Lucia Lukušová

Južný Sudán, Keňu, Burundi i&nbsp;Rwandu mladá Slovenka Monika Paločková zvládla. Nebrala si síce batoh na plecia s&nbsp;tým, že tieto africké kúty precestuje krížom-krážom, ale mala jasný cieľ – pomáhať. Preto hneď ako absolvovala infektológiu, kontaktovala dnes už nebohého profesora Vladimíra Krčméryho, že sa chce pridať k&nbsp;jeho projektom. Práve Vysoká škola zdravotníctva a&nbsp;sociálnej práce svätej Alžbety pôsobí v&nbsp;rozvojových krajinách a&nbsp;spolu s&nbsp;dobrodružnými povahami lekárov i&nbsp;dobrovoľníkov poskytuje zdravotnú starostlivosť, sociálnu, charitatívnu, misijnú či humanitárnu prácu.

„Priletela som do Rwandy, no moja cieľová destinácia bolo Burundi. Oznámili mi, že nemám víza, ktoré možno budú o&nbsp;týždeň a&nbsp;možno nebudú, čiže poletím domov. Takto to vyzeralo skoro stále. Každý deň nejaký problém, ktorý sa buď vyriešil, alebo nie,“ napadne Monike ako prvé, keď sa povie Afrika. Našťastie počas celého pôsobenia na tomto kontinente sa snažila zachovať postoj hakuna matata, čiže africkú pohodu. A&nbsp;niekedy to bolo skutočne náročné.

„Veľa pacientov za nami prišlo až vtedy, keď už naozaj nemohli vydržať, keď boli na pokraji, prípadne deti boli v&nbsp;kóme. Najčastejšie sme riešili maláriu, HIV, dýchacie infekcie, rôzne tropické hnačky, strelné poranenia, popáleniny i&nbsp;všelijaké kožné ochorenia. Z&nbsp;takých menej častých, no kurióznych prípadov si spomínam na dieťa dohryzené paviánom, uštipnutia hadom alebo škorpiónom, halucinácie po vypití banánového piva, zlyhané obličky či kožu dorezanú skalpelom po návšteve šamana. Napadá mi ešte kuriózny príbeh, keď bratia doniesli do nemocnice svoju sestru, ktorá bola tehotná, respektíve mala veľké brucho. Nechcela im povedať, s&nbsp;kým sa dostala do druhého stavu, tak ju strašne zbili. Urobili sme ultrazvuk a&nbsp;zistili sme, že namiesto bábätka má ich sestra v&nbsp;bruchu osemkilovú cystu na vaječníku,“ šokuje mladá lekárka, ktorej srdcovou záležitosťou je tropická medicína.

Zaujímavosťou je, že najskôr bola prijatá na žurnalistiku a&nbsp;už sa videla ako moderátorka večerných správ. Prečo tento zvrat? „Myslím, že to celé bol zásah zhora. V&nbsp;jeden teplý letný večer som sedela pod sochou Panny Márie vo francúzskom mestečku Lurdy, kde som pôsobila ako sprievodkyňa. Tam som sa Boha pýtala, kde ma v&nbsp;mojom živote chce mať, ako by som mu mohla najlepšie slúžiť. Myšlienka ísť na medicínu mi pripadala až zábavná, nikto v&nbsp;mojej rodine nie je lekárom. No poslúchla som vtedy svoj silný vnútorný hlas a&nbsp;neľutujem toto rozhodnutie,“ hovorí.

Pokračovanie na ďalšej strane...

I&nbsp;keď mnohé slovenské nemocnice nie sú v&nbsp;stave, ako by si pacienti v&nbsp;21. storočí predstavovali, to, čo je u&nbsp;nás, je v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čo Monika zažila, bezbrehý luxus. Napríklad v&nbsp;takom Južnom Sudáne pracovala v&nbsp;nemocnici v&nbsp;buši a&nbsp;spolu s&nbsp;kolegami denne vyšetrili stovky pacientov. Pracovali v&nbsp;internacionálnych tímoch, operovali v&nbsp;chirurgických sálach. Vraví, že vybavenie bolo skromné v&nbsp;porovnaní s&nbsp;našou zemepisnou šírkou. V&nbsp;Keni zas pôsobila v&nbsp;ambulancii všeobecného lekára. „Mali sme k&nbsp;dispozícii základné laboratórne testy a&nbsp;lieky. Na takýchto projektoch vyšetrujete viac ušami, očami a&nbsp;rukami než za použitia RTG alebo CT prístrojov. V&nbsp;Burundi bol len jeden CT prístroj a&nbsp;jedna dialýza na celú krajinu,“ približuje a&nbsp;sama nevie jednoznačne povedať, ktorý prípad pacienta bol pre ňu najzložitejší. Dôvod? Za dva roky pôsobenia ich totiž bolo neskutočne veľa.

„Napadne mi napríklad spomienka na osemročného chlapca, ktorého šaman otrávil, nenávratne mu zničil obličky a&nbsp;rodina nemala peniaze na dialýzu. Šamani v&nbsp;Burundi liečia boľavé orgány aj narezávaním kože v&nbsp;mieste bolesti. Hrozné pohľady boli na deti, ktoré mali pri obyčajnom zápale pľúc skrz-naskrz skalpelom dorezanú kožu hrudníka. Prípadne v&nbsp;Južnom Sudáne ma vyhľadala žena v&nbsp;šiestom mesiaci tehotenstva, lebo muž ju brutálne zbil železnou tyčou. Prišla peši z&nbsp;buša. Najťažší však bol zážitok, keď som raz v&nbsp;nočnej službe mala naraz dve umierajúce deti z&nbsp;dôvodu komplikovanej malárie. Akútne potrebovali kyslíkový prístroj. My sme však na celom oddelení mali iba jeden,“ tisnú sa jej slzy do očí.

VIAC FOTIEK MLADEJ DOKTORKY V AFRIKE NÁJDETE V GALÉRII

Monika sa na Slovensko vrátila preto, aby si urobila atestáciu z&nbsp;infektológie. Aktuálne pôsobí na infekčnom oddelení Rooseveltovej nemocnice v&nbsp;Banskej Bystrici. Napriek kultúrnym rozdielom je v&nbsp;budúcnosti odhodlaná vrátiť sa pomáhať africkým ľuďom. „Je veľmi dôležité akceptovať miestnu kultúru, jazyk, mentalitu, nesprávať sa nadradene, ale ani prehnane súcitne. Správať sa ako jeden z&nbsp;nich, čiže priateľsky, veselo, bezstarostne. Vtedy najlepšie zapadnete. I&nbsp;keď pre mňa je to niekedy výzva, keďže som oproti nim biela ako vápno a&nbsp;vysoká 182 centimetrov. Napríklad do Južného Sudánu som zapadla nad svoje očakávania rýchlo. V&nbsp;deň, keď som dorazila, náhodou po mesiaci pršalo. Miestni ma privítali tlieskaním, tancom, kričiac na mňa nyandeng, čiže dažďové dievča. Celé tri mesiace som im nemohla vysvetliť náhodnú spojitosť môjho príchodu a&nbsp;hustého monzúnu. Tak­že denne sa ma chodili pýtať, kedy bude znovu pršať,“ usmieva sa.

Doslova až bizarných momentov má však v&nbsp;hlave viac. „Mala som kolegu Nyocha, ktorému som sa páčila. Svoju lásku mi prejavoval spôsobom, ktorý sa u&nbsp;nás síce nenosí, ale v&nbsp;Afrike je to bežné – fyzickou silou. Mal vo zvyku do mňa kopať alebo ma päsťoval do ramena. Keď som mu taktne vysvetlila, že na takéto praktiky nie som zvyknutá, dostala som ako prvá žena v&nbsp;buši kyticu umelých ruží. Doteraz nevedno odkiaľ,“ spomína lekárka. Zaujali ju napríklad aj náhrady kočíkov v&nbsp;Južnom Sudáne, sú to totiž tašky cez rameno z&nbsp;kozej kože. Dieťa v&nbsp;kabelke? Nadčasové. Prekvapilo ju však, že mamičky nepoužívajú vreckovky, namiesto toho vyťahujú sople deťom ústami. Nezabudne ani na pohľad na jedného hospitalizovaného.

„Na jednej posteli spal on plus celá jeho rodina a&nbsp;pod posteľou ich pes.“ Pacientov v&nbsp;kóme k&nbsp;nim nemocnice bežne vozili na bicykli. Rodina uviazala plastovú stoličku na bicykel a&nbsp;na ňu pripevnila chorého. „Tragikomický bol u&nbsp;mňa v&nbsp;ambulancii v&nbsp;Burundi zážitok s&nbsp;paňou, ktorej som povedala, že prirodzene porodiť nemôže, lebo má malú panvu. Už rodiaca nasadla na bicykel a&nbsp;šliapala na cisársky rez do nemocnice vzdialenej päť kilometrov.“ Bavili ju dni, keď očkovali v&nbsp;buši. „Rozložili sme plastový stôl pod stromom pri studni, kde sa koncentrovalo najväčšie množstvo ľudí. Kto šiel po vodu, bol rovno aj zaočkovaný.“ Zdajú sa vám tieto situácie pomaly až vymyslené? Nuž, nie je to tak. Jednoducho platí: iný kraj, iný mrav.

Slovenka v&nbsp;Afrike „zarezávala“ na plné obrátky, no našla si aj chvíľku pre seba. Na iné myšlienky sa snažila prísť pri behu. Ale nie vždy to bolo možné. „Ak v&nbsp;Burundi bežíte, asi máte na to dosť dobrý dôvod, pravdepodobne vás niekto naháňa. Keď som bežala, v&nbsp;panike sa ku mne pridala celá dedina,“ vraví veselo. S&nbsp;odstupom času sa jej zdá vtipný aj pohľad Burunďana na belocha. Kým naši rodičia deťom, ktoré neposlúchajú, hrozia, že si po nich príde bubák alebo zlý ujo, tam ich strašia belochom. „Keďže som mala na starosti aj detské oddelenie, bez hurónskeho plaču so smrťou v&nbsp;očiach sa mi nepodarilo vyšetriť žiadneho malého pacienta. Bizarné bolo aj to, že keď som chcela obedovať mäso, musela som ísť na dvor s&nbsp;mačetou a&nbsp;chytiť si kohúta. Chytala som výlučne tie, ktoré mi kikiríkali pod oknom o piatej ráno,“ neprestáva udivovať.

I&nbsp;keď pôsobenie v&nbsp;Afrike bolo mimoriadne náročné, mladá infektologička otvorene hovorí, že práve tam objavila zmysel života. „Je to neprenosný zážitok. Zažila som dokonalé a&nbsp;skutočné šťastie, objavila a&nbsp;znásobila som svoje talenty dané zhora. Okrem práce lekára sme spolu so slovenskými a&nbsp;s&nbsp;českými sponzormi rozvíjali sociálnu stránku projektov, investovali sme do vzdelávania, stavby škôl, podpory agrikultúry či adop­cií na diaľku. Táto komplexná práca denne prinášajúca ovocie mi na Slovensku chýba,“ tvrdí na záver.