Strach o blízkych

S rodinou na Ukrajine je kontakt značne zložitý. Najmä v prípade otca, ktorý žije v Chersone. „V najkritickejšom období na jeseň minulého roka nemal podobne ako ďalší obyvatelia k dispozícii žiadnu elektrinu, svetlo, vodu, plyn, teplo... V Odese to bolo predsa len bezpečnejšie, ale aj tu majú problém s dodávkou elektriny, ktorú im zapínajú len na dve hodiny denne. Dovolať sa tak nie je vždy jednoduché,“ vysvetľuje Viktoria šťastná aspoň za to, že sú rodičia živí a zdraví a dom je taktiež v poriadku.

Spomienka na štúdiá

Momentálne žije v banskobystrickej ubytovni a pripomína si staré študentské časy. „Jedna izba, spoločná kuchynka, kde čakáte v rade na varenie a to isté platí aj o práčke,“ zasmeje sa pri opisovaní reality, ktorú však vníma s nadhľadom a s pokorou. Až na zopár drobných výnimiek sa splnili jej predstavy o Slovákoch a ich veľkých srdciach. „Naozaj mám šťastie, že sa tu stretávam s dobrými ľuďmi,“ spomína najmä na október, keď začala spievať so „sklerotikmi“ a bližšie sa zoznámila s rodinou Jána Polónyho.

Odvtedy sa prakticky stala jej členkou. „Keď pri sebe človek nemá nikoho blízkeho z vlastnej krajiny, je preňho takéto zázemie veľmi dôležité. Vždy keď sem prídem, sa tu cítim ako doma,“ vyzná sa v dojemnej chvíli. Ján Polóny na revanš dodá, že takúto, hoc len „adoptovanú“ dcéru si vždy želal. „Páči sa mi, že je ambiciózna, napriek ťažkej situácii to nevzdáva a neuspokojí sa s robotou upratovačky či pomocníčky v kuchyni. Robí to, čo vie najlepšie a ide si za svojím cieľom,“ chváli svoju dočasnú zverenkyňu a zároveň aj spoluúčinkujúcu v kapele.

Pokračovanie na ďalšej strane...