Blížilo sa moje životné jubileum a manžel nenápadne sondoval, aký darček by mi urobil radosť. Túžila som po peknom prsteni, a keď bola reklama na šperky v časopisoch, vždy som si nejaký vyberala. Tajne som dúfala, že muž sa trafí do môjho vkusu. Rodinná oslava päťdesiatky dopadla dobre. Dostala som veľa darčekov. Najmenší bol od manžela. Pekne zabalená škatuľka sľubovala, že to bude šperk. Bol a krásny! Prsteň vyrobený na mieru. Naozaj ma potešil. Raz som sa vrátila z nákupu a prsteň mi na prste chýbal. Hľadala som ho všade, kde som ho mohla stratiť, no nenašla som ho. Spýtala som sa aj v obchode, kde som predošlý deň nakupovala, no nikto u nich neavizoval nález. Bola som smutná a manžel ma upokojoval, že sa nájde. Prešiel mesiac, dva a strácala som nádej. A vtedy ma pred kostolom kamarátka vtiahla do rozhovoru so staršou paňou a tá mi poradila. Mám poprosiť o pomoc svätého Antona, patróna stratených vecí, obetovať nejaké peniaze chudobným a že on mi pomôže.

Bola som skeptická. No napokon som sa k nemu pomodlila, poprosila som ho o pomoc pri hľadaní prsteňa a do kasičky v kostole som dala peniaze. Nedokázala som si ani len predstaviť, ako by mi mohol tento svätec pomôcť. Uplynulo niekoľko týždňov a raz som si v kostole všimla na ruke jednej dámy prsteň. Srdce sa mi rozbúšilo. Bol to môj prsteň! Najradšej by som jej ho hneď stiahla z prsta. Ale čo ak to nie je on a len sa podobá? Ťažká situácia. Moja poradkyňa sa usmiala, vraj svätec už boduje. Vďaka nemu viem, kto prsteň má. Ostatné je v mojich rukách. O týždeň som ženu s prsteňom opäť videla v kostole. Slušne som ju oslovila, vysvetlila som, čo sa mi stalo, a ona sa priznala, že ho na­šla pred obchodom. Vrátila mi ho. Odvtedy sa vždy modlím k svätému Antonovi, patrónovi všetkých, ktorí potrebujú niečo nájsť, aj keď jeho pomoc práve nepotrebujem.