Veronika nás víta tam, kde naposledy – v záhrade u svojich svokrovcov. Ešte stále tam s manželom Vladom bývajú, no v dome, ktorý rekonštruujú, sa už robia vnútorné omietky. Hoci teda majú práve roboty nad hlavu, kvôli nám si obliekla sviatočné šaty. Veď aj je čo oslavovať.

Keď nás Veronika vovedie dnu, odbehne a vracia sa s rozkošným tmavovlasým dievčatkom na rukách. Päťmesačná Grétka sa spokojne usmieva, a pretože poznáme Veronikin príbeh, pripadá nám toto usmiate bábätko ako zázrak. Veronika nám prisviedča.

„Grétka je naozaj zázrak, už druhý v mojom živote. Keď som svokre oznámila, že som tehotná, povedala mi to isté. Že ona si myslela, že moje uzdravenie je najväčší zázrak, ktorý sa mohol stať. A že sa stal ďalší,“ hovorí dojatá Veronika.

Keď sme sa stretli v roku 2017, na tehotenstvo nemala ani pomyslenie a nebolo ani pravdepodobné, že by po drastických chemoterapiách a ožiareniach mozgu mohla počať a porodiť zdravé dieťa. Hoci keď sa rok predtým vydávala, po dieťati s mužom, samozrejme, túžili.

„A zrazu vám štyri mesiace po svadbe niekto povie, že si už nemáte robiť dlhodobé plány. Že namiesto života, ktorý ste si vysnívali, máte pred sebou zrejme len pár mesiacov. Bolo to veľmi ťažké,“ hovorila vtedy Veronika.

Keď sa na onkológii stretli spolu s manželom pred začiatkom liečby s lekármi, tí sa pýtali Veroniky, či jej je diagnóza jasná.

„Povedala som, že viem, čo so mnou je, a požiadala som, či by som si mohla dať pred liečbou odobrať vajíčka, aby som mohla v budúcnosti mať deti. Zrazu sa všetci na mňa pozerali, akoby som sa zbláznila. Poslali ma na chodbu a zostali len s mojím manželom.

Keď vyšiel, trvala som na tom, aby mi okamžite povedal všetko, čo sa dozvedel. Povedal mi teda, že lekári tvrdia, že mi pomôže iba zázrak. A že ak sa z toho nejakým zázrakom dostanem ja, dostanú sa z toho aj vajíčka. V podstate to znamenalo, že je to podľa nich beznádejné.“

Veronika sa nám do redakcie pred dvomi rokmi ozvala sama: napísala nám stručný mail bez podrobností, že úspešne bojuje s vážnym ochorením a chce dať nádej iným ľuďom. Telefonát s ňou bol šokujúci.

Veronika totiž nemala „len“ ochorenie, ktoré by jej síce znepríjemňovalo život, ale dalo by sa s ním existovať. Mala diagnózu, ktorá vzbudzuje strach a ktorú obklopuje mlčanie. Difúzny astrocytóm, nádor na mozgu gliómového typu. Veľmi agresívny, zvyčajne rýchlo metastázuje, napriek liečbe sa veľmi skoro vracia a čas prežívania sa ráta často len v mesiacoch.

Napriek tomu chcela o svojom ochorení hovoriť. Asi dva mesiace predtým, než Veronike diagnostikovali ochorenie, ju začala prudko bolievať hlava.

„Napokon som skončila tak, že som musela stále brať tabletky. V práci však každá druhá kolegyňa hovorila, že ju bolí hlava. Bývala som aj veľmi unavená. Do práce som vstávala každé ráno o pol piatej. Lenže aj v sobotu, keď som mohla spať dvanásť hodín, som sa budila vyčerpaná a nevládala som takmer nič robiť. Myslela som, že je to pre to skoré vstávanie,“ rozprávala vtedy Veronika.

Sedemnásteho marca 2016 ju odviezla záchranka. „Vrátila som sa domov z práce, svokra práve prepustili z nemocnice, tak sme sa všetci zišli. Urobili sme si kávu, sedela som v kresle, keď mi zrazu stŕpla celá noha. Chcela som ju vystrieť, no to som už cítila, ako mi tŕpnu obidve ruky, a prudko ma hodilo dozadu. Pýtala som si vodu, a hoci som sa po chvíli cítila lepšie, svokrovci zavolali sanitku,“ spomínala Veronika.

Vyšetrenia v nemocnici odhalili útvar na mozgu, ktorý meral viac ako sedem centimetrov. Veroniku operovali 31. marca 2016. Myslela si vtedy, že operácia jej problémy vyrieši, výsledky histológie však boli veľmi nepriaznivé.

„Chemoterapiu som spočiatku znášala dobre, horšie to bolo s psychikou. Zle sa mi v nemocnici liečilo, chýbala mi práve tá nádej, ktorú mi nedávali. Napokon sme požiadali, aby som sa mohla liečiť ambulantne, aby som na terapie dochádzala.

Brala som lieky proti opuchu mozgu, z ktorých som sa nalievala vodou. Bola som taká spuchnutá, že ma nespoznávali ani ľudia v obchode či na ulici. Bolo ťažké vnímať, že úplne strácam svoju podobu,“ spomínala Veronika.

Oslovili lekárov aj v iných mestách. Protónová liečba v Prahe nebola na jej typ nádoru vhodná, neurochirurgovia z Brna i Bratislavy len potvrdili, že Veronika podstupuje jedinú možnú liečbu.

V čase nášho prvého stretnutia uplynul rok odvtedy, čo Veronika absolvovala namáhavú terapiu, ktorú dokázala zvládnuť vďaka mladosti a fyzickej kondícii. Bola ešte veľmi krehká, no hlboko presvedčená, že sa uzdravila. V poriadku je aj dnes, po ďalších dvoch rokoch.

„Manželovi povedali, že po skončení liečby zrejme nádor začne i­­hneď znovu rásť, no nestalo sa to. Pred pár dňami som bola opäť na kontrolnej magnetickej rezonancii. Mozog je bez nálezu, rakovina úplne ustúpila.

Viem, že tento druh nádoru sa napriek liečbe často vracia, aj to, ako málo ľudí s týmto typom rakoviny prežíva dlhšie obdobie. Keď sa však nedá robiť nič iné, treba veriť v zázrak,“ opakuje Veronika.

Ona v to skutočne uverila. Silu hľadala aj v Bohu a počas nášho prvého stretnutia nám hovorila o chvíľach, ktoré pokladá za svoje zázračné vyliečenie.

„V jeden deň som sedela v spálni na posteli. Veľmi som plakala a prosila o život. Bola som úplne na dne. Zrazu som len niečo pocítila, zdvihla som ruky, vybehla som zo spálne a kričala som: Mama, mama! Všetci vybehli z domu, zrejme ich vydesil môj krik. Cítila som, že sa uzdravujem, že ma Ježiš uzdravil,“ upresňuje Veronika. Pre ňu to bol zázrak.

„Vrátila som sa do spálne a hovorím si: Prečo kričím? Cítila som len pokoj a šťastie,“ rozprávala.

Keď sa k tejto chvíli v rozhovore vraciame, Veronika súhlasne prikývne hlavou.

„Dnes verím ešte viac a silnejšie, ak sa to vôbec dá. Pamätám si, ako sa ma lekár v Banskej Bystrici pri kontrole na neurochirurgii vlani opýtal, či rozmýšľame o dieťati. Povedala som mu, že som čakala na výsledky tejto kontroly, a on odvetil, že je teda najvyšší čas,“ hovorí Veronika.

Aj napriek tomu, že jej telo muselo len krátko predtým zvládnuť náročnú onkologickú liečbu, otehotnela hneď. „Vedela som, že je to ďalší dar.“

Celé tehotenstvo bolo úplne bez komplikácií, mohla si ho užiť, dieťatko bolo zdravé. Grétka sa narodila 9. apríla tohto roku cisárskym rezom v úplnej anestézii.

„Keď mi ju prvý raz doniesli, rozplakala som sa,“ hovorí Veronika. Jej dcérka prišla na svet len dva roky a pár dní po tom, ako jej z mozgu vyoperovali tumor. Hoci je presvedčená o svojom uzdravení, pred chorobou má stále rešpekt.

„Či sa bojím? Samozrejme, že áno. Keď ma bolí hlava, keď som unavená, keď mi viac oslabne ľavá strana, ktorú mám od operácie zasiahnutú. No zároveň viem, že som v poriadku a budem žiť,“ konštatuje Veronika.

Pri fotení s dcérkou doslova žiari, a keď ideme s ňou a s Grétkou na stavbu pozrieť jej muža Vlada, láska medzi nimi tromi je až hmatateľná.

Veronika sa nám pred dvomi rokmi ozvala, pretože chcela aj v ťažkom období života pomôcť niekomu ďalšiemu. Niekomu, kto je rovnako zúfalý, ako bola pri svojom hľadaní záchrany života ona. Chcela prelomiť mlčanie, ktoré vládne okolo tejto bezútešnej diagnózy, dať rovnako trpiacim ľuďom nádej a povedať im o chvíli, ktorú ona vníma ako zázračnú Božiu pomoc.

Po vyjdení článku sa jej ozvali mladé ženy s rovnakým typom nádoru, ktorým jej príbeh pomohol bojovať ďalej.

Veronika hovorí, že dnes prežíva najšťastnejšie obdobie svojho života. Aj dom, o ktorom kedysi smutne podotkla, že ho s mužom začnú opravovať spolu, ale bývať tam bude možno sám, je už takmer hotový. A bývať v ňom budú traja.

Namiesto smrti zázrak: Po 70 chemoterapiách Veronika dostala ten najkrajší dar!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás