Narodil sa 25. marca 1942 v spišskej obci Nedeca (po poľsky Niedzica, pozn. red.), teda na mieste s pohnutou históriou. Dedina bola kedysi súčasťou Uhorska a žili v nej výlučne Slováci. Po prvej svetovej vojne, v roku 1920 pripadla Poľsku, počas vojnového Slovenského štátu, od roku 1939 do roku 1945 bola súčasťou nášho územia a po vojne ju znovu pričlenili k Poľsku. Michalov otec Rudolf bol učiteľ a svoju druhú ženu, o 16 rokov mladšiu Floriannu, si našiel v Sedmohradsku, kde kedysi učil.

Bola to Rumunka s čiernymi očami a havraními vlasmi. Rudolf bol zas elegán a inteligentný človek so vzťahom k ochotníckemu divadlu. Na základe toho je jasné, po kom budúci herec zdedil vzhľad, eleganciu, ale aj umelecké vlohy. Keď Michal prišiel na svet, Nedeca bola jednou z mnohých spišských dedín. Po vojne však opäť prešla pod poľskú správu a rodina Dočolomanských sa rozhodla odsťahovať. Spočiatku žili v obci Mlynčeky (v okrese Kežmarok, pozn. red.), potom odišli do obce Nebojsa (dnes časť Galanty, pozn. red.), kde otec dostal miesto riaditeľa a učiteľa na základnej škole. Po jeho nečakanej smrti sa matka Florianna s 10 deťmi presťahovala do Svätého Jura.

Domácnosť aj deti ostali len na jej pleciach. „Mama sa musela veľmi oháňať, aby nás uživila, samozrejme, museli sme pomáhať aj my,“ zaspomínal si na svoje detstvo uznávaný herec, ktorého už v mladom veku pohltil svet javiska. Vo Svätom Jure totiž v roku 1955 pôsobil ochotnícky súbor Jozefa Gregora Tajovského a bol na vynikajúcej úrovni.

„Mal som trinásť, keď ma prehovoril miestny režisér, aby som hral v rozprávke. Prijal som, ale bolo to pre mňa veľké utrpenie. Postupom času mi to však zachutilo. Viete, ten potlesk publika na konci, to je balzam na dušu! Každý herec je exhibicionista a ja nie som výnimka,“ povedal. Michal si vtedy zahral postavu Kaia v Snehovej kráľovnej. Bol veľmi hanblivý a celé predstavenie vraj odohral so sklonenou hlavou.

Ako Freddie Mercury

Po krátkom čase sa osmelil a o jeho hereckom nadaní viac nebolo pochýb. Napriek tomu sa predsa len rozhodol vyučiť v Česku za automechanika. „Bola to obrovská škola života. Naučil som sa disciplíne a vyznal som sa v autách,“ hovoril. Ale hlavne chcel finančne pomáhať mame, pretože doma mal ešte štyroch mladších súrodencov. Láska k divadlu však z neho nikdy nevyprchala. Rok pracoval ako automechanik v Západoslovenskom veľkoobchode, popri tom robil športovú gymnastiku, keď do jeho života prišla veľká šanca.

„Keby divadelná fakulta nevypísala konkurz na nové talenty, do ktorého sa mohli prihlásiť aj ľudia bez maturity, nikdy by som sa hercom nestal,“ opakoval v mnohých rozhovoroch. Na konkurz sa prihlásil tajne, aby v dedine nebola hanba, keby ho nevzali. Profesor Karol Zachar však vytušil v pohľadnom mladíkovi mimoriadny talent. A nemýlil sa. Michalova matka, ktorá sa síce na synovu pomoc spoliehala, ho v štúdiu veľkoryso podporila. Povedala, že sa uskromní a on musí študovať, aby to raz neoľutoval.

„Keď som prišiel na VŠMU, tak ma opäť prepadol herecký ostych, ako sa mi to stávalo u ochotníkov... Nedokázal som dokončiť žiadnu etudu. Cítil som, že to robím zle, všetci sa na mňa dívali, nebol som schopný otvoriť sa a sústreďovať. Napokon prišiel dialóg a toho som sa chytil... A skončil som s červeným diplomom,“ priznal. Navyše, už ako študent hral v Slovenskom národnom divadle. Po ukončení štúdia tam nastúpil a na jeho doskách prežil 44 rokov. Odohral približne 100 komediálnych aj tragických postáv. Nezabudnuteľné ostanú jeho úlohy v muzikáli Pozor na Leona, v Ibsenovej dráme Peer Gynt, zažiaril ako Mortimer v komédii Brooklynská noc a v mnohých ďalších.

„Divadlo je tímová záležitosť. Uspokojí ma viac, keď budem hrať v dobre urobenej hre, ktorá má úspech a má čo povedať dnešnému človeku. Väčší pocit uspokojenia budem mať z tejto hry, aj keby som mal malú postavu, než keby som hral v nie dobre realizovanej hre postavu svetového repertoáru,“ prízvukoval, a tak to aj bolo. Mladší kolega Robo Roth si zaspomínal na to, ako si Miša doberal, pretože mal v jednom predstavení „len“ 4 vety.

„Ale ja som vďačný za tie štyri vety,“ odpovedal blahosklonne. Popritom si uvedomoval, že do divadla nastúpil v tom najlepšom období. „Patrím k šťastnej generácii. Už tým, že sme sa na prvej činohernej scéne dostali medzi takých vynikajúcich hercov, ako boli Machata, Chudík, Dibarbora, Gregor, Filčík... Túžili sme robiť s nimi divadlo, túžili sme si zaslúžiť tú výsadu, hrať vedľa nich na scéne, v televízii, vo filme, v rozhlase,“ uviedol.

Michal sa chopil každej príležitosti, a tak išiel z jednej úlohy do druhej. Najviac však ostane v pamäti divákov v úlohe Jánošíka v najreprízovanejšom muzikáli Na skle maľované od poľských autorov Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej. Za 30 rokov odohral všetkých vyše 640 repríz. Pri päťstej si zaspomínal na najkrajší zážitok spojený s týmto predstavením takto: „Hádam taký najkrajší bol, keď sme hrali vo Východnej. Bolo tam asi 15-tisíc divákov a ja som sa cítil ako Freddie Mercury. Musel som pridávať pesničky, bolo to úžasné. Nedá sa to ani slovami opísať, to sa musí jednoducho zažiť,“ povedal.

Rozmer Michalovej popularity bol nevídaný a už vtedy ho pred davmi museli chrániť policajti. Osobnú skúsenosť s hercovou slávou mal aj spomínaný herec Robert Roth. Dočko, ako ho kolegovia zvykli oslovovať, cestou z nitrianskeho predstavenia pozval mladého kolegu do podniku v Seredi. „Bola tam stará, preplnená krčma. Ako sme vošli dovnútra, objednávali si, prítomní postupne tíchli, ale až tak, že už nebolo počuť ani štrnganie pohárov. Do toho sa Michal k všetkým otočil a povedal: ‚Áno, som to ja!‘ A objednal všetkým rundu. Vtedy som si hovoril, tak toto je hviezda, to sa mi páči.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.