redakcia

Komu by v&nbsp;mladom veku bez akýchkoľvek príznakov prišla na um vážna choroba? Andrea mala 31, za sebou materskú s&nbsp;dvoma deťmi a&nbsp;prahla po zmene stereotypu v&nbsp;novom zamestnaní. Povinnú preventívnu prehliadku pred nástupom do práce brala ako formalitu. Stravovala sa úzkostlivo zdravo, vedomá si všetkých karcinogénov, ktoré by jej telu mohli poškodiť. V&nbsp;luxuse dovtedy úplne fit osôbky aj taký zásah do tela ako chemoterapia považovala za väčšieho zabijaka než samotnú chorobu, ktorú má liečiť. To ešte netušila, aká bude za ňu vďačná – za liečbu i&nbsp;za ochorenie.

Kým to však bola schopná vnímať takto, prešla trpkú cestu. Po štandardných odberoch krvi jej röntgen spravili len pre istotu, či je úplne v&nbsp;poriadku. „Po RTG však vyšiel na chodbu lekár a&nbsp;neopätoval môj úsmev. Bol vážny&nbsp;a&nbsp;v&nbsp;rukách držal viacero papierov a&nbsp;moju snímku pľúc. Vraj musím okamžite k&nbsp;pľúcnemu lekárovi. Na snímke svietilo trojcentimetrové koliesko,“ spomína, ako dúfala, že útvar je len banálny odraz jej veľkých kruhových náušníc, ktoré si počas vyšet­renia nedala dole. Alebo čokoľvek, len nič zlé… Ani pľúcny lekár sa po vyšet­rení mladej mamky nedal presvedčiť. „Pravdepodobne je to nádor a&nbsp;rakovina,“ šokoval Andreu.

Ona a&nbsp;rakovina? Ona, ktorá sa celý život zdravo stravuje, športuje a&nbsp;nevie, čo je to sladké? Ona, ktorá deti odmala učila, aké je rozumné zdravo sa stravovať a&nbsp;hýbať sa? A&nbsp;pritom ani náznak kašľa či bolesti na hrudi. Ako je to možné? Ešte aj vtedy si myslela, že lekári sa určite mýlia. „Vôbec som netušila, že rakovina môže prísť i&nbsp;z&nbsp;dlhodobého psychického týrania. To som denne zažívala, hoci som si ho často nepripúšťala,“ vie už dnes Andrea, že na život v&nbsp;zhubnom vzťahu telo odpovie. „V&nbsp;manželstve som nebola šťastná, milovaná a&nbsp;prijatá taká, aká som. Neustále sa mi niečo vyčítalo, cítila som sa ako cudzí hosť vo vlastnom byte. Muž sa hneval aj na to, že som dostala rakovinu. Pretože iné veci mu boli prednejšie než vlastná žena. Pretože to celé roky u&nbsp;nás nefungovalo ako v&nbsp;iných rodinách.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Všetky predoperačné vyšetrenia prečkala v&nbsp;nádeji, že po odstránení nádoru bude opäť zdravá. Myslela len na svoje malé deti, ako budú musieť vydržať pár dní bez mamy. Tma a&nbsp;večer priniesli pochmúrnejšie myšlienky. „Večer pred operáciou mi volal otec. Chcel ma uistiť, že všetko dobre dopadne, chcel mi byť oporou. Oporou, ktorou mi mal byť môj manžel, ale nebol. Zodvihla som v&nbsp;nádeji, že budem veselá, že sa navzájom povzbudíme. Po pár slovách nám však zlyhal hlas. Cez slzy sme nemohli rozprávať. Bol to ten najkrajší telefonát, aký som kedy zažila. Bez slov, no plný lásky.“ Andrea cítila nádej nielen na život, ale na krajší život než doteraz. Už sa nebála. „Ráno v&nbsp;deň operácie som mala pokoj v&nbsp;srdci. Po prebudení bol lekár rád, že som už hore, lebo im každú chvíľku volal môj otec, či som sa už zobudila,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Čo je s jej bývalým manželom dnes? „Ak si myslíte, že sa na neho hnevám, to nie. Dávno som mu odpustila. Toho, čo sa dialo počas siedmich rokov nášho manželstva, mi je ľúto. Mrzí ma, aký vzor života moje deti prvé roky videli. Čoho všetkého boli svedkami. Vážim si ho ako otca detí, ale pochopila som, že len bez neho budem skutočne šťastná.“ Andrea Matúšeková o&nbsp;svojich skúsenostiach napísala hlavne pre ženy v podobnej situácii aj knihu.

Odpustila

Samozrejme, nádor sa ukázal ako zhubný. Podľa prepúšťacej správy sa mala ihneď objednať na onkológii a&nbsp;podstúpiť chemoterapiu, ktorej sa tak bála. „Dovtedy som si myslela, že chemoterapia zabíja, že ju prežije málokto. Ani neviem, prečo som to tak vnímala,“ vyviedli prvé tri týždne liečby Andreu z&nbsp;omylu. Už po druhej dávke jej začali vypadávať vlasy, chemoterapia bola účinná. O&nbsp;slabučkú 48-kilogramovú mamku sa vtedy starali jej štvor – a&nbsp;šesťročné deti.

Kým ju pridržiavali, keď od bolesti pomaly škriabala stenu, predčasne dospeli. Kde bol jej muž?! „Otec detí a&nbsp;môj manžel fungoval ako-tak pred operáciou, po nej úplne vypovedal službu. Ani len do nemocnice ma neprišiel pozrieť. Nemal záujem starať sa o&nbsp;nás. Vraj to psychicky nezvládol, aspoň tak to tvrdil polícii. Musela som ju na neho zavolať len pár dní po zákroku, pretože mi ubližoval. A&nbsp;stehy po operácii to nemuseli zvládnuť. Dcérka mi sedela na kolenách a&nbsp;všetko to videla.“

Andrea požiadala o&nbsp;rozvod a&nbsp;s&nbsp;deťmi sa odsťahovala k&nbsp;rodičom. Šesť cyklov chemoterapie, dva roky súdov. „Bez financií, bez istoty, ako to všetko dopadne. Neviem si predstaviť, keby som nemala rodičov, sestru, ktorá má sama malé deti. Jeden deň som bola na chemoterapii, druhý deň na súde, aby som bojovala o&nbsp;tie svoje. Ďalší deň zas u&nbsp;nás sociálka pre nepravdivé udanie, že ich týram. Veď som nedokázala vyjsť na dvor!“ vyťahoval jej ex zbrane najťažšieho kalibru. „O&nbsp;deti sa bil, len aby mi ďalej ubližoval. Toto peklo na zemi nás s&nbsp;deťmi ešte viac zomklo. Zmenila som zmýšľanie. Pochopila som, v&nbsp;akom chorom vzťahu som sedem rokov žila a&nbsp;moje deti vyrastali. Až rakovina mi dala silu odísť a&nbsp;naučila ma, čo má v&nbsp;živote skutočne zmysel.“

Andrea si dáva veľký pozor, aby neochorela znova. „K onkologičke chodím ešte dvakrát do roka na odbery krvi, na RTG snímky, raz za čas i na zložitejšie vyšetrenie, aby sme sa uistili, že v tele sa už netvorí nič zlé. Človek si ani po vyliečení nemôže byť nikdy istý, že rakovina opäť niekam nezavíta. Momentálne riešim vaječníky – niečo sa tam stále tvorí –, aby sme predišli vyústeniu do rakoviny,“ vraví Andrea, ktorá má rakovinu v rodine – umrelo alebo ochorelo na ňu viacero členov.

Teraz vaječníky

V&nbsp;pokore, ktorú Andrea nadobudla, je aj odhodlanosť. „Nie je hanba vycúvať z&nbsp;chorého vzťahu či manželstva oveľa skôr. Teraz viem, že si musím vážiť samu seba. Už viem, že nikdy nedopustím, aby deťom ubližoval vlastný otec. Že to materiálne nás šťastnými nespraví. Že nebudem šťastná, ak si kúpim desiatky kabeliek. Kedysi som mala veľký dom, šatník plný oblečenia a&nbsp;topánok hádam vo všetkých farbách, aké existujú. Ale nebola som šťastná. Teraz mám zopár kúskov oblečenia, topánky zrátam na prstoch jednej ruky, ale mám to, čomu sa hovorí šťastie,“ hodnotí cenné výnosy svojej skúsenosti.

Nepodstatné pošlo, dôležité našla. „Som druhýkrát vydatá za úžasného manžela, ktorý pri mne stojí v&nbsp;zdraví i&nbsp;v&nbsp;chorobe. Máme spolu trojročného syna, zdravého napriek tomu, že mi lekári zakázali mať tretie dieťa. Vraj to moje telo nezvládne. Zvládlo. Asi som takú lekciu od života potrebovala. Aby ma to zmenilo, naučilo, povzbudilo. Aby sa mi otvorili iné možnosti, iné vnímanie. Preto, hoci to znie šialene, každému hovorím, že som za rakovinu vďačná.“

AUTOR: Dáša Balogová, Zdravie