Šamani sú v kurze

I keď mnohé slovenské nemocnice nie sú v stave, ako by si pacienti v 21. storočí predstavovali, to, čo je u nás, je v porovnaní s tým, čo Monika zažila, bezbrehý luxus. Napríklad v takom Južnom Sudáne pracovala v nemocnici v buši a spolu s kolegami denne vyšetrili stovky pacientov. Pracovali v internacionálnych tímoch, operovali v chirurgických sálach. Vraví, že vybavenie bolo skromné v porovnaní s našou zemepisnou šírkou. V Keni zas pôsobila v ambulancii všeobecného lekára. „Mali sme k dispozícii základné laboratórne testy a lieky. Na takýchto projektoch vyšetrujete viac ušami, očami a rukami než za použitia RTG alebo CT prístrojov. V Burundi bol len jeden CT prístroj a jedna dialýza na celú krajinu,“ približuje a sama nevie jednoznačne povedať, ktorý prípad pacienta bol pre ňu najzložitejší. Dôvod? Za dva roky pôsobenia ich totiž bolo neskutočne veľa.

„Napadne mi napríklad spomienka na osemročného chlapca, ktorého šaman otrávil, nenávratne mu zničil obličky a rodina nemala peniaze na dialýzu. Šamani v Burundi liečia boľavé orgány aj narezávaním kože v mieste bolesti. Hrozné pohľady boli na deti, ktoré mali pri obyčajnom zápale pľúc skrz-naskrz skalpelom dorezanú kožu hrudníka. Prípadne v Južnom Sudáne ma vyhľadala žena v šiestom mesiaci tehotenstva, lebo muž ju brutálne zbil železnou tyčou. Prišla peši z buša. Najťažší však bol zážitok, keď som raz v nočnej službe mala naraz dve umierajúce deti z dôvodu komplikovanej malárie. Akútne potrebovali kyslíkový prístroj. My sme však na celom oddelení mali iba jeden,“ tisnú sa jej slzy do očí.

Očkovala v stane

Monika sa na Slovensko vrátila preto, aby si urobila atestáciu z infektológie. Aktuálne pôsobí na infekčnom oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Napriek kultúrnym rozdielom je v budúcnosti odhodlaná vrátiť sa pomáhať africkým ľuďom. „Je veľmi dôležité akceptovať miestnu kultúru, jazyk, mentalitu, nesprávať sa nadradene, ale ani prehnane súcitne. Správať sa ako jeden z nich, čiže priateľsky, veselo, bezstarostne. Vtedy najlepšie zapadnete. I keď pre mňa je to niekedy výzva, keďže som oproti nim biela ako vápno a vysoká 182 centimetrov. Napríklad do Južného Sudánu som zapadla nad svoje očakávania rýchlo. V deň, keď som dorazila, náhodou po mesiaci pršalo. Miestni ma privítali tlieskaním, tancom, kričiac na mňa nyandeng, čiže dažďové dievča. Celé tri mesiace som im nemohla vysvetliť náhodnú spojitosť môjho príchodu a hustého monzúnu. Tak­že denne sa ma chodili pýtať, kedy bude znovu pršať,“ usmieva sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...