Dovolenkovala som v Tatrách. Každý deň som si užívala plnými dúškami. Vzduch bol horský, počasie však teplé. Teplejšie, než zväčša v horách býva. Ani nie div, že príroda sa búrila. Bolo jasné, že čoskoro sa začnú búrky. Predpoveď počasia ukazovala pekné doobedie a popoludní sa to malo začať. Jedna búrka s hromobitím za druhou na najbližších niekoľko dní. A tak som si zvolila nenáročný krátky výstup na chatu Bernardín. Chcela som to stihnúť za doobedie a popoludní si už užívať knihu na terase chalupy za zvukov dažďa. No nakoniec to dopadlo úplne inak.

Bola som na vrchole kopca, objednala som si kofolu a vtedy sa začala obloha zatvárať a hromy sa ku mne blížili neúprosne rýchlo. Neostávalo mi iné, len na chate búrku prečkať. A nebola som jediná. Postupne tam dorazil cyklista, jedna milá pani, ktorá takisto verila, že stihne dopoludňajšiu prechádzku pred najbližšími daždivými dňami. Aj jeden Poliak, ktorý na Slovensku spoznával krásy Tatier. Búrka však neprešla po chvíli, ako sme predpokladali. Po nej prišla ďalšia a ďalšia. Hromy šľahali do všetkých strán, a tak nám neostávalo iné, len čakať. Chatár postupne zakúril v kozube, doniesol karty a šach. A my sme nadväzovali nové kontakty. Začali sme sa zhovárať, hrať hry, sem-tam sa niekto zohrial štamprlíkom slivovice. A prišli sme na niečo neuveriteľné!

Každý z nás mal ten istý deň aj mesiac narodenia, len v inom roku. Ako sa mohlo stať, že nás v tom istom čase zavialo na to isté miesto? Bolo nám spolu dobre, všetci sme si rozumeli. Stali sa z nás priatelia, ktorí sa stretávajú dodnes. Mohla to byť náhoda?