Patrí k zakladateľom slovenského profesionálneho divadelníctva a k prvým profesionálnym hercom na našom území. Uznávaný herec, divadelný režisér a pedagóg Andrej Bagar (†66).

Narodil sa 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach. Pochádzal zo skromných pomerov a mal troch bratov. Jeho otec Rudolf Ignác Bagar slúžil v pruskom kláštore, ktorý sa preslávil tým, že v ňom ako františkánsky mních pôsobil Hugolín Gavlovič. Rudolf Ignác pochádzal z Moravy, rodinu si však založil na strednom Považí.

Počas života pochodil celé Slovensko, Česko a vystriedal veľké množstvo povolaní. Dobrodružného ducha po ňom zdedil syn Andrej. Ten k divadlu pričuchol už v útlom veku. Do kúpeľného mesta počas letnej sezóny chodila hrávať nemecká divadelná spoločnosť. Práve to ho nasmerovalo k umeniu.

V rodine nik iný nemal herecké ani iné umelecké sklony. Divadlo ho fascinovalo najprv ako diváka, neskôr si s nemeckými divadelníkmi zahral niekoľko detských postáv. Ako dvanásťročný sa odišiel učiť za čalúnnika do Viedne, no súčasne sa po večeroch venoval štúdiu dekorácie na umeleckopriemyselnej škole.

Stihol si zahrať s viedenskými ochotníkmi, kým ho posledný rok prvej svetovej vojny neposlali na taliansky front. Po vojne vystriedal niekoľko zamestnaní. Pracoval ako robotník, hotelový sluha, kurič či inštruktor fyzioterapeutického ústavu. Na prahu dospelosti založil Robotnícku telocvičnú jednotu a v rámci nej divadelný ochotnícky súbor, v ktorom bol kľúčovým hercom.

˃˃˃ Fotografie hereckej legendy nájdete v galérii. ˂˂˂

Popritom režíroval a učil divadelné remeslo. V auguste 1921 sa zúčastnil na konkurze Družstva Slovenského národného divadla a s Jozefom Kellom, Jankom Borodáčom, Oľgou Borodáčovou-Országhovou a Gašparom Arbétom sa stal členom Propagačného činoherného súboru SND zvaného Marška. Ten nesídlil v žiadnej kamennej budove, ale kočoval po Slovensku a šíril kultúru.

Po prijatí tejto ponuky sa však Bagar musel najskôr vyrovnať s novou skutočnosťou. Ako ochotník hrával hlavné postavy, v novom kolektíve mu najskôr prischli roly sluhov a poskokov. Keď sa Marška prišla predstaviť do Trenčianskych Teplíc, Andrej v úlohe Krakonoša sa zamaskoval tak, aby ho rodáci nespoznali.

Pri ďalšej hre zas uprosil kolegu, aby „ochorel“. Mohol si tak pred celým príbuzenstvom zahrať titulnú postavu, ktorú v minulosti naštudoval ešte ako ochotník. Keď sa súbor po roku pôsobenia rozpadol, odišiel študovať do Prahy na dramatický odbor štátneho konzervatória. Študoval iba rok a popritom hrával v českých divadlách.

Neskoršie rád spomínal na čas strávený vo Východočeskom divadle, kde za mesiac odohral aj vyše 35 predstavení v Pardubiciach, Hradci Králové a ďalších mestách. „Ten rok v Prahe znamenal pre mňa novú éru,“ zdôrazňoval často.

Čo však bolo pre jeho umeleckú kariéru významnejšie, konečne získal väčšie úlohy, v ktorý predvádzal svoj neodškriepiteľný talent. Keď sa v roku 1927 vrátil do SND už ako herec charakterových postáv, začal sa presadzovať aj ako schopný režisér. Hral v dielach slovenských dramatikov, ruských velikánov, ale aj v Shakespearových hrách.

Nikdy sa netajil tým, že na každej premiére pociťoval obrovskú trému. Keď však začal hrať, opadla z neho a už to nebol Andrej Bagar, ale postava, ktorú stvárňoval.

Dielo

Zahral si Othella, Teiresiasa v Antigone, Jánošíka, Jana Husa. Účinkoval aj v predstaveniach Krvavý súd (Vít), Muž s puškou (Šadrin), Fyzici (Mobius), Lucerna (Franc), Miliónový Marco (kronikár), Dvanásť rozhnevaných mužov (porotca č. 1), Kráľ Lear (Albany), Platonov (Porfirij), Revízor (Chlopov)… Od 50. rokov využívali Ela Romančíka aj filmári.

 

Predviedol sa v snímkach Boj sa skončí zajtra, Pole neorané, Rodná zem, Previerka lásky, Kapitán Dabač, Dom na rázcestí, Na pochode sa vždy nespieva, Pokorené rieky, Polnočná omša, Volanie démonov, Dolina, Život na úteku, Tetované časom, Kamarátka šuška, Poéma o svedomí, Smrť šitá na mieru. Už za prvú filmovú úlohu v snímke Boj sa skončí zajtra dostal Štátnu cenu II. stupňa (1951). Neskôr získal titul Zaslúžilý umelec (1968).

Poctivý a zásadový

V civilnom živote na ňom ostych badať nebolo. Bol to impozantný muž. Sebavedomý, vzpriamený, s ráznou chôdzou a priamym pohľadom. Vždy dobre oblečený, s klobúkom buď na hlave, alebo v ruke. Bol to dobrý spoločník a najmä spravodlivý človek vo výkone mnohých funkcií.

„Nejeden divadelník odpísaný politickými inkvizítormi tých čias našiel podporu a účinnú pomoc práve u Bagara. Politické presvedčenie mu nikdy nebránilo, aby uznal talent, sklonil sa pred ním a pomáhal jeho rozvoju,“ napísal o ňom divadelný historik a spisovateľ Milan Polák. Zmýšľal ľavicovo, čo bolo dané tým, že vyrastal v chudobnejšom prostredí.

Orientoval sa na sociálnu demokraciu a veľmi ostro odmietal fašizmus v akejkoľvek rovine – či teoretickej, alebo praktickej. Ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny vstúpil do komunistickej strany. Za protifašistickú činnosť sa dostal do väzenia a pobudol tam vyše roka. Najskôr vo Viedni, potom v Berlíne.

Dostal sa odtiaľ najmä vďaka tomu, že v tom čase už bol verejne známy. Prepustenie na slobodu rozhodne neznamenalo koniec jeho protifašistického pôsobenia. Práve naopak!

Poznačená minulosť mu po prepustení nedovolila vrátiť sa do SND. Keďže nesmel vystupovať v divadle, zamestnal sa v rozhlase, kde pod menom Ján Minárik (Mináriková bolo rodné priezvisko jeho matky, pozn. red.) pôsobil ako rozhlasový herec a režisér. Zároveň sa podieľal na založení Slovenského komorného divadla v Martine. Režíroval tam prvú inscenáciu Filip II. belgického dramatika Émila Verhaerena a stvárnil v nej titulnú rolu.

˃˃˃ Fotografie hereckej legendy nájdete v galérii. ˂˂˂

Táto protitotalitná hra vyvolala nepriaznivú reakciu úradov a Bagar musel z Martina odísť. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 založil putovné Frontové divadlo, ktoré pracovalo pri veliteľstve armády v Banskej Bystrici. Andrej Bagar na jeho čele putoval s ďalšími hercami v starom autobuse od jednej bojovej jednotky k druhej a snažil sa im zdvihnúť náladu krátkymi útržkami z rôznych predstavení.

Dnes by sme to nazvali estráda. Počas povstania sa navyše zúčastnil na bojoch. Po skončení vojny a po návrate do civilného života sa jeho postavenie v spoločnosti mimoriadne upevnilo. Nielenže to bol herec špičkových kvalít, ale zároveň človek, ktorý nasadzoval život priamo v Povstaní. V roku 1945 ho preto vláda menovala za štátneho intendanta slovenských divadiel a o niečo neskôr za umeleckého riaditeľa SND.

V tejto funkcii pôsobil do januára 1951. V tom čase sa začala jeho činnosť v straníckych, štátnych a parlamentných orgánoch. Vysoké spoločenské postavenie však využil najmä na budovanie siete slovenských profesionálnych divadiel, na zvyšovanie kultúrno-spoločenského povedomia na Slovensku a na rozvoj divadelníctva na Slovensku podľa koncepcie, ktorú sám vytvoril.

Volali ho „maršal slovenského divadla“. Tento priestor miloval. Bol pre neho všetkým. Akoby sa v živote riadil zásadou, ktorú raz poradil martinskej herečke Nadi Hejnej-Pietrovej, keď sa mu ešte ako ochotníčka sťažovala, ako ťažko sa im skúša a hrá, keď majú aj veľa inej práce. Bagar jej vtedy povedal: „Len hrajte, hrajte, aj keď budú kyjaky z neba padať.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Ilustračná snímka

U nás šok, v zahraničí trend. Tieto známe tváre otehotneli vo vyššom veku

Populárne články
Deti z domu smrti

Bábätká z paneláka smrti: Ako sa darí deťom, ktoré prežili výbuch v prešovskej bytovke?

Pán hlas: Emanuel Romančík

Osud bol k nemu krutý: Romančíkove herecké úspechy vyvažovali tragédie v rodine

Tesne pred päťdesiatkou sa stane mamou vytúženého dieťatka.

Moderátorka sa v 49 rokoch prvýkrát stane mamou. Čo si o jej tehotenstve myslí odborník?

Skladba k výročiu smrti Jána a Martiny.

Si tu s nami, Ján: Umelci si uctili pamiatku zavraždeného novinára krásnym gestom

Alessandra Ambrosio

Tvár Victoria‘s Secret sa športoviskám oblúkom vyhýbala. Čo zmenilo jej názor?

TV

Škodí televízia pamäti?

Zobraziť viac
Diskusia