Môj muž bol vášnivý maliar. Kresleniu sa venoval iba vo voľnom čase. No aj tak bol v maľbe výnimočný. V jeho obrazoch bola vášeň, vkus, cit... Po celom dome sme mali jeho diela rozvešané. Nevedela som sa na ne vynadívať. A nebola návšteva, ktorá by ich s otvorenými ústami neobdivovala. Mal veľký talent. Žiaľ, do jeho života sa vkradla aj zákerná choroba. Jeho obrazy s ubúdajúcimi silami smutneli. No stále boli výnimočné a prekrásne. Choroba prechádzala celým jeho telom neúprosne a rýchlo. Mám dojem, akoby som sa ani nestihla otočiť a môj milovaný muž zomrel. Bolo to také rýchle, že sme sa ani nestihli rozlúčiť. Ani jeden z nás to ešte nečakal. Smutne som sa prechádzala po jeho ateliéri a nasávala silu jeho umenia. Spomienku, ktorá navždy ostane. Jeho tvorbu, ktorá nikdy nezmizne. Pod plátnom som našla paletu na farby.

Ešte stále na nej boli rôzne farby. Rozhodla som sa ju umyť. Podišla som k bielemu umývadlu a pomaly s plačom zmývala farby, z ktorých by bol ďalší krásny obraz, keby ešte žil. Biele umývadlo prestávalo byť biele. Farby ho špinili. A kvapky sĺz z mojich očí sa k všetkým tým odtieňom farieb pridávali a miešali sa s prúdom vody. Paleta bola čistá a ja som vypla vodu. Zahľadela som sa do umývadla a vyrazilo mi to dych. Umývadlo z farieb bolo špinavé. No nie len tak. Na jeho dne sa zo všetkých farieb vytvoril obrys tváre. Môjho muža! Hľadel na mňa a usmieval sa... Predsa len sa prišiel so mnou rozlúčiť.