„Na známosť sa všetkým dáva, že Andrej Zamoyski svoju dcéru Máriu Karolínu vydáva,“ niesol sa v ten deň zvučný hlas svadobného ceremoniára dedinou i kúpeľným lesoparkom začínajúcim sa za humnami gazdovských domov. Vo farskom barokovom Kostole Obetovania Pána, ktorého vchod lemovali vyparádení kúpeľní hostia a do najparádnejších krojov odetí Ružbašania, si dali manželský sľub vernosti princ Kráľovstva dvoch Sicílií Rénier de Bourbon (1883 – 1973) a Mária Karolína Zamoyská (1896 – 1952), ktorá sa sobášom stala princeznou s priznaným titulom Jej Kráľovské veličenstvo. Zároveň jej boli boli priznané aj všetky práva prislúchajúce k nástupníctvu Kráľovstva dvoch Sicílií.

Kráľovstvo dvoch Sicílií

Regno delle Due Sicilie sa rozprestieralo na ostrove Sicília a v južnom Taliansku, vzniklo spojením Neapolského a Sicílskeho kráľovstva. Najväčšie zásluhy na jeho rozvoji a prosperite sa pripisujú jeho tretiemu kráľovi Ferdinandovi II., ktorý vládol s manželkou Máriou Teréziou Habsbursko-Lotrinskou bezmála 30 rokov. Po vlne európskych povstaní kráľa Františka II. zvrhol v roku 1860 legendárny vodca Giuseppe Garibaldi, v ľudovom hlasovaní bolo začlenené do novovzniknutého Talianskeho kráľovstva. Po abdikácii sa rodina kráľa Františka II. dostala pod ochranu pápeža Pia IX. a usadila sa v Ríme, v dnešnom sídle talianskeho prezidenta. Po smrti Františka II. v roku 1894 sa titulárnym kráľom Kráľovstva dvoch Sicílií stal jeho brat Alfonz, otec ženícha na slávnej ružbažskej svadbe princa Réniera de Bourbon.

Ženích

Princ Rénier sa narodil v predvianočnom čase 1883 vo francúzskom Cannes, bol deviatym dieťaťom Márie Antoinetty de Bourbon a následníka trónu Kráľovstva dvoch Sicílií Alfonza de Bourbon. O tri dni po narodení dostal v miestnom kostole šnúru mien: Rénier Marie Benoit Gaätan Francoise Xavier, tak ako sa vtedy na potomka významného šľachtického rodu patrilo. „Detstvo prežil vo vile Tereza, ktorá bola rodinným sídlom rodiny de Bourbon, usídlili sa v nej po emigrácii z Talianska. Bolo to honosné sídlo, v parku mali dokonca tenisový kurt aj vlastnú kaplnku. Rénier bol vychovávaný v katolíckej viere, každý deň sa s rodičmi a so súrodencami zúčastňoval v kaplnke na svätej omši. Muži z tohto šľachtického rodu dostali aj vojenskú výchovu, Rénier bol členom 19. regimentu husárov princeznej, k jeho záľubám patril šport a poľovačky,“ predstavila nám v kocke ženícha archivárka Ľubovnianského múzea a predsedníčka Zväzu múzeí na Slovensku Františka Marcinová (38).

Princ Rénier poznal svoju manželku Máriu Karolínu Zamoyskú od detstva, často sa stretávali, bola jeho sesternicou. Láska sa medzi nimi rozhorela až v dospelosti, keď Rénier v lete 1923 navštívil Zamoyských v poľskom Podzamcu. Karolína mu tak učarovala, že sa rozhodol požiadať ju o ruku. Svoj zámer okamžite oznámil rodičom, v liste z Podzamca im okrem iného napísal aj tieto riadky: „Chcel by som Vám povedať priamo, že milujem Karolínu z celého srdca a že ma Karolína tiež miluje. Som si istý, že budeme šťastní. Je taká citlivá, jemná a milá, som si istý, že proti nášmu vzťahu nebudete namietať. Z mojej strany urobím všetko pre to, aby bola najšťastnejšia na svete...“

Nevesta

Karolína Zamoyská sa narodila v polovici septembra 1896 v Krakove, aj ona dostala pri krste v Mariánskom kostole celú sériu mien. Bola pokrstená ako Maria Carolina Francisca Josepha Antonina Eustachia Constanta Cunegundis Ignatia Torella Dolores. Jej krstnými rodičmi nebol len tak hocikto, ale sám rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. a posledná arcivojvodkyňa Toskánska, jej prastará mama Mária Antoinetta Habsbursko-Lotrinská.

„Karolína bola siedmou z ôsmich detí princeznej Kráľovstva dvoch Sicílií Márie Karolíny de Bourbon a grófa Andreja Zamoyského, ktorí sa po sobáši na radnici a v kostole vo francúskom Elysee usadili v kaštieli pod staroľubovnianskym hradom. Ich osem detí, teda aj Máriu Karolínu tu vychovával a učil kežmarský katechéta Marián Blaha, ktorý sa o pár rokov stal banskobystrickým biskupom. Manželstvo Karolíniných rodičov bolo šťastné, najťažšie chvíle prežívali pri smrti ich dvoch synov. Dvojročný Gašpar zomrel vo Varšave, ale rodičia ho dali pochovať v kaplnke v Starej Ľubovni, syn Stanislav tragicky zahynul vo veku 24 rokov. Manželia sa často zdržiavali v zahraničí, najmä v Španielsku, Taliansku, vo francúzskych mestách Pau a Cannes a v rodovom sídle v poľskom Podzamczi. Gróf Andrej Zamoyski zomrel štyri roky po sobáši dcéry Márie Karolíny, manželka vo Varšave počas nemeckej okupácie v roku 1941,“ priblížila nám históriu rodiny nevesty Katarína Chapuis-Šutorová (42).

Rodáčka z Vyšných Ružbách, ktorá už 24 rokov žije vo francúzskom Lyone, je veľkou obdivovateľkou poľského šľachtického rodu Zamoyských, o osudoch členov tejto rodiny napísala už tri knihy. Podieľala sa aj na inštalácii aktuálnej výstavy o ružbažskej kráľovskej svadbe v múzeu na hrade Stará Ľubovňa. Hoci je súdnou prekladateľkou, história, ktorá súvisí s jej rodným krajom, ju tak fascinuje, že pri získavaní podkladov pre svoje knihy presedela v archívoch a múzeách nad historickými dokumentmi a kronikami desiatky hodín.

„Mimoriadne ma zaujímajú a doslova fascinujú príbehy šľachtického rodu Zamoyských, ktorému istý čas patrili aj kúpele Vyšné Ružbachy, kde som žila do roku 1999. Od detských rokov som počúvala od rodičov a starých rodičov príbehy o Zamoyských, o tom, ako pozdvihli kúpele, o princeznách. Keď som sa presťahovala do Lyonu, vyhľadala som pani Carmen de Bourbon, dcéru manželského páru, ktorý mal svadbu v ružbažskom hostinci. Po dvojmesačnej telefonickej konverzácii ma pozvala k sebe do Provensálska. Navštevovala som ju štyri roky, ukázala mi svadobný album jej rodičov, dala mi nahliadnuť do rodinného archívu, je to vlastne jediný archív, ktorý sa o jej rodičoch zachoval. Nečudo, že ho strážila ako oko v hlave, ale mala ku mne veľkú dôveru, dovolila mi urobiť fotky z celého archívu,“ hovorí Katarína Chapuis-Šutorová.

Práve tam sa dozvedela veľa o živote Márie Karolíny Zamoyskej. „Detstvo prežila na panstve v Starej Ľubovni a v poľskom Podzamczi, ako dieťa vedela jazdiť na koni, korčuľovať sa, hrať tenis. Bola vychovávaná v aristokratickom duchu založenom na hlbokej viere v Boha, ovládala slovenský, poľský, francúzsky, taliansky, nemecký, anglický jazyk, dokonca aj latinčinu. Nechýbala jej ani odvaha a statočnosť, počas poľsko-ruských bojov sa zapojila so súrodencami do obrany poľskej vlasti. Ako sestrička pôsobila počas bojov v sanitárnom vlaku, za čo jej po vojne udelili vyznamenanie Maltézského kríža. Jediným jej verejne známym neduhom bolo fajčenie, ktoré skúsila už v detskom veku,“ hovorí o neveste z kráľovskej svadby Katarína Chapuis-Šutorová.

Rod Zamoyských

Radní páni Starej Ľubovne sa v roku 1882 rozhodli predať pre veľkú finančnú stratu hrad nad mestom aj s priľahlým panstvom. „Hradné panstvo kúpil za 58-tisíc zlatých gróf Andrej Zamoyski z poľského Podzamca pri Maciejowciach. Ľubovnianske panstvo sa touto kúpou dostalo na 62 rokov do rúk dvoch pokolení poľského kniežacieho a magnátského rodu Zamoyských. K panstvu patrili aj dediny Podsadek a Chmeľnica. Ešte v tom roku kúpil za rovných 100-tisíc zlatých aj neveľké kúpele Vyšné Ružbachy s okolitými lesmi, lesy v okolí Podolínca a Mníška nad Popradom. V tejto dedine kúpil aj kaštieľ, ktorý využíval počas poľovačiek, celý majetok mal viac ako 1 730 hektárov. Touto kúpou sa gróf Andrej Zamoyski stal jedným z najväčších vlastníkov na Spiši. Tri roky po získaní týchto majetkov sa oženil v Paríži s Máriou Karolínou de Bourbon, princeznou Kráľovstva dvoch Sicílií. Manželia sa neusadili na Ľubovnianskom hrade, ale v neďalekom kaštieli, kde sa im narodila aj dcéra Mária Karolína,“ predstavila nám šľachtický rod Zamoyských archivárka Františka Marcinová.

Hostia z celej Európy

Prípravy svadby Réniera de Bourboun a Márie Karolíny Zamoyskej v kúpeľoch Vyšné Ružbachy, ktoré patrili jej otcovi grófovi Andrejovi Zamoyskému, boli mimoriadne náročné. Aj preto, že pápežský dišpenz, ktorý bol pre uzavretie manželstva nevyhnutný, dostali snúbenci len niekoľko dní pred svadbou. Svadobný otec napríklad naliehavo riešil otázku ubytovania všetkých svadobčanov, obával sa, či ubytovanie bude vzácnym hosťom vyhovovať.

„Prípravou svadby bola poverená nevestina staršia sestra Terézia, ktorá rozposlala pozvánky v dvoch jazykoch po celej Európe. Pozvanie snúbencov prijalo viac ako sto hostí. Modlitebné knižky pre mladomanželov vytlačili v Krakove, z tohto mesta prišiel personál obsluhujúci svadobných hostí aj fotograf, ktorý vytvoril svadobné albumy. Terézia sa postarala aj o bohatú svadobnú výzdobu najväčšej sály Reštaurácie pri Vulkáne, ktorá stála pri známom jazierku, dnes známom ako travertínový Kráter,“ prezrádza málo známe detaily svadby pani Chapuis-Šutorová.

O priebehu najslávnejšej svadby vo Vyšných Ružbachoch sa veľa dozvedel z rozhovoroch s potomkami európskych šľachtických rodov riaditeľ Ľubovnianskeho múzea sídliaceho na Ľubovnianskom hrade Dalibor Mikulík. „Hostia z Francúzska nastúpili do vlaku už na začiatku septembra, na železničnú stanicu v Poprade pricestovali 8. septembra, odtiaľ ich autom priviezli do Vyšných Ružbách. Cestu aj svadbu vo svojich memoároch zaujímavo opísala mama ženícha Mária Antoinetta de Bourbon. Všetci hostia boli na mieste svadby už deň pred obradom, nechýbal medzi nimi ani spišský biskup Ján Vojtaššák či pápežský vyslanec v Československu Francesco Marmaggi. Svadobní hostia z dvanástich európskych šľachtických rodov boli oblečení podľa protokolu, staršie dámy mali na sebe honosné kožušiny, mladšie parádne róby, muži do jedného boli v čiernych frakoch. Nevesta bola odetá do moderných bielych šiat ozdobených perlovým opaskom, v rukách okrem kytice z bielych ruží držala aj ručník, ženích prišiel do kostola v slávnostnej uniforme 19. regimentu princezniných husárov, na krku sa mu vynímal rád Zlatého rúna. Omšu v slovenčine a francúzštine celebroval banskobystrický biskup Marián Blaha za asistencie miestneho farára Inocenta Smolka a pápežského legáta Francesca Marmaggiho. Počas kázne zaznelo aj pápežské požehnanie a pozdrav od Svätého Otca Pia XI. Malý trapas, na akom by si dnes pochutnala bulvárna tlač, sa podaril neveste, keď svojmu manželovi nastokla prsteň na nesprávny prst,“ priblížil nám svadobný obrad v ružbažskom kostole Dalibor Mikulík.

Po obrade sa svadobčania presunuli z kostola do Reštaurácie pri Vulkáne. Stoly boli vyzdobené kyticami kvetov, ktoré boli navzájom poprepájané bielymi stuhami. Na stole sa zvlášť vynímala kráľovská svadobná torta, aká bývala zvykom na svadbách v Taliansku. Svadobná hostina pozostávala zo siedmich chodov, po bohatej hostine si svadobčania pochutnali pred kúpeľnou vilou Terézia na káve. O hudobný sprievod sa postarala cigánska muzika, ktorá vyhrávala nielen na počúvanie, ale aj do tanca. O polnoci mladomanželia svadobčanov opustili, svadobnú noc strávili v rodinnom kaštieli pod Ľubovnianskym hradom. Akú podobu mala ich prvá manželská noc, sa nepatrí komentovať ani po 100 rokoch...