaj som chcel skončiť. Ale našiel sa človek, tentoraz to bol doktor, psychiater, ktorý mi pomohol zdvihnúť sa. Povedal mi, že nie je hanba padnúť, ale nezodvihnúť sa a&nbsp;neísť ďalej. Trvalo mi to jednu bezsennú noc na psychiatrii. Áno, bol som tam, veď to nie je hanba. Celú noc som premýšľal, potom som prišiel do ordinácie za doktorom a&nbsp;hovorím mu: ‚Pán doktor, odchádzam.‘

Povedal mi, že ešte nie je čas. Odpovedal som: ,Ale je.’ Prišiel som do Bratislavy a&nbsp;dalo mi veľa práce prejsť zo stanice do divadla so vztýčenou hlavou, ale dokázal som to. To bola vlastne moja výhra, aby som sa mohol pohnúť ďalej.“ Po siedmich dňoch sa objavil aj medzi kolegami a&nbsp;kamarátmi. Už iný ako predtým. Zmierený so životom a&nbsp;odhodlaný žiť ďalej najslobodnejšie, ako sa bude dať...

Ako je verejne známe, hercovu skvelú kariéru predčasne ukončila choroba. Hoci odmlada športoval, lietal na bezmotorových lietadlách, jazdil automobilové preteky a&nbsp;mal obdivuhodnú kondíciu, nedokázal sa zbaviť cigariet. Fajčiť začal podľa vzoru svojho otca ešte v&nbsp;dvanástich rokoch. „Keď na to moja mama prišla, dostal som strašnú bitku. Otec sa o&nbsp;tom nesmel dozvedieť, lebo by ma bol zabil. Pomohlo to len na jeden rok,“ prezradil a&nbsp;odvtedy s&nbsp;tým neprestal. Dokonca ani po tom, čo v&nbsp;roku 1997 dostal infarkt.

„Veľmi som sa zľakol, pretože to máme v&nbsp;rodine. Som na liekoch, ale idem ďalej,“ povedal. V&nbsp;roku 2004 sa herec podrobil náročnej operácii srdca a&nbsp;pľúc, kde mal nález. Lekári tiež zistili, že má vrodenú chybu srdca. Operoval ho kardiológ Viliam Fischer, ktorý hercovi k neprestávajúcemu fajčeniu cez médiá odkázal, že v&nbsp;jeho prípade sú cigarety hazard s&nbsp;vlastným životom a&nbsp;neúcta k&nbsp;práci celého lekárskeho tímu. Michal krátko nato s&nbsp;fajčením prestal a&nbsp;hovoril o&nbsp;sebe ako o&nbsp;novom človeku.

K&nbsp;cigaretám si však opäť našiel cestu, a&nbsp;to preto, že od konca roka 2007 sa začal jeho zdravotný stav zhoršovať. Keď už tušil, že je zle, podal koncom júla 2008 výpoveď v&nbsp;SND vtedajšiemu šéfovi činohry a&nbsp;kamarátovi Jurajovi Slezáčkovi. Ten mu však žiadosť roztrhal s&nbsp;tým, že sú divadelné prázdniny. Začiatku novej sezóny sa, žiaľ, už nedožil. Zomrel 26. augusta 2008. Michal Dočolomanský pred smrťou vyslovil požiadavku, aby jeho rakvu nevystavovali na divadelných doskách Národného divadla. V&nbsp;poslednej vôli si tiež želal, aby ho po kremácii jeho sestry Petronela a&nbsp;Kvetoslava rozsypali na Pieninách, blízko poľských hraníc, kde sa narodil. Poctu obľúbenému hercovi po jeho smrti prejavili aj Slováci v&nbsp;zahraničí.

V poľskej obci Niedzici odhalili Michalovi pamätnú tabuľu s nápisom: „W tym domu urodzil sie wielki aktor slowacki,“ pod ktorým je aj slovenský preklad: „V tomto dome sa narodil významný slovenský herec.“ Tabuľu osadil Spolok Slovákov v Poľsku, finančne na ňu prispela aj Matica Slovenská. Nachádza sa na dome, ktorý v čase hercovho narodenia slúžil ako škola. „Som povďačný svojmu osudu, že som ako herec mohol zabávať ľudí. S iným životom by som ten svoj ani dnes nemenil,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov.