Viera Václavková

Ráno som sa zobudila dosť nevyspatá. V&nbsp;noci ma totiž prebudil zlý sen. Ulicou našej obce sa rútil motorkár a&nbsp;v&nbsp;ostrej pravotočivej zákrute, v&nbsp;ktorej sa stalo už veľa havárií, vyletel z&nbsp;cesty. Buchot, škripot plechov a&nbsp;bolestivé stony. Automaticky som tam bežala pomáhať. Mladík mal takmer amputovanú pravú nohu, trčali mu kosti a&nbsp;striekala krv. Šatkou som mu stiahla nohu, aby nevykrvácal. Chrčal, nevnímal ma… To by prebudilo aj mŕtveho, pomyslela som si. Ale prečo taký sen? Veď som nepozerala žiadne krimi ani správy dopravnej polície. Hovorí sa, že sen je odrazom prežitého. Kdeže, v&nbsp;živote som našťastie žiadnu haváriu neprežila. Ráno som pripravovala raňajky a&nbsp;spomenula som to manželovi. Len čo som začala, odmietol to počúvať a&nbsp;odišiel sa holiť. 

Škoda, chcela som len počuť jeho názor, nič viac. Kašľal na mňa. Ale pán doktor, robím totiž sestričku nášmu obvoďákovi, si to vypočul. Možno preto, že sme hneď ráno ešte nemali plnú čakáreň pacientov. Začudoval sa nad rôznymi detailmi zo sna a&nbsp;zaželal nám, aby sme neboli konfrontovaní s&nbsp;takou situáciou. Ordinoval, ľudia prichádzali, niektorí boli podráždení, iní ďakovali a&nbsp;odrazu telefón. Nejaký motorkár havaroval v&nbsp;zákrute. Bolo to neďaleko nás. Lekár schytil pohotovostný kufrík, mne prikázal vziať ďalšie veci a&nbsp;spolu sme išli k&nbsp;zákrute. Zvedavcov som poslala preč a&nbsp;začali sme pracovať. Mladý zranený muž chrčal, na otázky nereagoval. Pravú nohu mal súcu tak na amputáciu. Ošetrili sme ho, zastabilizovali, prišli policajti aj záchranka. V&nbsp;ambulancii pri káve som nahlas rozmýšľala, ako sa mi mohlo prisniť to, čo sa pred chvíľou stalo. Ešte aj s&nbsp;detailmi zranenia. Lekár pokrútil hlavou, pokrčil plecami a&nbsp;zašepkal, že všetko je možné. Taký je život.