Smutnejšia a veselšie

Obliecť folklórny súbor nie je jednoduché. Zájsť si po časti krojov do obchodu je nemožné. Matejovi nezostalo iné, len sa pustiť do nedostatkového tovaru. „Získali sme certifikát na regionálny produkt – čepiec z novohradských vŕškov. Ja o našom perlavom čepci hovorím, že je regionálnym klenotom. Skladá sa z niekoľkých dielov. Má paličkovanú novohradskú čipku, perličky sú z fúkaného skla, známeho ako jablonecká bižutéria. Najhonosnejšou časťou je pôločka so strapcami na koncoch. Používali ju na svadbách či tancovačkách. Do kostola v nich chodiť nesmeli. Bola určená len na zábavy. Staršie ženy ich nosili striedmejšie, mladšie zdobenejšie.“

Ženy nosili parádne čepce na veľké sviatky. Podľa ročného obdobia a sviatku sa líšila farba krojov a čepcov. Niektoré sú smutnejšie, iné veselé. Boli zladené s cirkevnými farbami. Kroje sa líšili od dediny k dedine. Aby folkloristov ktosi neohováral, že sa v Tisovníkoch fotili v polichnianskych či ábelovských krojoch, vymysleli si mostík. V minulosti pokojne mohli prísť počas Dušičiek zaspomínať si k hrobom ľudia zoširoka-ďaleka. Mohli mať v inej dedine kohosi priženeného či vydatú. Mohli teda prísť trebárs z Ábelovej. Okrem čepcov sa Matej púšťa do ďalších súčastí. Kapce, sukne, oplecká, lajblíky… „Nie je to až také náročné, ako to na prvý pohľad vyzerá. Veď to zvládali ľudia bez škôl, doma.“ V minulosti bola farba smútku biela. „Dnes je biela symbolom panenskej čistoty. Svadobné šaty bývali čierne. V Maďarsku sú dodnes dediny, ktoré si zachovávajú hlbšie tradície a nevesty chodia v čiernom.“

NOVOHRADSKÉ DUŠIČKY: FOTOGRAFIE NÁJDETE V GALÉRII
Diskusia