Šamani sú v kurze

I keď mnohé slovenské nemocnice nie sú v stave, ako by si pacienti v 21. storočí predstavovali, to, čo je u nás, je v porovnaní s tým, čo Monika zažila, bezbrehý luxus. Napríklad v takom Južnom Sudáne pracovala v nemocnici v buši a spolu s kolegami denne vyšetrili stovky pacientov. Pracovali v internacionálnych tímoch, operovali v chirurgických sálach. Vraví, že vybavenie bolo skromné v porovnaní s našou zemepisnou šírkou. V Keni zas pôsobila v ambulancii všeobecného lekára. „Mali sme k dispozícii základné laboratórne testy a lieky. Na takýchto projektoch vyšetrujete viac ušami, očami a rukami než za použitia RTG alebo CT prístrojov. V Burundi bol len jeden CT prístroj a jedna dialýza na celú krajinu,“ približuje a sama nevie jednoznačne povedať, ktorý prípad pacienta bol pre ňu najzložitejší. Dôvod? Za dva roky pôsobenia ich totiž bolo neskutočne veľa.

S kolegami toho v skromných zdravotníckych podmienkach veľa preskákali. Často museli improvizovať, lebo nemali ani len základné nemocničné vybavenie.
Zdroj: ARCHÍV M. PALOČKOVEJ

„Napadne mi napríklad spomienka na osemročného chlapca, ktorého šaman otrávil, nenávratne mu zničil obličky a rodina nemala peniaze na dialýzu. Šamani v Burundi liečia boľavé orgány aj narezávaním kože v mieste bolesti. Hrozné pohľady boli na deti, ktoré mali pri obyčajnom zápale pľúc skrz-naskrz skalpelom dorezanú kožu hrudníka. Prípadne v Južnom Sudáne ma vyhľadala žena v šiestom mesiaci tehotenstva, lebo muž ju brutálne zbil železnou tyčou. Prišla peši z buša. Najťažší však bol zážitok, keď som raz v nočnej službe mala naraz dve umierajúce deti z dôvodu komplikovanej malárie. Akútne potrebovali kyslíkový prístroj. My sme však na celom oddelení mali iba jeden,“ tisnú sa jej slzy do očí.

VIAC FOTIEK MLADEJ DOKTORKY V AFRIKE NÁJDETE V GALÉRII

Očkovala v stane

Monika sa na Slovensko vrátila preto, aby si urobila atestáciu z infektológie. Aktuálne pôsobí na infekčnom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Napriek kultúrnym rozdielom je v budúcnosti odhodlaná vrátiť sa pomáhať africkým ľuďom. „Je veľmi dôležité akceptovať miestnu kultúru, jazyk, mentalitu, nesprávať sa nadradene, ale ani prehnane súcitne. Správať sa ako jeden z nich, čiže priateľsky, veselo, bezstarostne. Vtedy najlepšie zapadnete. I keď pre mňa je to niekedy výzva, keďže som oproti nim biela ako vápno a vysoká 182 centimetrov. Napríklad do Južného Sudánu som zapadla nad svoje očakávania rýchlo. V deň, keď som dorazila, náhodou po mesiaci pršalo. Miestni ma privítali tlieskaním, tancom, kričiac na mňa nyandeng, čiže dažďové dievča. Celé tri mesiace som im nemohla vysvetliť náhodnú spojitosť môjho príchodu a hustého monzúnu. Tak­že denne sa ma chodili pýtať, kedy bude znovu pršať,“ usmieva sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia