Tea Harbínyiová 

<p>Pamätám si ho už z detstva. Často chodieval okolo nášho domu po našej ulici. Veľa a rád sa prechádzal. Keď išiel okolo mňa, kývol na znak pozdravu, no nevyriekol ani slovka. Neskôr som ho videl v meste, ako prechádza okolo mňa, či v parku, kde sme piknikovali s kamarátmi. Alebo na dovolenke v Tatrách. Divil som sa, že ho stretávam ešte aj tam. Aká náhoda, hútal som. Akoby bol súčasťou môjho života. Kade-tade sa objavoval a ja som si vždy len povedal – aha, vtipné, opäť som ho stretol. Muža v klobúku. Jedno popoludnie som šiel navštíviť mamu. Mala nostalgickú náladu. Sedela vo svoje izbe a pozerala si album. Prisadol som si k nej.</p>

<p>Pri jednotlivých fotografiách mi rozprávala, kto to bol, aký život mal a podobne. Bolo to zaujímavé počúvanie. Až otočila stranu a tam bol muž v klobúku. Matka stíchla. Zosmutnela. Vraj bol jej veľkou láskou, no zahynul. Ona sa vtedy dávala dokopy s mojím otcom. A čoskoro som prišiel na svet ja. Záhadne sa na mňa pozrela. Akoby mi až teraz chcela povedať niečo, čo mi nikdy nepovedala. Nechcelo sa mi veriť, čo mi práve naznačuje. Žijem celý život v presvedčení, že viem, kto je môj otec. A nie je to pravda? Je ním práve ten záhadný muž, ktorého vídam? No ten už predsa nie je živý! Hlava sa mi zakrútila. Tok myšlienok v nej prúdil. No pravdu aj tak nerozlúštil...</p>